Prečo je dobro a zlo v úvodzovkách? Vie niekto objektívne rozhodnúť čo je „dobro“ a čo „zlo“? Nespôsobí (pričasto) aj dobrý zámer „zlo“? Ak áno, prečo? Priveľa otázok? Skúsme nájsť na ne odpovede.
Podľa môjho názoru je problém v tom, že „dobro“ a „zlo“ nie sú schopné proti sebe bojovať. Som presvedčený, že „dobro“ a „zlo“ nie sú procesom, ale už jeho ukončením, akými si už dozretými plodmi procesu. V tom vidím príčinu ich neschopnosti k tomuto boju. „Dobro a „zlo“ sú už zrelé hrušky alebo jablká, ktoré nám buď chutia alebo nechutia. Len toto je merítkom, či o niektorom jablku alebo hruške rozhodneme či je „dobré“ alebo „zlé“. Skutočnosť, že nie každé jablko chutí každému, spôsobila relatívnosť „dobra“ a „zla“. Čo je „dobré“ pre hubára je katastrofou pre vinohradníka a opačne. Tento článok však nemá ambíciu zaoberať sa relatívnosťou týchto pojmov, ale zamyslieť sa nad tým, či si vieme „zaručene“ privodiť, že vo svojom živote budeme hrýzť iba do „dobrých“ jabĺk. Ja som presvedčený, že áno.
Ak však boj „dobra“ a „zla“ nie je hybnou silou sveta, tak potom čo ňou je? Ja tvrdím, že tou hybnou silou je činnosť. Tá rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorého korene, listy alebo kôra nevykonávajú činnosť, vyschne. Tak isto je to i s nami. Človeku tiež stačí, aby činnosť vyvíjali iba jeho orgány a bude existovať. No ako dlho a ako kvalitne? Význam existencie človeka, ktorého činnosť sa redukuje iba na činnosť jeho orgánov je v tom, že je iba jedným z článkov potravinového reťazca. Komu to stačí, nech sa páči. Komu je to málo musí, mal by, mal by chcieť, musí chcieť (vyberte si výraz, ktorý vás bude najmenej iritovať) i konať činnosť naviac. Áno, hybnou silou sveta je činnosť, no ochota k nej ešte neurčuje kvalitu nášho života.
Kvalitu života určuje motivačná sila, ktorá nás vedie k tejto činnosti. Existujú len dve takéto sily. Jednou je láska a druhou je strach. Všetky ostatné, ktoré vo svojom živote, v okolí vnímate sú iba poddruhom jednej z týchto síl. A sme pri koreni veci. Už iste tušíte, že činnosť pod vplyvom strachu vyprodukuje zákonite „zlo“ a činnosť pod vplyvom lásky vyprodukuje „dobro“. Skôr ako toto tvrdenie odvrhnete, zamyslite sa nad tým, či to, čo ste niekedy konali pod vplyvom strachu a vtedy to prinieslo krátkodobý osoh, sa po čase nezvrhlo na vyslovené peklo. Za všetky príklady aspoň jeden. Vybavovali ste si úver a veľmi ste ho potrebovali. Pod týmto tlakom ste uviedli nie práve pravdivé údaje. Úver ste dostali a krátkodobo ste si doriešili problém. Mali ste dojem, že táto činnosť priniesla „dobré“ ovocie. No pri jeho splácaní, nezriedka prostredníctvom exekúcie, toto ovocie zhorklo. Nikoho nezaujímalo s akým „ušľachtilým“ zámerom ste tak konali. Život neoceňuje ušľachtilosť zámeru, ale výsledok konania. Iste nájdete aj kopu iných príkladov a aj ak nie buďte si istý, že to funguje, len treba lepšie hľadať.
Dá sa zo života vylúčiť strach? Nie a nie je to ani potrebné. Prirodzený strach slúži na našu ochranu. Nadmerný strach je to, čo treba vylúčiť. Ako vzniká? Kumuláciou „malých“ strachov. Aká si bezvýznamnosť nás prinúti niečo urobiť. Nutnosť je forma strachu a tak nám zákonite privodí „zlo“, ktoré nás opäť k niečomu prinúti a toto „zlo“ znásobí. Ak to nezastavíme, tak to pôjde dookola. A máme zo života peklo. Vytlačiť tento strach z nášho života sa dá jedine tak, že miesto, ktoré by mal v našom živote vyplniť, už musí byť obsadené. „Musíme“ strach nahradiť láskou. Treba čo najviac činnosti vykonať pod vplyvom lásky (zato, že chcete), potom budete menej nútený konať pod tlakom strachu. Ak budete konať činnosť za to že chcete, urobíte všetko v čas a precíznejšie. Nebudete poznať dochvíľnosť, povrchnosť a iné „zlá“ spôsobené strachom. To platí i pri výchove potomkov.
Kde sa vzal ten prvotný, „malý“ strach? Nebudem polemizovať, či je strach prirodzenou vlastnosťou ľudí alebo ho do nás nechtiac vštepili naši rodičia (ktorých životné skúsenosti sú už ovplyvnené „zlom“ vyvolaným strachom) výchovou. Zameriam sa skôr na to čo alebo kto nás mal tohto strachu zbaviť.
Prestať sa báť, nás mali naučiť naši rodičia. Mali pri tom využívať hlavne múdrosť vekov obsiahnutú v rozprávkach. To je skutočný dôvod toho, prečo v rozprávkach vždy víťazí dobro, veď ak dobro víťazí, tak sa niet čoho báť. Rodičia však nemohli prekročiť svoj tieň a mnohých nás neodnaučili báť sa. Mohla však tak urobiť i škola, no degradovanie výchovno – vzdelávacieho procesu v školách, len na proces vzdelávací, toto znemožnilo. Za účelom zbavenia ľudí strachu vznikli i filozofie, ktoré si za svoj základ vybrali všetky monteické náboženstvá (každé inú). Poviete si, že starý zákon a korán nechceli zbaviť ľudí strachu a že ich strašili bohom? Nie je to však tak. Ich zámer bol práve zbavenie ľudí strachu, ale systémom „klin sa klinom vybíja“ na princípe „kto sa bojí boha, nemusí sa báť ľudí a kto sa nebojí boha, bude sa báť ľudí“.
Zhrnutím celého je, že ani rodičia, ani školy a ani náboženstvá nás neodnaučili báť sa. Väčšinou konáme pod vplyvom strachu (neznalosť je tiež dôsledkom strachu) a tým si zákonite spôsobujeme „zlo“. Nemýľte sa, niekedy je to „zlo“ také malicherné, že ním ani netrpíme, no „dobro“ to rozhodne nie je. Pokojne sa dá skonštatovať, že: „Strach hýbe svetom“.
Ak však boj „dobra“ a „zla“ nie je hybnou silou sveta, tak potom čo ňou je? Ja tvrdím, že tou hybnou silou je činnosť. Tá rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorého korene, listy alebo kôra nevykonávajú činnosť, vyschne. Tak isto je to i s nami. Človeku tiež stačí, aby činnosť vyvíjali iba jeho orgány a bude existovať. No ako dlho a ako kvalitne? Význam existencie človeka, ktorého činnosť sa redukuje iba na činnosť jeho orgánov je v tom, že je iba jedným z článkov potravinového reťazca. Komu to stačí, nech sa páči. Komu je to málo musí, mal by, mal by chcieť, musí chcieť (vyberte si výraz, ktorý vás bude najmenej iritovať) i konať činnosť naviac. Áno, hybnou silou sveta je činnosť, no ochota k nej ešte neurčuje kvalitu nášho života.
Kvalitu života určuje motivačná sila, ktorá nás vedie k tejto činnosti. Existujú len dve takéto sily. Jednou je láska a druhou je strach. Všetky ostatné, ktoré vo svojom živote, v okolí vnímate sú iba poddruhom jednej z týchto síl. A sme pri koreni veci. Už iste tušíte, že činnosť pod vplyvom strachu vyprodukuje zákonite „zlo“ a činnosť pod vplyvom lásky vyprodukuje „dobro“. Skôr ako toto tvrdenie odvrhnete, zamyslite sa nad tým, či to, čo ste niekedy konali pod vplyvom strachu a vtedy to prinieslo krátkodobý osoh, sa po čase nezvrhlo na vyslovené peklo. Za všetky príklady aspoň jeden. Vybavovali ste si úver a veľmi ste ho potrebovali. Pod týmto tlakom ste uviedli nie práve pravdivé údaje. Úver ste dostali a krátkodobo ste si doriešili problém. Mali ste dojem, že táto činnosť priniesla „dobré“ ovocie. No pri jeho splácaní, nezriedka prostredníctvom exekúcie, toto ovocie zhorklo. Nikoho nezaujímalo s akým „ušľachtilým“ zámerom ste tak konali. Život neoceňuje ušľachtilosť zámeru, ale výsledok konania. Iste nájdete aj kopu iných príkladov a aj ak nie buďte si istý, že to funguje, len treba lepšie hľadať.
Dá sa zo života vylúčiť strach? Nie a nie je to ani potrebné. Prirodzený strach slúži na našu ochranu. Nadmerný strach je to, čo treba vylúčiť. Ako vzniká? Kumuláciou „malých“ strachov. Aká si bezvýznamnosť nás prinúti niečo urobiť. Nutnosť je forma strachu a tak nám zákonite privodí „zlo“, ktoré nás opäť k niečomu prinúti a toto „zlo“ znásobí. Ak to nezastavíme, tak to pôjde dookola. A máme zo života peklo. Vytlačiť tento strach z nášho života sa dá jedine tak, že miesto, ktoré by mal v našom živote vyplniť, už musí byť obsadené. „Musíme“ strach nahradiť láskou. Treba čo najviac činnosti vykonať pod vplyvom lásky (zato, že chcete), potom budete menej nútený konať pod tlakom strachu. Ak budete konať činnosť za to že chcete, urobíte všetko v čas a precíznejšie. Nebudete poznať dochvíľnosť, povrchnosť a iné „zlá“ spôsobené strachom. To platí i pri výchove potomkov.
Kde sa vzal ten prvotný, „malý“ strach? Nebudem polemizovať, či je strach prirodzenou vlastnosťou ľudí alebo ho do nás nechtiac vštepili naši rodičia (ktorých životné skúsenosti sú už ovplyvnené „zlom“ vyvolaným strachom) výchovou. Zameriam sa skôr na to čo alebo kto nás mal tohto strachu zbaviť.
Prestať sa báť, nás mali naučiť naši rodičia. Mali pri tom využívať hlavne múdrosť vekov obsiahnutú v rozprávkach. To je skutočný dôvod toho, prečo v rozprávkach vždy víťazí dobro, veď ak dobro víťazí, tak sa niet čoho báť. Rodičia však nemohli prekročiť svoj tieň a mnohých nás neodnaučili báť sa. Mohla však tak urobiť i škola, no degradovanie výchovno – vzdelávacieho procesu v školách, len na proces vzdelávací, toto znemožnilo. Za účelom zbavenia ľudí strachu vznikli i filozofie, ktoré si za svoj základ vybrali všetky monteické náboženstvá (každé inú). Poviete si, že starý zákon a korán nechceli zbaviť ľudí strachu a že ich strašili bohom? Nie je to však tak. Ich zámer bol práve zbavenie ľudí strachu, ale systémom „klin sa klinom vybíja“ na princípe „kto sa bojí boha, nemusí sa báť ľudí a kto sa nebojí boha, bude sa báť ľudí“.
Zhrnutím celého je, že ani rodičia, ani školy a ani náboženstvá nás neodnaučili báť sa. Väčšinou konáme pod vplyvom strachu (neznalosť je tiež dôsledkom strachu) a tým si zákonite spôsobujeme „zlo“. Nemýľte sa, niekedy je to „zlo“ také malicherné, že ním ani netrpíme, no „dobro“ to rozhodne nie je. Pokojne sa dá skonštatovať, že: „Strach hýbe svetom“.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára