Nič zvláštne? Možno nie, no nerozprávam o tej na našom zastupiteľstve a ani naša reprezentácia tam nehrá medzištátny zápas. Rozprávam o tej, ktorá visí v kancelárii managera jednej nemenovanej firmy v Mexiku.
Ide o managera slovenskej národnosti, narodeného však už v Kanade. Napriek tomu, že sa narodil mimo Slovenska (alebo práve preto) je hrdý ma svoj slovenský pôvod. Na základe tejto informácie som si položil aj nasledujúce otázky. Je možné pociťovať národnú hrdosť bez toho, aby sa zvrhla na nacionalizmus? Na čo to je vlastne hrdý ten manager? Na malý fliačik zeme v strede Európy? Na národ, ktorý trpel tisícročný útlak? Ale pekne po poriadku.
Skutočnú národnú hrdosť môže človek pocítiť a vychutnať si jedine bez zvrhnutia sa tohto citu do sféry nacionalizmu. Prečo? Jednoducho preto, že keď potrebujem potlačiť hodnotu iných národov, môže to byť jedine preto, že pochybujem o hodnotách svojho národa. Keď pochybujem o jeho hodnotách, nemám možnosť byť naň skutočne hrdý. Kruh sa uzavrel. Keď si nie som istý v jeho hodnotách, pociťujem strach zo zneváženia a stanem sa ignorantom národovstva alebo nacionalistom.
Pamätáte sa na Gotteborg, keď sme sa stali majstri sveta. Koľko tam bolo hrdých Slovákov (i občanov Slovenska inej národnosti). Pociťovali národnú hrdosť a nie nacionalizmus. Ani jeden z nich nepociťoval strach, z toho, že nie sme najlepší. Nik z nich k národnej hrdosti nepotreboval znevážiť, či už Švédov, Čechov alebo Rusov. Nepociťovali strach, iba lásku ku svojim „zlatým chlapcom“.
Ako vedie strach k nacionalizmu najlepšie demonštroval Dolfi holokaustom. Je pravdou, že oblboval Nemcov tvrdením, že židovská finančná oligarchia je zodpovedná za svetovú hospodársku krízu a tým i za ich hlad. Podľa mňa však vyhladzovanie židov spôsobila iná skutočnosť. Dolfi vyznával tézu o vyvolenosti nemeckého národa a vytvorenie „čistej“ Árijskej rasy. Škodou bolo, že nebol dôsledný. Keby bol, tak by išiel do koncentráku ako prvý, veď nebol vysoký, nebol blondiak a nemal ani modré oči. Ako správny vodca mal ísť príkladom a „vyhladiť“ sa prvý. Ale vážne. Presadeniu tézy vyvolenosti Nemeckého národa, bránila v kresťanskej Európe skutočnosť, že Boh označil za „vyvolený“ národ, národ židovský. No a tento strach z vyššej hodnoty iného národa (ako svojho) urobil z Hitlera nacionalistu.
Hranica medzi národnou hrdosťou motivovanou láskou (Gotteborg) a nacionalizmom motivovaným strachom (Hitler) je skalopevná. Je však krehučká, ak z ich definícii vylúčime polaritu lásky a strachu.
Tak na čo je to vlastne ten manager hrdý? Na malý fliačik zeme? Neviem. Mne sa páči. Podľa mňa naši predkovia vedeli prečo sa usadili práve tu. Na tých 5 mil. obyvateľov máme dostatok ornej pôdy. Malebnú prírodu. Máme pekné hory s termálnymi prameňmi (nie častá kombinácia). Nepoznáme tornáda, zemetrasenia a pod. Mohol by to byť raj na zemi.
A ten tisíc ročný útlak? Sprostosť. Ak mohla byť reč o útlaku, tak rozhodne nie o národnostnom. Skôr o sociálnom. Zemepán utláčal nevoľníka, rozhodne nie pre národnosť. Väčšinou na „hornej zemi“ Slovák utláčal Slováka, v strede Maďar, Maďara, na „dolnej zemi“ Srb, Srba a v Sedmohradsku, Rumun, Rumuna. O národnostnom útlaku sa dá hovoriť iba od roku 1796 a aj ten zapríčinili Turci. Že sprostoť? Ja tvrdím že nie. Uhorsko bolo mnohonárodnostným štátom, kde nerozhodovala národnosť, ale pozemky a majetok. Keď však Turci napadli a obsadili Uhorsko až po Dunaj, vtedy sa parlament z Pešti presťahoval do Prešporku a ostrihomská arcidiecéza do Trnavy. Vtedy niektorým Maďarom začalo vadiť, že sa na „hornej zemi“ nedorozumejú po maďarsky. Kým tu boli Turci, mali iné problémy. No pár rokov (1796) po ich vyhnaní, zo strachu pred stratou vplyvu, gróf Schécsenyi začal v Uhorskom parlamente hlásať tézu pomaďarčenia nemaďarských národov Uhorska. Je známy jeho výrok: „Veci národa môže človek zanedbať až po smrti.“
Tu sa trochu pozastavím a poukážem na to, že chcel urobiť Maďarom dobre a vlastne im urobil medvediu službu. Prečo? Lebo ho k tomuto činu motivoval strach. Pomaďarčovanie bolo také intenzívne, že už päťdesiat rokov po jej započatí vznikla „Deklarácia práv Slovenského národa“. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní stíhanie „panslávov“ bolo také intenzívne, že skoro bol povolený „odstrel“ Slovenských farárov, ako symbol učenectva. O ďalších päťdesiat rokov došlo k rozpadu monarchie. Neľutujem to, ale možno by sa nebola rozpadla doteraz. Možno by prebehli sociálne a iné zmeny a možno by vznikla stredoeurópska federácia. Kto vie. Pri tomto som sa pozastavil preto, aby som jasne poukázal na pôvodne „dobrý“ (z hľadiska Maďarov) zámer Schécsenyiho, no že ho k tomuto činu motivoval strach vyprodukoval „zlo“ (zhM).
Aby mohlo byť dosiahnuté pomaďarčenie Slovákov, muselo prísť k ich zneváženiu. Známe sú okrídlené výroky „Buta tót“ (blbý tót – zosmiešňujúce pomenovanie Slovákov), „tót nem ember“ (tót nie je človek) a iné. Zašlo to až tak ďaleko, že odmietali spojitosť medzi Veľkomoravskou ríšou a Slovákmi. Tvrdili, že to boli Slovania, nie Slováci a podobné nezmysli. Pritiahnuté za vlasy? Pravdaže. Každý vie, že centrom Veľkomoravskej ríše bolo územie medzi riekou Nitrou a Moravou.
Prečo z dôvodu pomaďarčovania bolo nutné potierať túto súvislosť? Preto, lebo slovenčina bola už v deviatom storočí uznaná Rímom za liturgickú reč. Zo Slovákov bolo treba urobiť nevzdelaných barbarov. No ale ako, keď už v roku 863 prišli na Veľkú Moravu Cyril a Metod, aby slovenskou liturgiou eliminovali vplyv Germánov. Kresťanstvo by na barbarov nemalo vplyv. Vplyv mohlo mať iba na kresťanov. To znamená, že Slováci mali na tú dobu vyspelú kresťanskú kultúru. No potom asi nemohli byť „buta tóti".
Rozpad Rakúsko-Uhorska ešte aj dnes používajú niektorý politici na prihriatie si svojej politickej polievočky. Traumatizujú Maďarov Trianonom, lebo pretraktujú tézu, že vtedy prišli Maďari o väčšinu „svojho“ územia. A prišli? Nie. Ako som už vyššie uviedol Monarchia bola mnohonárodnostný štát, kde rôzne národy obývali svoje územia (istá migrácia jestvovala i vtedy). Rozpad monarchie potom nebol stratou územia, ale akýmsi rozvodom (oddelením) a podelením si majetku. Že o podiele tohoto majetku neprišlo dohodou, ale rozhodol (tak ako v mnohých rozvodoch sudca) Trianon. Tento rozvod sprevádzal síce veľký cirkus (I. sv. vojna), no i také rozvody sú. Nie každý prebehne „kľudne a v tichosti“ s možnosťou zachovania „dobrých“ vzťahov. Takým kľudným rozvodom bolo napr. rozdelenie Československa.
Väčšinu Slovákov a Maďarov už tento rozvod nezaujíma. Prečo sa to opovažujem tvrdiť? Preto, lebo Maďari i Slováci majú dosť svojich každodenných radostí, starostí, ale hlavne preto, že im túto pohnútku títo prihrievači polievok radšej zatajujú. Pri pokuse o zrušenie zmluvy o výstavbe vodných diel Gabčíkovo Nagymaros sa títo prihrievači oháňali radšej ekológiou, ekonomikou a inými sprostosťami, ako by mali vyjsť von so skutočnou farbou. Vedeli, že by nezískali podporu, lebo aj Nagymarosský stupeň bola dobrá vec. Vedel by som si predstaviť takú peknú vodnú nádrž v malebnej zákrute Dunaja nad Visegrádom, nehovoriac už o tom, že táto priehrada bola zakreslená už v štúdii inžinierov Rakúsko-Uhorska z roku 1908. Skutočným dôvodom zrušenia zmluvy o vodnom diele bola skutočnosť, že je to zatiaľ jediná zmluva medzi Slovenskom (ako nástupcom Československa) a Maďarskom, ktorá bola dobrovoľne podpísaná a pojednáva o štátnej hranici. Dovtedy jediným dokumentom pojednávajúcim o našej spoločnej hranici pochádza z Trianonu a Maďari ju považovali za jednoznačný diktát. No ako som už povedal väčšinu ľudí to dnes už nezaujíma, preto ich bolo treba klamať ekológiou a ekonomikou.
Tak na čo je to vlastne hrdý ten manager? Na krásnu prírodu Slovenska, ktorú naši predkovia získali a uhájili. Na národ, ktorý od priatia kresťanskej viery (okolo roku 800) neinicializoval žiadny konflikt. Národ, ktorý je schopný spolupráce a ktorý je sebavedomý natoľko, že nepotreboval asimilovať menšiny žijúce s nim v jednom štáte. Áno, ako pán manager, tak i ja, máme byť na čo hrdý. Pre mňa JE Slovensko pupok sveta a pupok ostane pupkom, aj keď uznám, že organizmus zvaný svet má takýchto pupkov viac.
Skutočnú národnú hrdosť môže človek pocítiť a vychutnať si jedine bez zvrhnutia sa tohto citu do sféry nacionalizmu. Prečo? Jednoducho preto, že keď potrebujem potlačiť hodnotu iných národov, môže to byť jedine preto, že pochybujem o hodnotách svojho národa. Keď pochybujem o jeho hodnotách, nemám možnosť byť naň skutočne hrdý. Kruh sa uzavrel. Keď si nie som istý v jeho hodnotách, pociťujem strach zo zneváženia a stanem sa ignorantom národovstva alebo nacionalistom.
Pamätáte sa na Gotteborg, keď sme sa stali majstri sveta. Koľko tam bolo hrdých Slovákov (i občanov Slovenska inej národnosti). Pociťovali národnú hrdosť a nie nacionalizmus. Ani jeden z nich nepociťoval strach, z toho, že nie sme najlepší. Nik z nich k národnej hrdosti nepotreboval znevážiť, či už Švédov, Čechov alebo Rusov. Nepociťovali strach, iba lásku ku svojim „zlatým chlapcom“.
Ako vedie strach k nacionalizmu najlepšie demonštroval Dolfi holokaustom. Je pravdou, že oblboval Nemcov tvrdením, že židovská finančná oligarchia je zodpovedná za svetovú hospodársku krízu a tým i za ich hlad. Podľa mňa však vyhladzovanie židov spôsobila iná skutočnosť. Dolfi vyznával tézu o vyvolenosti nemeckého národa a vytvorenie „čistej“ Árijskej rasy. Škodou bolo, že nebol dôsledný. Keby bol, tak by išiel do koncentráku ako prvý, veď nebol vysoký, nebol blondiak a nemal ani modré oči. Ako správny vodca mal ísť príkladom a „vyhladiť“ sa prvý. Ale vážne. Presadeniu tézy vyvolenosti Nemeckého národa, bránila v kresťanskej Európe skutočnosť, že Boh označil za „vyvolený“ národ, národ židovský. No a tento strach z vyššej hodnoty iného národa (ako svojho) urobil z Hitlera nacionalistu.
Hranica medzi národnou hrdosťou motivovanou láskou (Gotteborg) a nacionalizmom motivovaným strachom (Hitler) je skalopevná. Je však krehučká, ak z ich definícii vylúčime polaritu lásky a strachu.
Tak na čo je to vlastne ten manager hrdý? Na malý fliačik zeme? Neviem. Mne sa páči. Podľa mňa naši predkovia vedeli prečo sa usadili práve tu. Na tých 5 mil. obyvateľov máme dostatok ornej pôdy. Malebnú prírodu. Máme pekné hory s termálnymi prameňmi (nie častá kombinácia). Nepoznáme tornáda, zemetrasenia a pod. Mohol by to byť raj na zemi.
A ten tisíc ročný útlak? Sprostosť. Ak mohla byť reč o útlaku, tak rozhodne nie o národnostnom. Skôr o sociálnom. Zemepán utláčal nevoľníka, rozhodne nie pre národnosť. Väčšinou na „hornej zemi“ Slovák utláčal Slováka, v strede Maďar, Maďara, na „dolnej zemi“ Srb, Srba a v Sedmohradsku, Rumun, Rumuna. O národnostnom útlaku sa dá hovoriť iba od roku 1796 a aj ten zapríčinili Turci. Že sprostoť? Ja tvrdím že nie. Uhorsko bolo mnohonárodnostným štátom, kde nerozhodovala národnosť, ale pozemky a majetok. Keď však Turci napadli a obsadili Uhorsko až po Dunaj, vtedy sa parlament z Pešti presťahoval do Prešporku a ostrihomská arcidiecéza do Trnavy. Vtedy niektorým Maďarom začalo vadiť, že sa na „hornej zemi“ nedorozumejú po maďarsky. Kým tu boli Turci, mali iné problémy. No pár rokov (1796) po ich vyhnaní, zo strachu pred stratou vplyvu, gróf Schécsenyi začal v Uhorskom parlamente hlásať tézu pomaďarčenia nemaďarských národov Uhorska. Je známy jeho výrok: „Veci národa môže človek zanedbať až po smrti.“
Tu sa trochu pozastavím a poukážem na to, že chcel urobiť Maďarom dobre a vlastne im urobil medvediu službu. Prečo? Lebo ho k tomuto činu motivoval strach. Pomaďarčovanie bolo také intenzívne, že už päťdesiat rokov po jej započatí vznikla „Deklarácia práv Slovenského národa“. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní stíhanie „panslávov“ bolo také intenzívne, že skoro bol povolený „odstrel“ Slovenských farárov, ako symbol učenectva. O ďalších päťdesiat rokov došlo k rozpadu monarchie. Neľutujem to, ale možno by sa nebola rozpadla doteraz. Možno by prebehli sociálne a iné zmeny a možno by vznikla stredoeurópska federácia. Kto vie. Pri tomto som sa pozastavil preto, aby som jasne poukázal na pôvodne „dobrý“ (z hľadiska Maďarov) zámer Schécsenyiho, no že ho k tomuto činu motivoval strach vyprodukoval „zlo“ (zhM).
Aby mohlo byť dosiahnuté pomaďarčenie Slovákov, muselo prísť k ich zneváženiu. Známe sú okrídlené výroky „Buta tót“ (blbý tót – zosmiešňujúce pomenovanie Slovákov), „tót nem ember“ (tót nie je človek) a iné. Zašlo to až tak ďaleko, že odmietali spojitosť medzi Veľkomoravskou ríšou a Slovákmi. Tvrdili, že to boli Slovania, nie Slováci a podobné nezmysli. Pritiahnuté za vlasy? Pravdaže. Každý vie, že centrom Veľkomoravskej ríše bolo územie medzi riekou Nitrou a Moravou.
Prečo z dôvodu pomaďarčovania bolo nutné potierať túto súvislosť? Preto, lebo slovenčina bola už v deviatom storočí uznaná Rímom za liturgickú reč. Zo Slovákov bolo treba urobiť nevzdelaných barbarov. No ale ako, keď už v roku 863 prišli na Veľkú Moravu Cyril a Metod, aby slovenskou liturgiou eliminovali vplyv Germánov. Kresťanstvo by na barbarov nemalo vplyv. Vplyv mohlo mať iba na kresťanov. To znamená, že Slováci mali na tú dobu vyspelú kresťanskú kultúru. No potom asi nemohli byť „buta tóti".
Rozpad Rakúsko-Uhorska ešte aj dnes používajú niektorý politici na prihriatie si svojej politickej polievočky. Traumatizujú Maďarov Trianonom, lebo pretraktujú tézu, že vtedy prišli Maďari o väčšinu „svojho“ územia. A prišli? Nie. Ako som už vyššie uviedol Monarchia bola mnohonárodnostný štát, kde rôzne národy obývali svoje územia (istá migrácia jestvovala i vtedy). Rozpad monarchie potom nebol stratou územia, ale akýmsi rozvodom (oddelením) a podelením si majetku. Že o podiele tohoto majetku neprišlo dohodou, ale rozhodol (tak ako v mnohých rozvodoch sudca) Trianon. Tento rozvod sprevádzal síce veľký cirkus (I. sv. vojna), no i také rozvody sú. Nie každý prebehne „kľudne a v tichosti“ s možnosťou zachovania „dobrých“ vzťahov. Takým kľudným rozvodom bolo napr. rozdelenie Československa.
Väčšinu Slovákov a Maďarov už tento rozvod nezaujíma. Prečo sa to opovažujem tvrdiť? Preto, lebo Maďari i Slováci majú dosť svojich každodenných radostí, starostí, ale hlavne preto, že im túto pohnútku títo prihrievači polievok radšej zatajujú. Pri pokuse o zrušenie zmluvy o výstavbe vodných diel Gabčíkovo Nagymaros sa títo prihrievači oháňali radšej ekológiou, ekonomikou a inými sprostosťami, ako by mali vyjsť von so skutočnou farbou. Vedeli, že by nezískali podporu, lebo aj Nagymarosský stupeň bola dobrá vec. Vedel by som si predstaviť takú peknú vodnú nádrž v malebnej zákrute Dunaja nad Visegrádom, nehovoriac už o tom, že táto priehrada bola zakreslená už v štúdii inžinierov Rakúsko-Uhorska z roku 1908. Skutočným dôvodom zrušenia zmluvy o vodnom diele bola skutočnosť, že je to zatiaľ jediná zmluva medzi Slovenskom (ako nástupcom Československa) a Maďarskom, ktorá bola dobrovoľne podpísaná a pojednáva o štátnej hranici. Dovtedy jediným dokumentom pojednávajúcim o našej spoločnej hranici pochádza z Trianonu a Maďari ju považovali za jednoznačný diktát. No ako som už povedal väčšinu ľudí to dnes už nezaujíma, preto ich bolo treba klamať ekológiou a ekonomikou.
Tak na čo je to vlastne hrdý ten manager? Na krásnu prírodu Slovenska, ktorú naši predkovia získali a uhájili. Na národ, ktorý od priatia kresťanskej viery (okolo roku 800) neinicializoval žiadny konflikt. Národ, ktorý je schopný spolupráce a ktorý je sebavedomý natoľko, že nepotreboval asimilovať menšiny žijúce s nim v jednom štáte. Áno, ako pán manager, tak i ja, máme byť na čo hrdý. Pre mňa JE Slovensko pupok sveta a pupok ostane pupkom, aj keď uznám, že organizmus zvaný svet má takýchto pupkov viac.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára