Pravda.

Čo je pravda? Existuje vôbec pravda? A potrebujeme vôbec vedieť, či existuje pravda?
Potrebujeme a veľmi. Treba si uvedomiť, že za „pravdu“ už zbytočne pomrelo veľké množstvo ľudí. Aj všetky vojny v mene Božom, za Alaha a pod. boli vedené iba na presadzovanie svojej pravdy.
Takže pravda existuje. Zabíjalo a vraždilo sa za ňu. Tak musí existovať. Moja pravda (podľa ktorej sa správam) je ovplyvňovaná mojimi skúsenosťami, poznatkami, emóciami a inými subjektívnymi okolnosťami. Preto ju filozofia nazvala subjektívnou pravdou. Každý má však tie skúsenosti, poznatky a emócie iné a tým má i inú pravdu. Takže na svete je toľko právd, koľko je na nej ľudí. Každý má tú svoju. Keď však každý má pravdu, tak o čom sa sporiť? Možno o tej objektívnej, o tej, ktorej by sa mali čo najviac približovať tie subjektívne.
Tak znova. Existuje objektívna pravda? Ja neviem a ani mi to žili netrhá. Podľa mňa áno, ale tento môj názor vôbec nie je podstatný a ani na ňom netrvám. Nemôžem.
Plne si uvedomujem, že spoločenský stupeň nášho poznania je na takej nízkej úrovni, že vyriešenia tejto dilemy sa nedožijem ani ja, ani moje pra- pra- vnúčatá. Prečo? Z jedného prozaického dôvodu.
Centrom myslenia a poznávania je mozog. Vedci tvrdia, že človek dnes dokáže využiť iba 1 až 2 % možností svojho mozgu. A čo tých zostávajúcich 98%. Kam sa posunie stupeň poznania pri priblížení sa k 100%-tám. Čo bude potom pravda? Bude rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou pravdou? Ja neviem. A úprimne je mi to jedno.
Tak, keď nenájdeme objektívnu pravdu, tak čo zo životom? Aký je jeho zmysel? Podľa čoho žiť? Zmyslom života je život sám. Jednoducho žiť. A podľa čoho? Nuž ak sa nechceme uspokojiť s tým, že sme súčasťou potravinového reťazca, tak by sme mali čo najviac využívať stupeň poznania, ktoré ľudstvo dosiahlo. To čím sa odlišujú ľudia od ostatných živočíchov je iba skutočnosť, že sme sa naučili odovzdávať skúsenosti ďalším generáciám. Takže najprevratnejším vynálezom potom boli prvé jaskynné maľby.
Ako využívať múdrosť vekov? Jednoducho, starať sa o to čo máme, hlavne v oblasti vzťahov, zdravia a majetku. Moralisti sú schopní akceptovať zdravie a vzťahy, ako hodnotu, no s majetkom majú problém. Neviem síce prečo, keď aj Ježiš dostal do daru od troch kráľov i zlato. Viac o tom je v mojom článku „Traja králi dávajú logiku.“
Ale späť k pravde. Keď ešte nie sme schopný obsiahnuť objektívnu pravdu a nežijeme ako samotári, tak vzniklo niečo, čo by som nazval spoločensky uznávaná pravda. Je to super vec, ale vždy treba mať na zreteli, že stupeň poznania je na úrovni akej je, takže má na míle ďaleko (alebo aspoň môže mať) od tej objektívnej. Pri uznaní tejto (podľa mňa) skutočnosti stráca význam trvať na dogmách. Dogma, ako filozofický predpoklad, nie je na škodu, no trvať na nej i keď ju už spoločenský stupeň poznania vyvrátil je krátkozraké.
Takže čo s pravdou a životom? Ako som už napísal. Žiť život najlepšie ako sme schopní. S ochotou vykonávať činnosť, ktorá zvyšuje moje poznatky a skúsenosti. Tieto potom, ako skúsenosti člena spoločnosti, zvyšujú spoločenský stupeň poznania, ktorý skvalitňuje život spoločnosti a tým i jej ostatných členov.
Viete ako sa nám bude super žiť, keď nebudeme presadzovať svoju pravdu (načo ju presadzovať, keď je iba subjektívna)? Keď sa nebudeme cítiť ohrozený pravdou iných. Keď budeme konať činnosť iba za to, že ju chceme konať a nebudeme plný očakávaní. Nevieme, aká je objektívna pravda a tým nevieme ani, ktorá činnosť nás k nej dovedie. To je dôvod prečo sa nenapĺňajú očakávania. („Očakávania“ je názov môjho ďalšieho článku)
Neočakávajme, iba konajme preto že chceme. To je láskyplnosť. Tá má byť motívom činnosti. Zmysluplnosť využívať nevieme (iba sa tým radi chlácholíme), nakoľko nepoznáme pravdu a tým ani zmysel.
Nekonanie je smrť, konanie je život. Existuje ešte živorenie, ale to je iba doba na rozhodnutie, či človek konať bude, alebo nebude. Kto chce žiť nech koná. Nech koná zato, že chce a nie za to, že niečo očakáva. Očakávania nosia so sebou sklamania. A sklamania nie sú život.
Konajte a nebojte sa. Svet sa vyvíja od strachu k láske a nie od „zla“ k „dobru“
Toto je moja pravda.

Výchova

Túžbou každého rodiča je vychovať svoje ratolesti dobre. Mnohí tomu dávajú rôzne prívlastky ako napr. k dobru, pravde a pod. Podľa mňa v tom máme značné rezervy.
Veľmi si tú výchovu komplikujeme a hľadáme zaručené návody.
Mali by sme už zabudnúť snažiť sa vychovávať deti k dobru. Je to sprostosť z viacerých hľadísk. Hlavne preto, že dobro samo je relatívne. Čo je dobré dieťa? Poslušné dieťa? Vždy poslušné alebo do akej miery? Koho má poslúchať? Rodičov? Učiteľov? Dospelých alebo každého? A dokedy má poslúchať? Kým nedospeje? A potom čo? Potom sa už bude môcť rozhodovať? No bude to však vedieť? Nebude robiť chyby? Má sa rozhodnúť, no nebude sa toho báť, veď doteraz musel iba poslúchať? Poslušné dieťa ešte neznamená, že je to dobré dieťa. Teda aspoň pre to dieťa to nie je dobré. Dieťa sa má vychovať a nie skrotiť. Výchova má byť prípravou na život. Ak tá príprava má spočívať v skrotení, tak potom sa nečudujme, že sa často z reťaze odtrhnú. A je vymaľované.
Preto už samotná snaha vychovať dieťa dobre, je odsúdená na neúspech. Vo výchove máme jedinú úlohu. Zbaviť dieťa strachu. Túto úlohu spĺňali i rozprávky, preto má každá z nich šťastný koniec. Ak dieťa zbavíme strachu, tak nikdy nebude jednať pod jeho vplyvom a nebude robiť chyby. Strach je to, čo nás núti k chybám a za tieto chyby pykáme.
Možno to znie absurdne, ale jedinou úlohou výchovy je zbaviť vychovávaného strachu.
(pre pochopenie pozri článok „BOJ DOBRA A ZLA.“)
A ako to dosiahnuť? Jednoducho.
Zhruba do ôsmeho roku jeho života mu organizujme čas a činnosť. Hľadajme čím ho upútame a uvedomme si, že do tohto veku sa najviac vyvíja opakovaním, napodobňovaním. Nikdy nevynechajme možnosť pochváliť ho. Ak ho budeme musieť za niečo napomenúť, zachovajme chladnú hlavu a vždy si nájdime niečo, za čo ho pred napomenutím budeme mať možnosť pochváliť. Čím budeme usilovnejší v hľadaní dôvodu k pochvale, tým ten dôvod budeme musieť menej hľadať, lebo dieťa nám poskytne dostatočné množstvo takýchto dôvodov.
Od ôsmeho do cca 15. – 16. roku jeho života už neorganizujme jeho, ale svoj čas, a to tak, aby sme boli vždy po ruke, keď bude chcieť tráviť čas s nami. Neprestaňme chváliť a poukazovať na to, akou veľkou hodnotou je pre nás.
Po tomto období obmedzme organizáciu svojho času v prospech dieťaťa tak, aby sme neboli poruke vždy, keď bude chcieť, ale vždy keď to bude potrebovať. Nezabúdajme ho povzbudzovať a poukazovať na jeho hodnotu.
To je všetko. To je celá veda o výchove. Takto vychovávané dieťa nebude pociťovať strach a tým nebude robiť chyby.

Náhoda.

„Náhoda neexistuje, existuje iba zhoda okolností“. Toto tvrdí mnoho ľudí, ktorí odmietajú uznať existenciu náhody. Nie je v tom však žiadny rozdiel. Náhoda jestvuje a jestvovať bude (nech jej dáme akékoľvek meno), no môžeme ju zbaviť moci.

„Nešťastné“ náhody sú tým, čo ľuďom komplikuje život. Tie „šťastné“ náhody väčšinou nikomu nevadia (ak len nie tá, že sused trafil šesť čísel v lote). Šťastné i tie nešťastné náhody by sme mohli vnímať ako prejav nespravodlivosti sveta. Mohli a mnohý ich i tak vnímajú. Kto náhodu vníma ako prejav nespravodlivosti, ten sa nikdy nedostane s pod jej vplyvu.
Náhodu, ako negatívum môžu vnímať iba ľudia, ktorí zastávajú názor, že ľudia sa nikdy nemali vyvinúť v inteligentné bytosti a mali zostať na úrovni ľudoopov. Kto je však rád, že sme prešli týmto vývinom, tak ten musí byť vďačný za existenciu sily zvanej náhoda. Náhoda nie je samoúčelná veličina. Je to sila, ktorá zabraňuje stagnácii. Áno, stagnácia je neudržateľná. Ak ľudia nie sú ochotní cieľavedome vyvíjať činnosť, ktorou sa starajú o to čo majú, či už v oblasti zdravia, vzťahov, alebo majetku a domnievajú sa, že to ďalej pôjde samo, tak zapracuje náhoda. Náhoda naruší rovnovážny stav (stagnáciu) a v 99 prípadoch zo 100 privodí pokles. Môže privodiť i vzostup, ale iba (možno) v 1%. To znamená, že silu zvanú náhoda by sme (aspoň mnohý z nás) nazvali deštruktívnou – spiatočníckou.
Nie je to však tak. Bola nám sem daná zámerne, aby sme neprešustrovali náš čas. Pokiaľ budeme radi a dobrovoľne vyvíjať činnosť, naša milá náhoda bude čušať ako voš pod chrastou. No nezmizne. Vždy budeme pod jej kontrolou. Ak prestaneme konať činnosť dobrovoľne a tým i účinne, táto sila (náhoda) nás túto činnosť konať prinúti. No o účinnosti našej činnosti z prinútenia má každý svoj názor.
Kto sa neodhodlá k činnosti už ani z prinútenia, umiera. Áno, platí, že činnosť je život, nečinnosť je smrť. Máme v moci rozhodnúť, či činnosť budeme konať s láskou (z vlastného rozhodnutia) a tým ubrať silu náhode, alebo sa staneme jej otrokmi.

Sloboda.

(Ne)výklad, alebo nesprávne vnímanie tohoto pojmu, pácha vo svete aspoň toľko „zla“, ako nesloboda sama.

Domnievate sa, že sme slobodní? Nech si každý odpovie sám. Ja však tvrdím, že by sme mohli byť. Treba iba pochopiť, čo sloboda je.
Ľudstvo bolo od počiatkov spútavané a obmedzované, no možno sa napriek tomu cítilo slobodné. Nemám tu na mysli otrokárstvo, feudalizmus apod., ale svet samotný.
Teritórium ľudí vymedzovali hory, rieky, neskôr moria a oceány. Ľudia ochotou k činnosti posúvali hranice poznania a prekonali tieto prekážky. V ďalšom postupe ich obmedzovala zemská príťažlivosť. Poznanie prekonalo i túto prekážku.
Teraz sa cítite slobodne? To je dobre. Naozaj sa môžete slobodne rozhodnúť. Môžete dokonca vyskočiť z letiaceho lietadla, no keď tak učiníte bez padáku, tak si to ods.... Ak však akceptujete toto obmedzenie zemskou príťažlivosťou a použitím padáku využijete odpor vzduchu (ktorý často tiež obmedzuje) môžete mať zo slobodného rozhodnutia „skočiť“, prekrásny zážitok.
Mnoho sa diskutuje o tom, čo je sloboda, kde začína a kde končí. Či moja sloboda môže obmedzovať slobodu iného a pod. Všetky tieto polemiky stratia význam, ak pochopíme čo je skutočná sloboda. Počul som už mnoho výkladov, definícii a polemík. Najviac sa mi však pozdáva Hegelova definícia, ktorú som doplnil o slovíčko v zátvorke. Hegel tvrdil, že: „Sloboda je pochopená (akceptovaná) nutnosť“. Túto nutnosť rozpúšťa iba roztok poznania, no slobodu zaručí i akceptovanie tejto nutnosti. Preto sa ľudia v minulosti mohli cítiť slobodnejšie ako my, iba akceptáciou tejto nutnosti.

Hľadanie spravodlivosti.

Poviete si, že je to zbytočné a nepodstatné? Inú cestu však nemáme. V nespravodlivom svete je zbytočné vzdelávať sa, pracovať, milovať a všetko iné. Veď náhoda si aj tak urobí čo chce.
Svet však je spravodlivý. Jeho spravodlivosť funguje i tam, kde ju teraz ešte nevidíme. Bráni nám v tom stupeň poznania. Jednou z tragédii ľudstva je, že si spravodlivosť zamieňajú s dobrotou.

Niekde s dobrotou i súvisí, no iba do tej mieri, že existencia spravodlivosti sveta nám zaručí zmysel nášho bytia. Zmyslom života je užívanie si. Aby sme si ho však naplno užívať mohli, potrebujeme mať poriadok vo všetkých troch základných oblastiach života, ktorými sú vzťahy, majetok a zdravie.
To je všetko čo má spoločné s dobrotou. Spravodlivé je i to čo nám väčšinou nechutí, čo považujeme za „zlo“, podraz a nespravodlivosť. Ak si to neuvedomíme, tak budeme odkázaní iba na šťastie.
Vyvíjaním činnosti (starania sa) v oblasti vzťahov, majetku a zdravia nám umožní v týchto oblastiach mať poriadok a hovoriť o živote. Neporiadok v týchto oblastiach nám privodí iba živorenie. Tento neporiadok nás zvádza k tomu, aby sme svet vyhlásili za nespravodlivý. No tým sa zbavujeme možnosti nápravy. Ak však i v týchto chvíľach budeme hľadať v tom čo sa nám udialo, spravodlivosť a nájdeme príčinu, prejavíme ochotu na jej odstránenie, zákonite vzniká harmónia v týchto oblastiach. Táto zákonitosť je vlastne nami hľadaná spravodlivosť. Filozofia to nazýva kauzalitou.
O mnohom v tomto hľadaní spravodlivosti sa môžete dočítať už v článkoch na mojom blogu. Kto si však chce vytvoriť ucelený názor o spravodlivosti sveta (podľa tejto filozofie) môže si na adrese nášho občianskeho združenia VIDÍM A POČUJEM vap@vap.sk objednať knihu (zatiaľ iba na CD), tak isto s názvom VIDÍM A POČUJEM, ktorá túto tematiku podrobnejšie rozvíja.
Len v spravodlivom svete má zmysel vyvíjať činnosť a dožadovať sa záruky šťastného bytia.

Chcete byť úspešní?

Rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je až banálny.

Úspešný človek sa stará o to čo má, o to s čím disponuje. On nepozná výraz potom, ale iba teraz. Neexistuje problém, alebo „povinnosť“, ktorú by odložil napotom. Keď naňho pozeráte zvonka, môžete mať dojem, že mnoho veci obetuje pre úspech. Nie je to však tak. On neobetuje nič, ani čas, ani nič iné. Robí to rád a dobrovoľne. Je to jeho životný štýl. Skutočne úspešný človek sa takto správa v oblasti vzťahov, zdravia a majetku. Preto skutočne úspešného človeka môžeme nazvať i človekom spokojným.
Neúspešný má na všetko dostatok času, nič nerobí teraz, ale všetko až potom. Vie si to vždy aj zdôvodniť. Teraz nie je čas, nie sú peniaze, toto je dôležitejšie a tisícky iných dôvodov. Potom sa už iba čuduje, že nemá šťastie. O spokojnosti nemôže byť ani reči, no vždy za to môže niekto iný.

Je svet spravodlivý?

Nie je, ale môže byť.

Vlastne je spravodlivý už teraz, i keď sa nám to tak nejaví. Ide o to, že vo svete nejestvuje stagnácia a ak aj áno, tak je trvale neudržateľná. Preto sa treba cieľavedome starať o vzostup, rast. Ak sa oň nepostaráme, náhoda (prejav nespravodlivosti) sa postará o narušenie stagnácie a zákonite prichádza k poklesu (úpadku). Táto zákonitosť nás môže viesť k názoru, že svet je nespravodlivé miesto.
Rozhodne to však tak nie je. Túto nespravodlivosť môžeme zo svojho života úplne vylúčiť a to staraním sa o to, čo máme. Treba si uvedomiť, že život si môžeme po... iba v troch oblastiach a to sú zdravie, majetok a vzťahy. Život je pri tom všetkom ešte taký beťár, že umožnil i vzájomný priesek týchto oblastí. To znamená, že neodstránenie problémov v jednej z týchto oblastí, zákonite vyvolá i problémy v ďalšej, alebo v ďalších.
Ak si premietnete dôvody svojich problémov, nájdete príčinnú zákonitosť. Potom však nemôžeme rozprávať o nespravodlivom svete. To je však aj pri všetkých problémoch dobrá správa, lebo ak funguje spravodlivosť, ktorá nás dostala do problémov, tak tú istú spravodlivosť môžeme využiť na zjednanie nápravy.

Zmŕtvychvstanie?

Vstal Ježiš z mŕtvych? A ak áno, nevstal zbytočne?

Pre veriacich je to však alfou a omegou viery. Nech je a nech sa toho držia. Prajem im príjemné sviatky a veľa radosti zo zmŕtvychvstania.
Ateistom na Ježišovi najviac vadí práve toto zmŕtvychvstanie. Nie sú ochotní veriť akýmsi rozprávkam a preto považujú za nezmysel sa nad tvrdeniami Ježiša čo i len pozastaviť. Ja ho pokladám za jedného z najväčších filozofov. Treba len rozlíšiť čo z Nového zákona je učením Ježiša a čo je už učením filozofov raného kresťanstva. Ja za učenie Ježiša pokladám iba evanjelium podľa Matúša. Je to veľmi zaujímavé čítanie, len treba mať na zreteli, že v tých dobách si človek bez náboženstva ani neškrtol. Niektoré pojmy sa v slovenčine udomácnili a mnohí si ani neuvedomujú ich význam. Ak si v Matúšovom evanjeliu preložíte niektoré pojmy do slovenčiny, iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že ide o zaujímavé čítanie. Stačí ak Kráľovstvo božie (Nebeské) zameníte za Spravodlivé kráľovstvo, hriech za chybu, spasenie za spokojnosť a zistíte, že toto evanjelium poskytuje rady ako predísť problémom v oblasti zdravia, majetku a vzťahov. Väčšina jeho rád sa objavuje i v prácach dnešných filozofov, psychiatrov, lekárov, ekonómov, pedagógov, sociológov a iných.
Zmŕtvychvstanie? V tých časoch nebolo také problematické dosiahnuť zmŕtvychvstanie. Dokonca som niekde čítal, že stačilo štyridsať svedkov, aby o niekom vyhlásili, že vstal z mŕtvych. Podľa Matúšovho evanjelia sa Ježiš po svojej smrti stretol iba s Máriou Magdalénou a s jej priateľkou, tiež Magdalénou, po ktorých odkázal svojim jedenástim učeníkom, kde majú ísť na stretnutie s ním. To znamená, že spolu trinásť osôb, všetko jeho blízki.
Syn Boží? Celé Matúšovo evanjelium neobsahuje jedinú zmienku o tom, že by sa jednalo o jednorodeného syna. Na dvoch miestach sa objavuje tvrdenie Boha, že on je jeho obľúbený (nie jediný) syn. Ľudí Ježiš označoval za svojich bratov a sestry. Ak vychádzame zo Starého zákona, že Boh stvoril človeka k obrazu svojmu, tak sme všetci jeho deti. Takže i Ježiš. Ja sa skôr domnievam, že Ježiš musel byť vyhlásený za Božieho syna pre skepsu ľudí, ktorí sa čudovali jeho učeniu (Matúš 7. 28. a 29). Odkiaľ mal mať jednoduchý syn tesára, narodený v bezvýznamnom Betleheme také znalosti?
Som rád, že sa oslavuje zmŕtvychvstanie, aspoň sa zachovalo pre nás i toto učenie. Mne je jedno, či vstal z mŕtvych, alebo nie, mne je jedno, či mu učenie vnukol Boh, alebo ho pracne zozbieral. Pre mňa je podstatné, že jeho tvrdenia a rady sa dajú využiť k prežitiu plnohodnotného života. Z jeho učenia je zrejmé, že zmyslom života je radosť zo života.
Prajem vám veľa radosti v tieto dni i celý život.

Ježiš! Zomrel si?

O čom je Veľká noc? Ľudstvo sa od nepamäti tešilo z príchodu jari ako možnosti vzniku niečoho nového. Židia k tejto radosti pribalili oslavu vyslobodenia z otroctva a kresťania zas oslavu z mŕtvychvstania. Je však za Veľkou nocou i niečo viac?

Ježiš sa dobrovoľne vydal na smrť. Áno, tak ako mnoho pred ním i po ňom. Nechcem znižovať jeho význam pre ľudstvo no viem, že už prvé riadky budú iritovať kresťanov. Ich iritáciu vôbec nemám v úmysle. Nech si každý verí čomu a komu chce.
Ja pokladám Ježiša za filozofa a mysliteľa, ktorého učenie má čo povedať i dnes. Na svoju dobu bol maximálne pokrokový a dnes by sme povedali avantgardný. Zmenil (alebo sa aspoň snažil zmeniť) pohľad na boha. Kým Židia ponímali boha ako pomstychtivého a trestajúceho a snažili sa ľudí zbaviť strachu systémom: „Kto sa bojí boha, nemusí sa báť ľudí a kto sa boha nebojí, bude sa báť ľudí.“
Ježiš priniesol evanjelium (dobrú zvesť), že boh nie je taký, ako hovorili židovskí pohlavári, ale že je milujúci, láskavý a odpúšťajúci. Toto ponímanie židovskí pohlavári nemohli prijať, nakoľko sa báli straty vplyvu a akéhosi morálneho úpadku spoločnosti. Preto bolo potrebné Ježiša umlčať, alebo presvedčiť, tak ako neskôr Galileiho, Bruna, Husa a iných. Galileo a Hus neodvolali a boli upálení. Tým sa dá povedať, že sa dobrovoľne vydali na smrť. Bruno odvolal a dostal doživotie. Ježiš tiež neodvolal a išiel „dobrovoľne“ na smrť.
Ježiš vo svojom učení tvrdil, že len dodržiavaním (či už vedomým, alebo nevedomým) jeho rád, môže človek vojsť do kráľovstva božieho. Nesľuboval ho po smrti a niekde v nebi, ale tu na zemi a ešte za života. Človek mal kráľovstvo božie dosiahnuť poriadkom v troch oblastiach svojho života. Tieto oblasti symbolizujú dary troch kráľov Ježišovi. Boli to myrha (zdravie), zlato (majetok) a kadidlo (dym ako niečo nehmotné – vzťahy). Poriadkom v týchto oblastiach človek pociťuje spokojnosť a šťastie. To je to kráľovstvo božie podľa Ježiša.
V Ježišovom učení (ev. podľa Matúša) je i presný návod, ako tento poriadok dosiahnuť. Bol natoľko presvedčený o svojej pravde, že za svoje presvedčenie položil i život. Išiel zomrieť, aby sa jeho učenie zachovalo pre budúce pokolenia. To mal na zreteli, keď povedal, že ide za nás umrieť.
Nemám nič proti žiadnej cirkvi, takže ani proti kresťanskej, no domnievam sa, že „nasledovníci“ Ježiša jeho učenie v mnohom nepochopili a preto museli do svojej viery zaviesť dogmy. Ježiš bol zásadne proti dogmám a viac ako o viere, hovoril o hľadaní. Z tohoto nepochopenia sa do kresťanskej vierouky dostal opäť strach z boha. To je proti učeniu Ježiša.
Ježiš má dnes výročie úmrtia. Umrel za to, aby sme nemali strach, aby sme hľadali pravdu a spravodlivosť a aby sme sa vyvarovali dogiem a manipulácie. Tvrdil: „Vy ste soľ zeme..“
Mám obavy z toho, že keby dnes videl, čo sa stalo z jeho učenia, išiel by na smrť zas a zas dobrovoľne.

Život vôbec nie je komplikovaný.

Život nie je vôbec komplikovaný, i keď sa nám rád tak javí. Našim prekliatím je skutočnosť, že jedna príčina nemá vždy ten istý dôsledok. Táto skutočnosť sa nás snaží presvedčiť o komplikovanosti (nespravodlivosti) sveta. Na našom zdraví sa najlepšie môžeme presvedčiť, že to tak nie je.

Ani jedna jediná bunka, z ktorej sa skladá naše telo nevznikla z ničoho iného ako zo stravy, ktorú sme zjedli my, alebo naši rodičia. Problém je v tom, že chyby (hriech) v našom stravovaní nevyvolajú rovnaké zdravotné problémy u všetkých ľudí. Napríklad nedostatok vlákniny v našej strave u niekoho spôsobí obezitu, u niekoho cukrovku, u iného srdcovo-cievne problémy atď.
Ak však dodáme telu dostatočné množstvo a bielkovín, cukrov, tukov, minerálov, vitamínov, vlákniny, vody a pohybu, telo bude produkovať dokonale zdravé bunky a my budeme zdraví.
Ak už jestvujú zdravotné problémy, telu treba cielene dodať ešte probiotické kultúry, ktoré sa postarajú o skvalitnenie imunitného systému. Tento tvorí nie iba ochranu proti vonkajším nepriateľom (vírusy a baktérie), ale i akúsi logistiku organizmu.
Samozrejme, môžeme sa chlácholiť i tým, že za naše zdravotné problémy môže stres. Áno, no stres ovplyvňuje naše zdravie iba v 1%-te. Podrobnosti o týchto tvrdeniach si môžete prečítať v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť? I. II. a III.“ a článku „Dá sa zo života vylúčiť stres?“ na mojich blogoch.
A táto jednoduchosť života v oblasti zdravia, sa dá využiť i v oblasti vzťahov a majetku. Život vôbec nie je (alebo nemusí byť) komplikovaný.

Bol neveriaci Tomáš horší ako ostatní apoštoli?

Vôbec nehodlám podhodiť ďalšiu „kosť“, na ktorej by sa mohli veriaci a neveriaci dohrýzť. Hodlám poukázať na rozdiel medzi vierou vyplývajúcou zo svetonázoru a vierou z „presvedčenia“. Poviete si, že je to sprostosť? Že je to to isté. Nie je. Veriaci zo svetonázoru verí preto, že chce, lebo bol k tomu vedený a verí bez akýchkoľvek pochybností. Nepripustí ani len diskusiu o bohu, kým veriaci z „presvedčenia“ verí až keď sa o niečom presvedčí. Tak ako Tomáš, ktorý uveril, až keď uvidel a vôbec sa nemusí jednať iba o vieru v boha. Táto viera ovplyvňuje život každého z nás, či už veriacich, alebo ateistov. Podľa môjho názoru je rozdiel medzi veriacim a ateistom iba v tom, čo o sebe slovne tvrdí.

Mnohí ľudia o sebe tvrdia, že sú veriaci, no ich činy ich usvedčujú, že s Bohom nie sú v priateľskom vzťahu. Iní sa zas snažia konať „dobro“ a keď sa im to zvrhne povedia si: „Cesty Božie sú nevyspytateľné“, alebo „Taká bola vôľa Božia“. Nedokážu si predstaviť, že Boh stvoril niečo tak dokonalé, že to nevyžaduje jeho ďalšie zasahovanie.
Na druhej strane je zas nespočetné množstvo ateistov, ktorí síce verbálne deklarujú, že neveria v Boha, no všetky ich činy sú v súlade s učením Ježiša. S láskou (za to že chcú) sa starajú o svoje zdravie, vzťahy a majetok na princípe: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má bude mu odňaté.“ (Matúš 25. 29.)
Podľa môjho názoru nie je správne ak sa ľudia delia na veriacich a ateistov. Mali by sa skôr deliť na spokojných a nespokojných. Ak je niekto spokojný, dokazuje to, že sa s úspechom stará o to čo má a je jedno či tak činí na základe vyššie citovaného biblického výroku, alebo jednoducho preto, že to považuje za správne. Napríklad to isté tvrdil i Marx, o ktorom sa dá povedať všetko, ale iste by ho nik nepasoval, za idealistického filozofa. On povedal, že nadhodnota vzniká iba ak sa ku kapitálu vloží práca. To sa však vzťahuje aj na iné oblasti a nie len na financie. Funguje to jednoducho. Kto sa stará o svoje zdravie, majetok a vzťahy má ich a to je spokojnosť. Hovorí dokonca o tom i ľudová múdrosť: „Aj pes se*e už na jestvujúcu kopu.“
Z toho vyplýva, že je úplne jedno, či sa pasujete za veriaceho, alebo ateistu, dôležité je to, čo vám môže pomôcť. Nemusíte, ale môžete, veriť ničomu a nikomu, mne už vôbec nie. Skúste sa však presvedčiť bez rizika a na vlastnej koži, že máte možnosť sa postarať o svoje zdravie. Skúste na sebe odskúšať starostlivosť o svoje zdravie podľa rád zverejnených v mojom článku „ZDRAVIE SEBE A OSTATNÝ“. Ak nechcete, nezúčastňujte sa nášho projektu, ale odskúšať si ho môžete.
Nie je nenormálne uveriť, až keď sa presvedčíte. Aj Tomáš, ako neveriaci Tomáš, sa objavuje až v Jánovom evanjeliu, ktoré ja nepovažujem za učenie Ježiša. Že prečo nie? O tom sa podrobnejšie môžete dočítať v mojom článku VIERA, UČENIE, CIRKEV. Pre dosiahnutie spokojného života je úplne postačujúce, ak uveríme, až keď sa presvedčíme. Tomáš nebol horší ako ostatní.

Súdny deň?

Cirkev nás učí, že po smrti prídeme pred posledný súd, kde budú hodnotené naše skutky, myšlienky, slová a nezanedbávanie dobrého. Ortieľ tohto súdu bude znamenať kráľovstvo božie (raj), alebo bytie mimo tohto kráľovstva (peklo). Odkiaľ to ale berie, keď Ježiš hlásal niečo iné.

Ježiš povedal: „Keď sa Ho farizeji opýtali, kedy príde kráľovstvo Božie, odpovedajúc im riekol: Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia pozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto, alebo tamto je! Lebo ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lukáš 17. 20. a 21.) Kráľovstvo božie je teda tu a teraz, alebo aspoň môže byť. Pre vstup do tohto kráľovstva nie je potrebná nejaká revolučná zmena, akou smrť rozhodne je. Dokonca tvrdil, že ho nemáme očakávať, ale hľadať. Doslova povedal: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ (Matúš 6. 33.)
Nehodlám týmto článkom odradiť veriacich od viery v posmrtný život. No táto viera by im nemala prekážať v starostlivosti o najväčší dar, o svoj život.
No ak je kráľovstvo božie medzi nami, tak kedy bol súdny deň? A tu je pes zakopaný. Súdnym dňom je každý deň. Každý deň vykonávame nejakú činnosť, alebo nevykonávame, hoci by sme mali. Každý deň prijímame rozhodnutia a snažíme sa o to aby boli „dobré“. Dokonca sme presvedčení, že sme sa rozhodli správne. Koľkokrát však naše rozhodnutia a činy prinesú úplne iné ovocie, než sme očakávali. Túto skutočnosť pokladáme za nepríjemnú náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno ako to nazveme, rozhodne nás to utvrdzuje v nespravodlivosť sveta. Ježiš to predpovedal, keď vyhlásil: „Pretože neprávosť vrcholí ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24. 12.) Dnes by sme povedali, že nespravodlivosť vrcholí.
No ale je to skutočne tak? Pri problémoch, ktoré zažívame ide iste o nespravodlivosť? Naozaj nenájdeme v našich predchádzajúcich slovách a skutkoch zárodok týchto problémov? Ak nie tak nám nepomôže ani svätená voda. Ak uznáme, že sme sa o problémy nepričinili, tak to musíme našiť na náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno či si to odskáče náhoda, osud, či boh, sme v probléme a ani s tým nič nevieme urobiť. Proti náhode sa bojovať nedá.
Jediná možnosť ako sa z problémov dostať, je nájsť spravodlivosť v tom, čo sa nám stalo. Lebo ak uznáme, že problém je prejavom spravodlivosti, tak potom tú istú spravodlivosť môžeme využiť k zjednaniu nápravy. Boj v nespravodlivom svete, je boj proti veterným mlynom. Viem, je ťažké si priznať vinu, alebo chybu, no kým tak neučiníme, vždy budeme v nespravodlivom svete.
Áno, nájsť spravodlivosť v našich problémoch vyžaduje kvalitný zrak a sluch. No je to jediná cesta k náprave. Preto Ježiš povedal: „Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia a vaše uši, že počujú.“ (Matúš 13. 16.) V tomto kontexte už má zmysel i ďalší jeho výrok, ktorým nás nabáda na prijatie a nesenie svojho kríža. Dnes by sme to nazvali prijatím zodpovednosti.
Aby sme si umožnili prijatie zodpovednosti, musíme si uvedomiť, že pojem „hriech“ nie je voľajaký morálny poklesok, či nebodaj niečo „zlé“. Hriech v preklade z hebrejčiny neznamená nič viac a nič menej ako chybu. Takže tvrdenie, že hriešnici nevojdú do kráľovstva božieho, by sme dnes vyslovili asi takto: „Ľudia konajúci chyby, nedosiahnu spokojný život“. V mojom článku „Traja králi dávajú logiku“ na tomto blogu sa môžete dozvedieť prečo sú kráľovstvo božie a spokojný život pre mňa totožné pojmy.
Ak uznáme svoju zodpovednosť a tým i spravodlivosť sveta, môžeme využiť ďalšie pravidlo z pravidiel hry. To pravidlo znie: „Preto vravím vám: Každý hriech a rúhanie odpustí sa ľuďom, ale rúhanie duchu sa neodpustí.“ (Matúš 12. 31.)
Áno, každú chybu, či už nevedomú, alebo vedomú (rúhanie) máme možnosť napraviť, no iba v prípade ak uznáme, že sme ju urobili. Toto je ten prejav milosrdenstva, v ktorý tak veria (alebo skôr po ňom túžia) veriaci. Problém je v tom, že ani väčšina veriacich si nedokáže predstaviť, že boh stvoril niečo tak dokonalé (tento svet), že k naplneniu spravodlivosti nie je potrebný jeho ďalší zásah. A toto je to „rúhanie sa duchu“, ktoré sa ľuďom neodpúšťa.
Tento svet je tak dokonalý, že nepotrebuje ďalšie korekcie. Boh sa do nás nemontuje. Dal nám ihrisko a pravidlá hry. Tie pravidlá sú tak dokonalé, že obsahujú v sebe jak spravodlivosť tak i milosrdenstvo.
Takže veriaci, ktorí neverí v spravodlivosť sveta a presviedča boha, že potrebuje pomoc sa nie že len „rúha duchu“, ale i používa „meno božie nadarmo“. Tým vlastne zhrešil, urobil chybu a odrazí sa to na ovocí, ktoré bude jesť.
Mnohí neveriaci síce verbálne neveria v boha a tobôž nie v jeho prvotnosť pred hmotou, ale systematicky sa starajú o to čo majú (dostali). Na tých, ktorí sú spokojný so životom vidno, že sa starajú o svoje vzťahy, zdravie a majetok. To platí i pre spokojných veriacich. Tým vlastne napĺňajú (či si to už uvedomujú, alebo nie) základnú požiadavku pre spokojný život, a tou je uznanie, že niečo majú. „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25. 29.) No a jediná, a najspoľahlivejšia možnosť ako presvedčiť seba, svoje podvedomie, či boha o tom, že niečo máme je to , že sa o to staráme. Rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je len v tom, že pre úspešného pojem „mať“ znamená starať sa a pre neúspešného iba vlastniť.
O tom ako to funguje v oblasti zdravia sa môžete dočítať v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť?“ a „Zdravie sebe a ostatným“ na tomto blogu. V kocke je tam napísané, že kto sa stará o svoje zdravie bude zdravý a kto iba o svoje choroby bude chorý.
Takže veriaci a neveriaci, podajme si ruky, lebo niet medzi nami rozdielu. Ak uznáme, že svet je spravodlivý aj bez ďalšieho božieho zasahovania, tak potom nemá význam základný dôvod našej polarizácie a to, či máme slobodnú vôľu, alebo sme iba bábkami v božích rukách. Nedeľme sa na veriacich a neveriacich, ale na spokojných a nespokojných. A spokojný môže byť každý, len sa musí s láskou starať o svoje zdravie, majetok a vzťahy.

Sme schopní byť zdraví?

Či sme schopní? To neviem. Viem však, že je to možné.

Riešenie je až banálne jednoduché. Nie je v antagonizme medzi medicínou a alternatívnou medicínou. Táto polarita už spôsobila mnoho zbytočného utrpenia. Nie, nechcem propagovať žiadne šarlatánstvo. Za alternatívnu medicínu považujem činnosť, ktorá sa stará o zdravie. Som presvedčený, že moderná medicína sa stará iba o choroby. Aj tak je super, že ju máme. No vyliečiť nás môže iba jej doplnenie o starostlivosť o zdravie. To je jediný dôvod, prečo má ten istý liečebný postup u rôznych ľudí, rôzne účinky. Áno, sú ľudia, ktorí i vo svojej chorobe dokážu čo to dať i svojmu zdraviu. U týchto liečba slávi úspech. Takže nie je ani za mak náhodnosti v očakávaní lekárov, keď si kladú otázku: „Ako zareaguje organizmus?“
Ako? Tak ako má, len mu treba pomôcť. Celá pomoc je opísaná v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť?“ Mnohým ľuďom tento liečebný postup (doplnok) už pomohol (zatiaľ všetkým). Preto spúšťame projekt, ktorý otestuje na širšej vzorke dobrovoľníkov, či je ozaj schopný pomôcť každému. Informácie o projekte môžete získať z článku „Zdravie sebe a ostatným“ na tomto blogu.
Do projektu je možné prihlásiť sa do 31. 3. 2007. Šesť dobrovoľníkov má za sebou už prvý mesiac. Štyria sa ho zúčastňujú s preventívnym zámerom. Zatiaľ nepociťujú ani pozitíva a ani negatíva. Nemajú žiadne zdravotné problémy a cítia sa dobre. Nepripisujeme to účasti na projekte, nakoľko sa dobre cítili i pred tým. Jedna pani po mesiaci stručne skonštatovala ústup bolestí hlavy.
Názor šiestej účastníčky vám teraz s jej súhlasom poskytnem celý. Tu je:
„Dobry den
Neviem uplne presne kedy som zacala niekedy okolo Vianoc ale nebolo to uplne pravidelne. Pravidelne az od zaciatku februara. Neviem ci mi vcelku pomaha len jedenie vlakniny a kapusty. Od jesene som sa totiz snazila drzat rady Mudr. Bukovskeho a to 1 strucik cesnaku, 2 citrusove plody, 3 jablka, 4 lyzicky ovsenych vlociek a 5 orechov a salka zeleniny denne, pretoze som byvala hrozne chorlava. Alergologicka mi predpisala liek na zvysenie imunity ale ten mi dva roky nezaberal. Mala som uz prechladnutie prip. chripku alebo zapal priedusiek skoro kazdy mesiac. Povedala som si ze to skusim inac. Odhodila som lieky a snazila som sa drzat rad Mudr. Bukovskeho + denne prechadzka + otuzovanie studenou vodou. Skoncilo to tak, ze tie prechadzky som nezvladla lebo nemam cas (blba vyhovorka, vsak ale nie som to schopna kazdy den, som rada ak 2x za tyzden) Co sa tyka toho pojedania tak to sa fakt tiez nedalo dodzat. Okrem toho som si nebola ista tymi citrusovymi plodmi. Ked sme naslapali kapustu povedala som si ze ich nahradim kapustou, akurat sa mi ju nedarilo pojedat pravidlene. Este ten cesnak sa mi podarilo par krat tyzdenne a orechy dost pravidelne. Ked som si precitala Vase clanky tak sa mi to zdalo uzasne jednoduche a uz sa snazim len o tu vlakninu a stipku kapusty. Samozrejme ze aj ten cesnak ked nezabudnem jablko ked mam chut ovsene vlocky a orechy dost casto a zelenina castejsie nez byvala. Okrem toho sa denne umyvam prip. sprchujem studenou vodou.
Nechcem to zakriknut ale tejto zimy som este nebola chora, nebolia ma klby a svaly. Predtym ma boliavalo pri srdci - vysetruju ma ci nemam anginu pectoris ale subjektivne ma problemy presli.
Este mam zopar chronickych chorob s ktorymi bojujem ale subjektivne sa citim lepsie.
Neviem ci Vam tento moj chaos k niecomu pomoze.“

Toľko mail. Zvážte, či sa nechcete zúčastniť projektu, či nechcete urobiť niečo pre svoje zdravie a tým i pre zdravie ostatných. Vyžaduje to iba dve minúty denne. Bližšie informácie na www.vap.sk

Tá naša mládež.

Takéto povzdychnutia počuť na každom kroku. Mládež nahráva na mobily bitky v školách. Zaživa upália mača. Učiteľa pošlú do ... A my len lamentujeme a lamentujeme. Je normálne, aby sa takto správali mladí ľudia v treťom tisícročí? Bohužiaľ je. Neviem si vlastne ani predstaviť, prečo by sa mali správať inak. Nie, nie som chorý. Zamyslite sa nad tým so mnou.

Dieťa keď sa narodí nie je ani dobré, ani zlé. Je to čistá bytosť, ktorá ide objavovať svet. Ono ani netuší, že raz sa bude musieť o seba postarať samo. Len si tak vegetí, pozoruje a napodobňuje. Celý jeho vývin pozostáva z napodobňovania, až kým si neuvedomí svoju identitu. To je zlomový moment, od ktorého sa naň môže vplývať i výchovou a nie len príkladom. Kde sa tento moment premešká, tam doslova platí, že: „Jablko nepadá ďaleko od stromu“ alebo „Aká matka, taká Katka“. Na dôležitosť cielenej výchovy upozornil Ježiš už pred 2000 rokmi, keď povedal: „Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestu so svokrou.“ (Matúš 10.35.) Alebo inde: „Kto miluje otca, alebo matku viac ako mňa nie je ma hoden.“ (Matúš 10. 37.) Zároveň však vieme, že povedal i: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 7.17.) Z toho vyplýva, že povedané má platiť pri zachovaní božieho prikázania: „Cti otca i matku svoju.“ (Matúš 15.4.)
Ak z tohto nemá vzniknúť galimatiáš, tak potom sa tieto slová dajú vysvetliť jedine nasledovne. Máme si vážiť a ctiť svojich rodičov, no oni sú nám schopní dať len to, čo majú a to čo vedia. Takže rozdelenie syna s otcom atď. má iba jediný zmysel a to v tom, že treba opustiť skostnatelé myslenie a prijímať nové myšlienky vzdelávaním a výchovou.
A tu je pes zakopaný. Z výchovného procesu sme odstránili zastrašovanie a fyzické tresty. Podotýkam, že veľmi správne a už bolo ozaj na čase. No absenciu týchto výchovných prostriedkom sme ničím nenahradili. Školy nie sú výchovno-vzdelávacími inštitúciami, ale iba vzdelávacími. Čo tým myslím, to si môžete prečítať v mojich článkoch „Blíži sa vysvedčenie...“
Celý výchovný proces na školách sa degradoval na vyčítanie pokleskov. Áno „vychovávame“, napomíname iba tých,. ktorý už niečo vyviedli. Aj to sa často netrafíme. Hovoríme im „buď dobrý“. Ale čo to je byť dobrý. Byť poslušný? To je dobré komu? Tomu čo poslúcha alebo tomu, koho poslúchajú? Dá sa vlastne konať dobro? Podľa mňa nie. Podľa mňa sa dá konať iba ČINNOSŤ, ktorá potom prinesie dobro alebo zlo. Toto zlo a dobro vzniká na princípe istých zákonitostí (podrobnejšie v článku „Boj dobra a zla“).
Z celého potom ale vyplýva, že rodičia nemajú dostatok znalostí o výchove (veď sú špecialistami v iných oboroch) alebo nemajú na výchovu čas. Školy deti nevychovávajú, ale iba vzdelávajú a my sa čudujeme, že tu máme samorasty. Nuž buď s tým niečo urobme alebo lamentujme ďalej. Ľudstvo voľajako prežije. Veď každá generácia si myslí, že ona je posledná rozumná. Možno naše deti už tie svoje začnú rozumne vychovávať. A ak nie, tak ich deti svoje deti. Raz to príde, ide len o to ako dlho to ešte bude bolieť.
Veľmi málo si uvedomujeme, čo spravilo človeka, človekom. Bola to skutočnosť, že ako jediný živočíšny druh dokázal odovzdávať nadobudnuté vedomosti ďalším pokoleniam. Vedomosti vzdelávaním sme sa naučili odovzdávať. Tak sa pokúsme to, čo sme dosiahli vo vzdelaní dosiahnuť i vo výchove. Viem, je to ťažké (alebo nie), no aspoň sa o to pokúsme.

Viera, učenie, cirkev.

Podľa môjho názoru najväčším nepriateľom veriacich a jablkom sváru medzi veriacimi a neveriacimi je, že vieru, učenie (Ježiša, Mohameda, Mojžiša a i.) a cirkev pokladajú za synonymá.

Všetko sú to samostatné pojmy, ktoré síce javia isté spoločné črty, no viac majú rozdielností ako spoločného. Vieru posudzujeme z dvoch hľadísk. Veriaci je ten, kto verí v existenciu boha alebo len ten, kto uzná, že najprv bola idea a potom hmota? Odpoveď na túto otázku mi je úplne ľahostajná. Neviem či bola najprv myšlienka a potom hmota alebo naopak, či nebodaj vznikli naraz. Z tohto hľadiska nie som veriaci (viď môj článok „Idealizmus a materializmus“). Ak sa ma však opýtate či boh je? Tak poviem, že áno. Tak potom som veriaci, no nehlásim sa k žiadnej cirkvi (viď môj článok „Môj boh“).
Toľko o viere. Článok však bude zameraný na rozdiel v pojme UČENIE (budem písať o učení Ježiša) a v pojme CIRKEV (budem mať na zreteli RKC). Čo mám na mysli? Ja pokladám za učenie Ježiša iba evanjelium podľa Matúša a nie celý Nový zákon. Skutky apoštolov, Listy a zjavenie Jána, vznikli až za čias kresťanstva. Kresťanstvo vzniklo až po smrti Ježiša. To znamená, že tieto diela nemajú nič spoločné s učením Ježiša, ale iba s tým, ako pochopili Ježišovo učenie jeho nasledovníci. A toto je problém i Lukášovho a Jánovho evanjelia.
Lukášovo začína slovami: „Keďže sa mnohí pokúsili rad – radom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich podali tí, čo od počiatku boli očitými svedkami a stali sa služobníkmi slova, aj ja, ktorý som všetko znova dôkladne zistil, rozhodol som sa, vznešený Teofil, napísať ti to rad radom.“ (Lukáš 1. 1. až 3.) Sám tvrdí, že učenie znovu zistil na základe počutého.
Ján svoje evanjelium rozprava celé v minulom čase. Komu nestačí na odôvodnenie, že to nie je učením Ježiša, ale učením o Ježišovi, tomu ponúknem ešte iné tvrdenia podporujúce tento názor. Markovo evanjelium môže byť dielom súčasníka Ježiša, no nie je Ježišovým učením z iného dôvodu. Nie je kompletné. K tomuto tvrdeniu sa vrátim.
Podľa mňa je Matúšovo evanjelium jediné, ktoré je učením Ježiša. Všetci Ježišovi apoštoli o ktorých ev. podľa Matúša pojednáva sú rybári, jedine Matúš bol colník. Toto jeho povolanie dávalo záruku, že vedel čítať a písať a podľa mňa je práve on zapisovateľom Ježišových myšlienok.
Kým Lukášovo a Jánovo evanjelium obsahuje i iné myšlienky ako Matúšovo, mnoho Ježišových myšlienok v nich chýba. Markovo neobsahuje nič iné ako Matúšovo, no tak isto nie je kompletné, veľa myšlienok z neho chýba. Chýba i napriek tomu, že Ježiš povedal: „Lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiastočka zo zákona, kým sa všetko nestane.“ (Matúš 5. 18.).
Keď nezoberiem v úvahu ostatné veci čo v týchto evanjeliách chýbajú, nemôžem nespomenúť skutočnosť, že zmienku o troch kráľoch obsahuje jedine Matúšovo ev. Poviete si malichernosť. Ja tvrdím, že nie. Absencia darov zlata, myrhy a kadidla Ježišovi menia lokalitu kráľovstva božieho. Kým Ježiš v Matúšovom tvrdí, že je tu na zemi a medzi nami, ostatné ho situujú do neba a až po smrti. Tieto tri dary symbolizujú, čo človek potrebuje, aby mohol tu na zemi žiť v kráľovstve božom (viď môj článok „ Traja králi dávajú logiku“). Áno, kráľovstvom božím je život človeka, v ktorom nepociťuje nedostatok v oblasti majetku (dar zlata), zdravia (myrha) a vzťahov (kadidlo).
Netvrdím, že v ostatných evanjeliách a listoch nie sú rozumné myšlienky, no sú to diela iných idealistických filozofov a nie učením Ježiša. Nový zákon zostavila až cirkev a zaradila doňho i tieto nekompletné evanjeliá. Dôvodom nebol zámer klamať, ale pre nepochopenie Matúšovho ev. sa domnievali, že takto bude Ježišovo učenie zmysluplnejšie. No spôsobili to, že ľuďom začala biť do očí nespravodlivosť sveta a preto musel vzniknúť raj mimo tohto sveta.
Teraz trošku preženiem. Ak si prečítate Matúšovo ev. a pojem „kráľovstvo božie“ nahradíte pojmom „spravodlivé kráľovstvo“, pojem „hriech“ pojmom „chyba“ dostanete veľmi zaujímavé a poučné čítanie. Získate návod ako si doriešiť problémy alebo sa im vyhnúť, v oblasti vzťahov, majetku a zdravia. To bude raj. Zistíte, že vám nič nesľubuje po smrti. Nespomína raj, ani peklo, ak len nie to, čo prežívame tu na zemi. Život v raji je život bez chýb a život v pekle je daň za chyby. A je jedno či sú vedomé, zámerné alebo nevedomé. To je život v kráľovstve alebo mimo neho. No to i to je tu na zemi.

Pravica a ľavica

Je nám jasné v čom je rozdiel medzi pravicovou a ľavicovou politikou? Je medzi nimi rozdiel? Majú niečo spoločné? Tieto otázky som si položil po prečítaní niektorých článkov, kde sa dookola omieľajú pojmy ako Demokracia, Komunizmus a iné. Nerád sa vyjadrujem k politike, lebo som presvedčený, že je postavená na hlavu a bohužiaľ nie len u nás. No teraz to urobím, lebo je dosť ďaleko do volieb a asi nikto ma nebude obviňovať, že ohrievam polievočku jednej alebo druhej strane.

Čo je pravicové a čo ľavicové, môžeme rozhodnúť iba vtedy, ak nájdeme stred. Kým nemáme stred nevieme, kde je vpravo a kde vľavo. Nájdenie tohto stredu nám komplikuje skutočnosť, že sa vždy pohybuje v závislosti od stupňa spoločenského vedomia. Keď prekvitalo otrokárstvo, feudalizmus predstavoval ľavicu. Neskôr, keď sa hlásil o slovo kapitalizmus, bol na ľavej strane od stredu a tým sa feudalizmus stal pravicou. Takto to pokračuje ďalej.
Náš terajší stupeň spoločenského poznania nenaznačuje ničím, že by sa teraz mali udiať nejaké veľké spoločenské zmeny. Mám na mysli zmeny spoločenského zriadenia. I keď sa od čias Robespiere-a o to pokúšali na mnohých miestach, vždy to krachlo a ešte aj dlho krachovať bude. Prečo? Jednoducho preto, že prirodzenou vlastnosťou ľudí je lenivosť, pohodlnosť, ale hlavne preto, že platí: „Keď je somárovi dobre ide na ľad tancovať“. Môže sa vám to nepáčiť, ale je to tak.
Keď sa zhodneme na tom, že tu ešte dlho (alebo krátko) budeme mať kapitalizmus, tak sme zas na chvíľu našli stred. No a tento kapitalizmus sa dá riadiť aj pravicovo, aj ľavicovo. A sme pri koreni veci. Čo to je? Rozdiel medzi pravicou a ľavicou nie je v ničom inom ako v prerozdeľovaní zisku. Pravica ho rozdeľuje na princípe: „Všetci máme rovnaké ruky“ a tým aj možnosti. Ľavica zas na princípe: „Všetci máme rovnaké žalúdky“ a tým i potreby. Obidva princípy sú spravodlivé. Takže záleží iba na našom rozhodnutí, ktorý si vyberieme? Nie. Výber má záležať od toho, na akom stupni svojho vývoja sa nachádza kapitalizmus, ktorý ideme spravovať.
Kým raný kapitalizmus by nemohol prežiť bez rázneho presadzovania pravicového princípu (hoci vtedy to bol princíp ľavicový). Už vieme prečo. Bez postupného zohľadňovania (terajšieho) ľavicového princípu by nebol schopný vývoja. Prečo? Lebo sa posúvajú hranice spoločenského vedomia a ľudia začínali prichádzať na to, že zmyslom života je užívanie si ho. Ale so všetkým čo k tomu patrí. Ak si človek bude môcť užívať plody svojej prace, bude rád a poctivo pracovať.
Z uvedeného vyplýva, že či už budeme zisk prerozdeľovať na ľavicovom alebo pravicovom princípe, oba princípy sa musia postarať o to, aby bolo čo prerozdelovať. Z tohto dôvodu tvrdím, že v blízkej budúcnosti nám nehrozí zmena zriadenia a revolučná už vôbec nie. To, čo chceli dosiahnuť komunisti, by nebolo zlé, no je to teraz nedosiahnuteľné. Prečo? Práve preto, že ľudia potrebujú k činnosti motiváciu. Komunisti sa síce chceli postarať o ľudí sociálnym programom, prednáškami, vyznamenaniami a inými, no zabúdali na hlavnú motivačnú silu a to je finančné ohodnotenie a súťaživosť.
Ani idei komunistov neboli „zlé“, no pruser nastal v jednote slov a činov. Slová a skutky boli na opačných stranách barikády. Morálny kódex budovateľa socializmu nebol o nič horší ako princípy kresťanskej morálky. Len tá jednota slov a činov. Komunisti zistili, že to nepôjde a preto sa snažili „odstraňovať“ (či už doslova alebo obrazne) oponentov. Maďarsko a Poľsko 1956, Československo 1968, Poľsko 1980.
Komunizmus je pre terajšiu dobu utópia. Ak sa ľavica bude príliš vzďaľovať od stredu bude sa viac približovať komunizmu a musí to zákonite krachnúť. Ľavica môže ísť v ľavo iba tempom, ktorým dokáže za sebou ťahať aj stred a tým i pravicu. Ľudová slovesnosť o tom hovorí: „Zakrývať sa vieme iba potiaľ, pokiaľ nám siaha perina“. No vyváženosť pravicového a ľavicového princípu nám môže zaručiť sústavné narastanie tejto periny.
A na záver? Ľavicovosť nie je komunizmus. Bez ľavice niet pokroku, ale bez pravice niet stredu a tým ani ľavice. Najlepšie to vidno na škandinávskych ekonomikách, ktoré sa považujú za najsociálnejšie na svete a nikto ich neobviňuje z komunizmu.

Pôst pre veriacich i ateistov

A zas tu máme pôst. Má ešte dnes nejaký význam aj pre ateistov? Pozrime sa kedy ho zaviedli, čo mal spĺňať, čo o ňom hovoril Ježiš a čo o ňom hovorí moderná veda.

Jarný štyridsaťdňový post po zimnom pretukovaní sa, zaviedli do svojho „kóšer“ stravovania Židia. Neviem ako na to prišli, možno skúsenosťou, možno božím vnuknutím, ale i dnešná moderná medicína kladie dôraz na jarnú očistu.
Kresťanstvo tento pôst tiež prevzalo. Podľa môjho názoru preto, že niekde tušili o jeho význame, no hlavne preto, lebo Ježiš povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zmeniť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 5. 17.) Takže kresťania prevzali zákony platné medzi Židmi hoci Ježiš o pôste povedal: „Vtedy prišli k nemu Jánovi učeníci a hovorili: Prečo sa postime my a farizei, a tvoji učeníci sa nepostia? Odpovedal im Ježiš: Či ženíchovi družbovia môžu smútiť, dokiaľ je ženích s nimi? Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, a potom sa budú postiť.“ (Matúš 9.14. a 15.)
Z tohto je jasné, že Ježiš nepripisoval veľký význam jarnému pôstu. Skôr presadzoval priebežnú starostlivosť o svoje stravovanie. Tvrdil, že sa máme postarať o to, aby sa to, čo sa z tela má dostať von, dostalo von v čas. Veď povedal: „Či nechápete, že všetko čo vchádza do úst, ide do brucha a vyhadzuje sa do stoky?“ (Matúš 15. 17.)
Keďže sa však ľudia k svojmu zdraviu správajú macošsky je lepšie ako nič, dodržiavať jarnú očistu formou pôstu. Zákaz konzumácie mäsa mal zaručiť sústavný hlad jedinca, vzhľadom na to, že nemohol konzumovať mäso, ktoré malo silu zahnať hlad na dlhšiu dobu. Tento hlad mal za úlohu zvýšiť konzumáciu jedál bohatých na vlákninu, ako je zelenina, ovocie a obiloviny nezbavené otrúb. Táto konzumácia jedál zaručila naplnenie predošlého citátu o „vyhodení z brucha do stoky“.
To znamená, že cirkev i veda propaguje jarnú očistu organizmu (pôst). Ježiš ho vehementne nepresadzuje, zastáva skôr názor sústavnej starostlivosti o svoje zdravie. No napriek tomu, keď veriaci dodržuje pôst robí pre seba dobre. Keď ateista dodrží jarnú očistu, robí pre seba dobre. Tak ako ste s tým vy? Urobíte niečo pre svoje zdravie alebo budete nadávať na osud, náhodu alebo boha , keď sa o zdravie pripravíte?

Suchý štart tráviaceho traktu

Na následky srdcovo-cievnych chorôb u nás zomrie každý druhý človek. Tým sa tieto choroby dostali na prvé miesto v tabuľke príčin smrti. Ja viem, človek musí zomrieť, ale musí zomrieť taký mladý? Čerpajú tieto choroby svoju silu v našej zvýšenej konzumácie tukov? Možno áno, no možno je všetko úplne inak. V článku „Zdravie sebe a ostatným“ som uviedol, že moje tvrdenia o príčinách vzniku chorôb vo všetkom korešpondujú zo zisteniami modernej medicíny. Jediné v čom úplne nesúhlasím so závermi modernej medicíny je pohľad na konzumáciu tukov.

Hneď v úvode však podotknem, že prehnané množstvo konzumácie tukov je vysoko škodlivé, no nie viac ako prehnané konzumovanie hocičoho iného. Netvrdím, že máme jesť masť s masťou, no nemusíme si ani každý gram tukov zapisovať do kalendára. Prečo si to myslím? Tých dôvodov je viac. No za všetky aspoň dva. Jeden z nich je, že keby to pomáhalo, tak by sa človek mal možnosť ich obmedzenou konzumáciou týchto chorôb zbaviť. To sa však nedeje. Tým druhým dôvodom je, že tuky nie sú cyankáli. Sú jednou z troch základných súčastí našej stravy. Sú základným stavebným prvkom nervovej sústavy. Bez ich konzumácie by sa človek nikdy nestal človekom. Áno. Človeku okrem iných činností, práve tuky umožnili vyvinúť tak zložitý nervový systém. O tom však podrobne inokedy.
Tie tri základné zložky potravy sú. Bielkoviny (proteíny), uhľovodany, zvané cukry (glycidy) a tuky (lipidy). Kým bielkoviny sú stavebným materiálom organizmu (tehlami a maltou), cukry sú zas energiou organizmu (robotníkmi). No a tuky sú kombináciou oboch. Môžu byť ako robotníkmi tak i tehlami a maltou. Odkiaľ organizmus vie na čo ich má použiť? Jednoducho to vie, lebo má tendenciu vždy vytvárať rovnováhu. Ak je nedostatok bielkovín tuky idú na pomoc im. Ak však chýbajú cukry, tuky zas pomôžu tam. No ak je to tak, tak v čom je škodlivosť konzumácie tukov, ktorú preukázali vedecké štúdie? A naozaj preukázali.
Štúdie dokázali, že cholesterol zabíja. Výšku hladiny cholesterolu ovplyvňuje konzumácia tukov. Toto je neodškriepiteľný fakt. Preto sa medicína vybrala logickým smerom a to propagáciou znižovania príjmu tukov. Vybrala sa smerom logickým. No je tento smer aj správny? Nie je i iná cesta na znižovanie cholesterolu? Iná, no rovnako logická, ak nie logickejšia, ak majú tuky zostať jednou zo základných zložiek našej potravy.
Ide o to, že naša krv obsahuje dobý cholesterol, ktorý je základom vyživovania nervových buniek ako zlý cholesterol, ktorý zabíja. To je tak isto dokázaný a neodškriepiteľný fakt. Ja som presvedčený, že ak organizmus človeka vyrobí dostatočné množstvo dobrého cholesterolu a organizmu dodáme i stopový prvok zinok (tvorí spojivo nervových buniek), Alzeimerova a Parkinsonova choroba by prestali jestvovať. Domnievam sa, že alzheimer a parkinson sú dva rôzne prejavy tej istej príčiny. Jedna sa prejavuje „nezapínaním“ a druhá „nevypínaním“ nervových impulzov. No obe sú chorobou prenosu nervových impulzov. Ja viem, nebude to žiadna výhra v liečbe dobrým cholesterolom, ak nás ešte pred zbavením sa Alzheimera z toho zlého cholesterolu porazí.
A sme pri koreni veci. Prečo náš, tak dokonalý a zložitý organizmus vyrába aj dobrý, aj zlý cholesterol? Ľudský organizmus dokáže zložitejšie veci ako rozlíšiť čo je preňho dobré a čo zle. Tak v čom je to? Ja som presvedčený, že organizmus vždy vyrobí dobrý cholesterol. Ten urobí to čo má, okrem iného vyživí nervové bunky a opustí organizmus. A tu je pes zakopaný. Neopustí ho. Nedostatok vlákniny (naše odpadové hospodárstvo) organizmu zabráni v jeho vylúčení (viď články „Môže prevencia liečiť?“). Dobrý cholesterol zostáva v organizme a zrejme jeho ďalšou metabolizáciou vzniká zlý cholesterol. A máme po vt...
No a tuky plnia ešte jednu veľmi významnú funkciu, akéhosi udavača alebo informátora. Ide o to, že všetky živiny, bielkoviny, cukry, vitamíny, minerály sa dostávajú do organizmu prostredníctvom tzv. klkov v tenkom čreve. Tieto klky sú napojené na krvný obeh a tým sa živiny dostávajú do krvi. Tá ich potom rozvádza po celom tele, okrem iného i do orgánov endokrinného systému. Tie zaregistrujú, že sa niečo deje v tráviacom trakte (ide však o prísun nových živín) a idú tráveniu na pomoc. Začína sa vyrábať inzulín, ak treba, začne prúdiť žlč, ak treba atď.
Dlho to trvá i opísať nie to ešte uskutočniť. No a práve tento čas, ktorý ubehne, kým sa informácia o začiatku trávenia, až po príchod pomoci od žlčníka, pankreasu a iných žliaz som nazval (ako i tento článok) suchým štartom trávenia. Práve v tomto čase môže organizmus vyrábať „sprostosti“. Tu nám však na pomoc prichádzajú tuky so svojimi udavačskými schopnosťami. Áno tuky ako jediné sú schopné ako duchovia prejsť cez stenu tenkého čreva a odovzdať informáciu o započatí trávenia endokrinnému systému. Tým môže byť už od započatia trávenia, tráviaci systém podporovaný žľazami a organizmus okamžite vyrába to, čo má a nerobí už raz spomínané sprostosti.
Aké je zhrnutie? Ani obmedzovanie tukov neprináša zníženie hladiny zlého cholesterolu. Aj malé množstvo tukov môže zabíjať. No ani väčšie množstvo tukov ešte nemusí zvyšovať hladinu zlého cholesterolu a pritom nás môže ochrániť pred inými neduhmi. Treba len zabezpečiť včasné vylúčenie „sajrajtu“ z organizmu. Kto chce, už vie ako. Nemusíte mať žiadne obavy. Dá sa to odskúšať i bez rizika. Nemusíte začať zvyšovaním príjmom tukov, stačí začať znižovať zlý cholesterol neškodnou vlákninou a až keď sa presvedčíte o tom, že netáram, môžete zvyšovať alebo aspoň prestať úzkostlivo kontrolovať prísun tukov. Budete prekvapení.

Povinnosť pomáhať?

K zamysleniu nad touto otázkou ma motivovala Janka Remešíková svojim článkom zverejneným 2.2.2007 o 17:06 na blog. sme. v ktorom rieši dilému rácia a emócia v pomáhaní. Tiež si kladie otázku kedy a ako sa jej táto pomoc vráti. Ponúkam vám svoj pohľad na riešenie tejto otázky založený na princípe „sebeckosti“ pomáhajúceho.

Každý náš čin ovplyvňuje budúcnosť. Vždy sa dozvieme iba o tej budúcnosti, ktorá vznikla. Našou tragédiou je, že sa nikdy nedozvieme, aká budúcnosť by sa vytvorila, keby sme sa boli rozhodli inak. Môžeme si to domýšľať, dokonca sa dokážeme o tom aj presvedčiť, no istotu nezískame nikdy. Prečo idem na to tak „od lesa“? Lebo toto odôvodňuje to, že všetko sa ľuďom vracia ako bumerang. Takže i pomoc sa pomáhajúcemu vráti, i keď sa to nikdy nedozvie.
Keď však tvrdím, že sa pomoc vždy vráti k pomáhajúcemu, jedným dychom však musím dodať i to, že svojou pomocou nikdy (ak tak iba na princípe náhodnosti) nedosiahne očakávaný výsledok. Prečo? Jednoducho pre to, že pokiaľ za pomoc niečo očakávam ide o vypočítavosť. Nie je na nej, ako takej nič „zlé“. Jej zákernosť je však v tom, že si uvedomíme obetovanie niečoho, za nejakým účelom. A to je to. Už pred dvetisíc rokmi sme boli upozornený: „Milosrdenstvo chcem, nie obeť.“ (Matúš 9.13.) My sa však nepoučíme a sklamávame sa a sklamávame.
Takže ak chcete pomáhať, tak pomáhajte. Vráti sa vám to. Ako sa vám to vráti? Neviem. Mohol by som uviesť tisíce možnosti a možno by sa udiala tisícprvá. Ale ak do toho budete montovať rácio, alebo emócio budete sklamaný. Rozum a srdce nemá mať ani tušenie o tom, že ruka dáva. Ak sa v pomáhaní budete riadiť či už rozumom, alebo i srdcom, dospejete k jedinému presvedčeniu a to, že ľudia sú nevďačný.
Je to potom koniec charity a pomáhania? Podľa mňa nie, podľa mňa je začiatok skutočnej charity. Mám dávať, pretože mám. Načo? Z čisto sebeckého hľadiska.. Dávanie je jednou z možností, ako presvedčiť seba, svoje podvedomie, boha, alebo vesmírne sily (komu sa čo páči) o tom, že niečo mám. Poznáte príslovie: „Aj pes špiní na už jestvujúcu kopu.“ To je múdrosť vekov. Ježiš to definoval nasledovne: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29)
Tak sa rozhodnite. Dáte máte, nemáte nedáte. Toť vše. Rozhodnite sa či budete pomáhať? Každou pomocou meníte budúcnosť (aj svoju). A je jedno či niekomu zachránite život, alebo utriete sopeľ. Blbé to začne byť, až keď ten sopeľ utriete topiacemu sa.

Môj Boh

Nezakladám novú cirkev a ani nie som vyznávačom žiadnej cirkvi. Proti žiadnej cirkvi však ani nič nemám. Som potom ateistom? Neviem. Predstavím vám „svojho“ Boha a kto chce, nech rozhodne sám, či som veriaci alebo ateista, či nebodaj nový živočíšny druh. Komu pojem „Boh“ spôsobuje vyrážky, nech si ho nahradí napr. pojmami vyššie bytie, absolútna pravda, najvyššia inteligencia alebo čo mu „chutí“. Zámer článku to nezmení.

Je Boh deduško na obláčiku, ktorý si nenašiel lepšiu zábavu ako sledovať moje hriechy a vymýšľať mi všakovaké tresty? Je natoľko ješitný, že potrebuje moje doliezanie a modlitby, aby mi odpustil? Nie. Môj nie je taký a tvrdím, že takým nie je ani jeden boh, ktorého vyznávajú monoteické náboženstvá. Je jedno či sa jedná o „Boha“, „Hospodina“, „Alaha“, „Jahvého“ a iných.
V odôvodneniach mojich názorov budem používať učenie Ježiša, lebo je pre nás Európanov najbližšie (každý o ňom čo to vie) a kresťanstvo, ktoré ovplyvnilo vývoj a kultúru na starom kontinente a hlási sa k jeho pokračovateľom. No k tomuto účelu by mohlo poslúžiť i učenie Mojžiša, či Mohameda, no mnohí by netušili o čom píšem. Netvrdím, že teraz budú. Ide vyslovene o môj názor.
Čo alebo kto je Boh? Neopisuje ho ani jedno učenie a všetky ho zakazujú zobrazovať. Dôvod je jednoduchý. Ak si niečo budeme vedieť predstaviť alebo si ho s niečim zosobniť, tak tomu niečomu už nikdy nebudeme vedieť prisúdiť všemocnosť, základnú vlastnosť Boha. Jedinú zmienku o tom kto alebo čo Boh je, obsahuje starý zákon, kde sa Boh, formou horiaceho kríku, Mojžišovi predstavil ako: „Som, ktorý som.“ Tým to preňho zhaslo. Tak i pre mňa.Keď nechám na pokoji tému čo je Boh, tak sa mi natíska otázka: „Aký je Boh“. Vykladači starého zákona ho vnímajú ako napomínajúcu osobu, ktorá nás trestá za naše hriechy. Takže ako niečo pomstychtivé, niečo „zlé“, niečo čoho sa treba báť. Tak to ale nie je (pre pochopenie viď článok „Boj dobra a zla“ na tomto blogu). Kresťanstvo (ktoré sa hlási k učeniu Ježiša) ho opisuje ako niečo dobrotivé a milosrdné. Túto zvesť o premene boha nazvali Evanjeliom – Dobrou zvesťou. Tak to ale tiež nie je. Prečo? Preto, že boh je nemenný, no ale i preto, že to jednoducho nefunguje. Nestačí sa pomodliť a je po probléme. Poukazuje na to i Ježiš. On tvrdí, že bezproblémový život je v Kráľovstve božom a ukazuje aj to kde to kráľovstvo božie je a kedy príde: „Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia spozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto alebo tamto je! Lebo ajhľa kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lukáš 17. 20. a 21). Takže tu na zemi. Nato, že k vstupu do tohto kráľovstva nám nestačí iba modliť sa, poukazuje Ježiš tvrdením: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho otca nebeského.“ (Matúš 7. 21.). Áno kráľovstvo božie je tu na zemi (alebo môže byť) a boh tu nie je na to, aby nás ťahal z problémov. No keď nie je ani dobrý a ani zlý alebo je aj dobrý aj zlý, ako sa komu páči, tak aký je? Táto otázka je dosť závažná, lebo bez odpovede na ňu nezistíme či Boh je a ak je, načo vlastne je.
Tak aký vlastne je? Ako odpoveď použijem jeho slová: „...ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch do tretieho a štvrtého kolena, tých, ktorí ma nenávidia a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania!“. (Nikoho nemusí iritovať pojem „moje prikázania“, hneď sa k nemu vrátim.) Z tohto je pre mňa jasné, že má ambíciu presadzovať spravodlivosť. Pre mňa nie je Boh ani dobrý, ani zlý, ale spravodlivý. Pre mňa je Boh sila, starajúca sa o spravodlivosť sveta.
No a teraz späť k pojmu „moje prikázania“. Tých prikázaní nie je veľa a vôbec nie sú obmedzujúce. Problém je skôr v tom, ako povedal Ježiš, že: „Darmo ma však uctievajú, keď ľudským rozkazom učia ako učeniam Božím.“ (Matúš 15. 9.) Nie všetko čo nám prikazujú a zakazujú zákonodarci (a v minulosti aj farári), sú zákazmi a príkazmi božími.
Je to tak ako s futbalom. Zákonom božím futbalu je to, že futbal sa hrá nohami a hlavou. Ak by toto niekto zmenil, už by to nebol futbal (kopaná). To či sa roh a aut kope alebo hádže, či bude existovať pravidlo offsaitu alebo nie, to sú už pravidlá ľudské, ktoré majú za úlohu zatraktivniť futbal. Netvrdím, že väčšinu ľudských príkazov, napríklad zákony, netreba dodržiavať. Treba. Ľudia sa na nich dohodli a prijali ich za svoje. No božími zákonmi nie sú. Pritiahnuté za vlasy? Možno, no uvádzam to pre pochopenie pomeru množstva Božích zákonov a príkazov ľudských.
Hlavným rozdielom medzi ľudskými a božími zákonmi je ten, že božie fungujú vždy a ľudské iba vtedy, keď nám na ich porušenie prídu. Zmývanie tohto rozdielu medzi ľudským a božím zákonom zapríčinilo, že ľudia vnímajú svet ako nespravodlivé miesto. Veď Ježiš povedal: „Pretože neprávosť vrcholí ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24.12.)
Aké je potom zhrnutie? Boh nám dal ihrisko a pravidlá hry. Tým to preňho zhaslo. Svoju spravodlivosť preukazuje tým, že ak budem dodržiavať pravidlá hry budem vyvolený, ak nie, tak nebudem vyvolený. S týmto majú ľudia iba jeden problém. Domnievajú sa, že to nefunguje vždy. Bohužiaľ alebo chvalabohu to funguje vždy, i keď si myslíme, že nie. Táto spravodlivosť funguje, aj keď sa nám to nehodí. Sme presvedčení, že sme nikdy nikomu neublížili, že žijeme poriadnym životom a predsa nepatríme medzi vyvolených. Kde je problém? Problém je v ponímaní hriechu. Hriech nie je niečo nečisté a opovrhnutia hodné. Slovo hriech z Hebrejčiny v doslovnom preklade znamená netrafiť, minúť cieľ. Takže veta z biblie „Nehreš a budeš spasený“ znamená „Nerob chyby a budeš spasený“. Staneš sa vyvoleným. Veď Ježiš povedal: „...lebo veľa je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Matúš 20.16.) Teraz už vidíte, že naša vyvolenosť záleží iba na nás (nie od vôle, alebo svojvôle boha), no nezáleží iba na našom rozhodnutí, ale i schopnostiach. Mám na mysli Komenského trojuholník pokroku: chcieť, môcť a vedieť. Návod ako si zvýšiť schopnosti je napísaný v mojich predošlých článkoch s názvom „Blíži sa vysvedčenie“ na tomto blogu. A ako ich využiť v oblasti zdravia zas v článkoch „Môže prevencia liečiť?“ I v oblasti majetku si môžeme urobiť poriadok, podľa návodu v článkoch o práci, tiež na tomto blogu.
Poskladá sa vám z toho jedna filozofia, o ktorej môžete rozhodnúť či ju využijete alebo nie. Pre jej úplne pochopenie ešte odporúčam prečítať články „Načo sú nám Vianoce“ a „Traja králi dávajú logiku“.
Za základný boží zákon považujem Ježišovo tvrdenie: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29.) Najlepším uznaním, že niečo mám, aby mi mohlo byť pridané je to, že sa o to postarám. Starám sa o svoje zdravie? Mám ho. Starám sa o svoj majetok? Mám ho. Starám sa o svoje vzťahy? Mám ich. Preto tvrdím, že rozdiel medzi úspešným (vyvoleným) a neúspešným (povolaným) človekom je v nasledujúcej vete. Pre úspešného človeka pojem „mať“ znamená starať sa a pre neúspešného zas pojem „mať“ znamená iba vlastniť.

Slovenská zástava v Mexiku.

Nič zvláštne? Možno nie, no nerozprávam o tej na našom zastupiteľstve a ani naša reprezentácia tam nehrá medzištátny zápas. Rozprávam o tej, ktorá visí v kancelárii managera jednej nemenovanej firmy v Mexiku.

Ide o managera slovenskej národnosti, narodeného však už v Kanade. Napriek tomu, že sa narodil mimo Slovenska (alebo práve preto) je hrdý ma svoj slovenský pôvod. Na základe tejto informácie som si položil aj nasledujúce otázky. Je možné pociťovať národnú hrdosť bez toho, aby sa zvrhla na nacionalizmus? Na čo to je vlastne hrdý ten manager? Na malý fliačik zeme v strede Európy? Na národ, ktorý trpel tisícročný útlak? Ale pekne po poriadku.
Skutočnú národnú hrdosť môže človek pocítiť a vychutnať si jedine bez zvrhnutia sa tohto citu do sféry nacionalizmu. Prečo? Jednoducho preto, že keď potrebujem potlačiť hodnotu iných národov, môže to byť jedine preto, že pochybujem o hodnotách svojho národa. Keď pochybujem o jeho hodnotách, nemám možnosť byť naň skutočne hrdý. Kruh sa uzavrel. Keď si nie som istý v jeho hodnotách, pociťujem strach zo zneváženia a stanem sa ignorantom národovstva alebo nacionalistom.
Pamätáte sa na Gotteborg, keď sme sa stali majstri sveta. Koľko tam bolo hrdých Slovákov (i občanov Slovenska inej národnosti). Pociťovali národnú hrdosť a nie nacionalizmus. Ani jeden z nich nepociťoval strach, z toho, že nie sme najlepší. Nik z nich k národnej hrdosti nepotreboval znevážiť, či už Švédov, Čechov alebo Rusov. Nepociťovali strach, iba lásku ku svojim „zlatým chlapcom“.
Ako vedie strach k nacionalizmu najlepšie demonštroval Dolfi holokaustom. Je pravdou, že oblboval Nemcov tvrdením, že židovská finančná oligarchia je zodpovedná za svetovú hospodársku krízu a tým i za ich hlad. Podľa mňa však vyhladzovanie židov spôsobila iná skutočnosť. Dolfi vyznával tézu o vyvolenosti nemeckého národa a vytvorenie „čistej“ Árijskej rasy. Škodou bolo, že nebol dôsledný. Keby bol, tak by išiel do koncentráku ako prvý, veď nebol vysoký, nebol blondiak a nemal ani modré oči. Ako správny vodca mal ísť príkladom a „vyhladiť“ sa prvý. Ale vážne. Presadeniu tézy vyvolenosti Nemeckého národa, bránila v kresťanskej Európe skutočnosť, že Boh označil za „vyvolený“ národ, národ židovský. No a tento strach z vyššej hodnoty iného národa (ako svojho) urobil z Hitlera nacionalistu.
Hranica medzi národnou hrdosťou motivovanou láskou (Gotteborg) a nacionalizmom motivovaným strachom (Hitler) je skalopevná. Je však krehučká, ak z ich definícii vylúčime polaritu lásky a strachu.
Tak na čo je to vlastne ten manager hrdý? Na malý fliačik zeme? Neviem. Mne sa páči. Podľa mňa naši predkovia vedeli prečo sa usadili práve tu. Na tých 5 mil. obyvateľov máme dostatok ornej pôdy. Malebnú prírodu. Máme pekné hory s termálnymi prameňmi (nie častá kombinácia). Nepoznáme tornáda, zemetrasenia a pod. Mohol by to byť raj na zemi.
A ten tisíc ročný útlak? Sprostosť. Ak mohla byť reč o útlaku, tak rozhodne nie o národnostnom. Skôr o sociálnom. Zemepán utláčal nevoľníka, rozhodne nie pre národnosť. Väčšinou na „hornej zemi“ Slovák utláčal Slováka, v strede Maďar, Maďara, na „dolnej zemi“ Srb, Srba a v Sedmohradsku, Rumun, Rumuna. O národnostnom útlaku sa dá hovoriť iba od roku 1796 a aj ten zapríčinili Turci. Že sprostoť? Ja tvrdím že nie. Uhorsko bolo mnohonárodnostným štátom, kde nerozhodovala národnosť, ale pozemky a majetok. Keď však Turci napadli a obsadili Uhorsko až po Dunaj, vtedy sa parlament z Pešti presťahoval do Prešporku a ostrihomská arcidiecéza do Trnavy. Vtedy niektorým Maďarom začalo vadiť, že sa na „hornej zemi“ nedorozumejú po maďarsky. Kým tu boli Turci, mali iné problémy. No pár rokov (1796) po ich vyhnaní, zo strachu pred stratou vplyvu, gróf Schécsenyi začal v Uhorskom parlamente hlásať tézu pomaďarčenia nemaďarských národov Uhorska. Je známy jeho výrok: „Veci národa môže človek zanedbať až po smrti.“
Tu sa trochu pozastavím a poukážem na to, že chcel urobiť Maďarom dobre a vlastne im urobil medvediu službu. Prečo? Lebo ho k tomuto činu motivoval strach. Pomaďarčovanie bolo také intenzívne, že už päťdesiat rokov po jej započatí vznikla „Deklarácia práv Slovenského národa“. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní stíhanie „panslávov“ bolo také intenzívne, že skoro bol povolený „odstrel“ Slovenských farárov, ako symbol učenectva. O ďalších päťdesiat rokov došlo k rozpadu monarchie. Neľutujem to, ale možno by sa nebola rozpadla doteraz. Možno by prebehli sociálne a iné zmeny a možno by vznikla stredoeurópska federácia. Kto vie. Pri tomto som sa pozastavil preto, aby som jasne poukázal na pôvodne „dobrý“ (z hľadiska Maďarov) zámer Schécsenyiho, no že ho k tomuto činu motivoval strach vyprodukoval „zlo“ (zhM).
Aby mohlo byť dosiahnuté pomaďarčenie Slovákov, muselo prísť k ich zneváženiu. Známe sú okrídlené výroky „Buta tót“ (blbý tót – zosmiešňujúce pomenovanie Slovákov), „tót nem ember“ (tót nie je človek) a iné. Zašlo to až tak ďaleko, že odmietali spojitosť medzi Veľkomoravskou ríšou a Slovákmi. Tvrdili, že to boli Slovania, nie Slováci a podobné nezmysli. Pritiahnuté za vlasy? Pravdaže. Každý vie, že centrom Veľkomoravskej ríše bolo územie medzi riekou Nitrou a Moravou.
Prečo z dôvodu pomaďarčovania bolo nutné potierať túto súvislosť? Preto, lebo slovenčina bola už v deviatom storočí uznaná Rímom za liturgickú reč. Zo Slovákov bolo treba urobiť nevzdelaných barbarov. No ale ako, keď už v roku 863 prišli na Veľkú Moravu Cyril a Metod, aby slovenskou liturgiou eliminovali vplyv Germánov. Kresťanstvo by na barbarov nemalo vplyv. Vplyv mohlo mať iba na kresťanov. To znamená, že Slováci mali na tú dobu vyspelú kresťanskú kultúru. No potom asi nemohli byť „buta tóti".
Rozpad Rakúsko-Uhorska ešte aj dnes používajú niektorý politici na prihriatie si svojej politickej polievočky. Traumatizujú Maďarov Trianonom, lebo pretraktujú tézu, že vtedy prišli Maďari o väčšinu „svojho“ územia. A prišli? Nie. Ako som už vyššie uviedol Monarchia bola mnohonárodnostný štát, kde rôzne národy obývali svoje územia (istá migrácia jestvovala i vtedy). Rozpad monarchie potom nebol stratou územia, ale akýmsi rozvodom (oddelením) a podelením si majetku. Že o podiele tohoto majetku neprišlo dohodou, ale rozhodol (tak ako v mnohých rozvodoch sudca) Trianon. Tento rozvod sprevádzal síce veľký cirkus (I. sv. vojna), no i také rozvody sú. Nie každý prebehne „kľudne a v tichosti“ s možnosťou zachovania „dobrých“ vzťahov. Takým kľudným rozvodom bolo napr. rozdelenie Československa.
Väčšinu Slovákov a Maďarov už tento rozvod nezaujíma. Prečo sa to opovažujem tvrdiť? Preto, lebo Maďari i Slováci majú dosť svojich každodenných radostí, starostí, ale hlavne preto, že im túto pohnútku títo prihrievači polievok radšej zatajujú. Pri pokuse o zrušenie zmluvy o výstavbe vodných diel Gabčíkovo Nagymaros sa títo prihrievači oháňali radšej ekológiou, ekonomikou a inými sprostosťami, ako by mali vyjsť von so skutočnou farbou. Vedeli, že by nezískali podporu, lebo aj Nagymarosský stupeň bola dobrá vec. Vedel by som si predstaviť takú peknú vodnú nádrž v malebnej zákrute Dunaja nad Visegrádom, nehovoriac už o tom, že táto priehrada bola zakreslená už v štúdii inžinierov Rakúsko-Uhorska z roku 1908. Skutočným dôvodom zrušenia zmluvy o vodnom diele bola skutočnosť, že je to zatiaľ jediná zmluva medzi Slovenskom (ako nástupcom Československa) a Maďarskom, ktorá bola dobrovoľne podpísaná a pojednáva o štátnej hranici. Dovtedy jediným dokumentom pojednávajúcim o našej spoločnej hranici pochádza z Trianonu a Maďari ju považovali za jednoznačný diktát. No ako som už povedal väčšinu ľudí to dnes už nezaujíma, preto ich bolo treba klamať ekológiou a ekonomikou.
Tak na čo je to vlastne hrdý ten manager? Na krásnu prírodu Slovenska, ktorú naši predkovia získali a uhájili. Na národ, ktorý od priatia kresťanskej viery (okolo roku 800) neinicializoval žiadny konflikt. Národ, ktorý je schopný spolupráce a ktorý je sebavedomý natoľko, že nepotreboval asimilovať menšiny žijúce s nim v jednom štáte. Áno, ako pán manager, tak i ja, máme byť na čo hrdý. Pre mňa JE Slovensko pupok sveta a pupok ostane pupkom, aj keď uznám, že organizmus zvaný svet má takýchto pupkov viac.

Zhnili mi jablká.

Akú ja mám smolu.
Mám smolu? Ani nie. Zhnili lebo som ich nepostriekal, keď bolo treba. Nie z lenivosti, ale preto, že som nevedel, že to treba. Keď som sa to dozvedel, nemal som čas, lebo som robil niečo iné, ušľachtilejšie. A keď som mal čas, nemal som peniaze na postrek. Ja mám ale smolu. Koľko ľudí je lenivých a jablká majú zdravé. Ja som ich chcel postriekať, ale...
No nepostriekal som, zhnili. Nebudú menej hnilé, ak si to odôvodním. Sú v ťahu.
Tak isto som pochodil vlani s chladičom auta. Mráz mi ho dotrhal. Ten svet je ale nespravodlivý.

Boj „dobra“ a „zla“

Prečo je dobro a zlo v úvodzovkách? Vie niekto objektívne rozhodnúť čo je „dobro“ a čo „zlo“? Nespôsobí (pričasto) aj dobrý zámer „zlo“? Ak áno, prečo? Priveľa otázok? Skúsme nájsť na ne odpovede.

Podľa môjho názoru je problém v tom, že „dobro“ a „zlo“ nie sú schopné proti sebe bojovať. Som presvedčený, že „dobro“ a „zlo“ nie sú procesom, ale už jeho ukončením, akými si už dozretými plodmi procesu. V tom vidím príčinu ich neschopnosti k tomuto boju. „Dobro a „zlo“ sú už zrelé hrušky alebo jablká, ktoré nám buď chutia alebo nechutia. Len toto je merítkom, či o niektorom jablku alebo hruške rozhodneme či je „dobré“ alebo „zlé“. Skutočnosť, že nie každé jablko chutí každému, spôsobila relatívnosť „dobra“ a „zla“. Čo je „dobré“ pre hubára je katastrofou pre vinohradníka a opačne. Tento článok však nemá ambíciu zaoberať sa relatívnosťou týchto pojmov, ale zamyslieť sa nad tým, či si vieme „zaručene“ privodiť, že vo svojom živote budeme hrýzť iba do „dobrých“ jabĺk. Ja som presvedčený, že áno.
Ak však boj „dobra“ a „zla“ nie je hybnou silou sveta, tak potom čo ňou je? Ja tvrdím, že tou hybnou silou je činnosť. Tá rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorého korene, listy alebo kôra nevykonávajú činnosť, vyschne. Tak isto je to i s nami. Človeku tiež stačí, aby činnosť vyvíjali iba jeho orgány a bude existovať. No ako dlho a ako kvalitne? Význam existencie človeka, ktorého činnosť sa redukuje iba na činnosť jeho orgánov je v tom, že je iba jedným z článkov potravinového reťazca. Komu to stačí, nech sa páči. Komu je to málo musí, mal by, mal by chcieť, musí chcieť (vyberte si výraz, ktorý vás bude najmenej iritovať) i konať činnosť naviac. Áno, hybnou silou sveta je činnosť, no ochota k nej ešte neurčuje kvalitu nášho života.
Kvalitu života určuje motivačná sila, ktorá nás vedie k tejto činnosti. Existujú len dve takéto sily. Jednou je láska a druhou je strach. Všetky ostatné, ktoré vo svojom živote, v okolí vnímate sú iba poddruhom jednej z týchto síl. A sme pri koreni veci. Už iste tušíte, že činnosť pod vplyvom strachu vyprodukuje zákonite „zlo“ a činnosť pod vplyvom lásky vyprodukuje „dobro“. Skôr ako toto tvrdenie odvrhnete, zamyslite sa nad tým, či to, čo ste niekedy konali pod vplyvom strachu a vtedy to prinieslo krátkodobý osoh, sa po čase nezvrhlo na vyslovené peklo. Za všetky príklady aspoň jeden. Vybavovali ste si úver a veľmi ste ho potrebovali. Pod týmto tlakom ste uviedli nie práve pravdivé údaje. Úver ste dostali a krátkodobo ste si doriešili problém. Mali ste dojem, že táto činnosť priniesla „dobré“ ovocie. No pri jeho splácaní, nezriedka prostredníctvom exekúcie, toto ovocie zhorklo. Nikoho nezaujímalo s akým „ušľachtilým“ zámerom ste tak konali. Život neoceňuje ušľachtilosť zámeru, ale výsledok konania. Iste nájdete aj kopu iných príkladov a aj ak nie buďte si istý, že to funguje, len treba lepšie hľadať.
Dá sa zo života vylúčiť strach? Nie a nie je to ani potrebné. Prirodzený strach slúži na našu ochranu. Nadmerný strach je to, čo treba vylúčiť. Ako vzniká? Kumuláciou „malých“ strachov. Aká si bezvýznamnosť nás prinúti niečo urobiť. Nutnosť je forma strachu a tak nám zákonite privodí „zlo“, ktoré nás opäť k niečomu prinúti a toto „zlo“ znásobí. Ak to nezastavíme, tak to pôjde dookola. A máme zo života peklo. Vytlačiť tento strach z nášho života sa dá jedine tak, že miesto, ktoré by mal v našom živote vyplniť, už musí byť obsadené. „Musíme“ strach nahradiť láskou. Treba čo najviac činnosti vykonať pod vplyvom lásky (zato, že chcete), potom budete menej nútený konať pod tlakom strachu. Ak budete konať činnosť za to že chcete, urobíte všetko v čas a precíznejšie. Nebudete poznať dochvíľnosť, povrchnosť a iné „zlá“ spôsobené strachom. To platí i pri výchove potomkov.
Kde sa vzal ten prvotný, „malý“ strach? Nebudem polemizovať, či je strach prirodzenou vlastnosťou ľudí alebo ho do nás nechtiac vštepili naši rodičia (ktorých životné skúsenosti sú už ovplyvnené „zlom“ vyvolaným strachom) výchovou. Zameriam sa skôr na to čo alebo kto nás mal tohto strachu zbaviť.
Prestať sa báť, nás mali naučiť naši rodičia. Mali pri tom využívať hlavne múdrosť vekov obsiahnutú v rozprávkach. To je skutočný dôvod toho, prečo v rozprávkach vždy víťazí dobro, veď ak dobro víťazí, tak sa niet čoho báť. Rodičia však nemohli prekročiť svoj tieň a mnohých nás neodnaučili báť sa. Mohla však tak urobiť i škola, no degradovanie výchovno – vzdelávacieho procesu v školách, len na proces vzdelávací, toto znemožnilo. Za účelom zbavenia ľudí strachu vznikli i filozofie, ktoré si za svoj základ vybrali všetky monteické náboženstvá (každé inú). Poviete si, že starý zákon a korán nechceli zbaviť ľudí strachu a že ich strašili bohom? Nie je to však tak. Ich zámer bol práve zbavenie ľudí strachu, ale systémom „klin sa klinom vybíja“ na princípe „kto sa bojí boha, nemusí sa báť ľudí a kto sa nebojí boha, bude sa báť ľudí“.
Zhrnutím celého je, že ani rodičia, ani školy a ani náboženstvá nás neodnaučili báť sa. Väčšinou konáme pod vplyvom strachu (neznalosť je tiež dôsledkom strachu) a tým si zákonite spôsobujeme „zlo“. Nemýľte sa, niekedy je to „zlo“ také malicherné, že ním ani netrpíme, no „dobro“ to rozhodne nie je. Pokojne sa dá skonštatovať, že: „Strach hýbe svetom“.

Musí rakovina kosiť s takým úspechom? (Upresnenie)

Týmto článkom hodlám iba upresniť niektoré moje tvrdenia z rovnomenného článku.
Vplyv vonkajšieho zaťaženia na vznik nádorového ochorenia, som uviedol akoby na okraj. Ide iba o môj názor, čo som vyjadril i v článku. Podstata článku je vo vplyve nášho stravovania na vznik nádoru. O tom článok nepojednáva, ale odkazuje na predošlé články „Môže prevencia liečiť?“, kde je toto moje tvrdenie zdôvodnené.
Na záver k reakciám na článok týkajúcich sa tlaku. Netvrdil som, že tlak ako taký je škodlivý. V organizme je to ako v technike. Niektoré veci sú dimenzované na väčší, niektoré na menší tlak. Tlak začne byť škodlivý, až keď prekročí hodnoty, na ktoré sú časti dimenzované. Niektoré naše orgány neznášajú tlak vôbec a niektoré i znášajú i vysoké hodnoty.
Toľko upresnenie.

Zdravie sebe a ostatným.

Je náhoda, že zdravotný stav našej populácie je taký, aký je? Je normálne, že infarkt, rakovina a iné neduhy s takým úspechom a neomyľnosťou kosia ľudstvo? Bohužiaľ, vďaka nám je. No nemuselo by tak byť. Doba nás obdarila vysokým tempom života, ku ktorému nám pribalila i civilizačné choroby. Áno. Touto vetou sa radi chlácholíme.

Katastrofou je, že sa chlácholíme s úspechom a rezignujeme. Dôvodom tejto našej rezignácie je, že týmto chorobám sme pripísali veľkú moc a k víťazstvu nad nimi potrebujeme heroickú silu, ktorú nemáme. Ich výskyt na princípe „náhodnosti“ nás v tom len utvrdzuje. Nie je to však tak. Každý z nás má v moci týchto strašiakov do svojho života nevpustiť alebo ich z neho vyhnať. Sme schopní sa ich zbaviť a nevyžaduje to ani odriekanie a ani obeť.
Že táram? Položte si len otázku: „Prečo detská onkológia dosahuje väčšie úspechy v liečbe ako onkológia pre dospelých?“ Možno si poviete, že ide o mladý a silný organizmus. No ale veď ani dvadsať, tridsať, či štyridsať roční ľudia ešte nie sú na pokraji svojich síl a predsa je úspešnosť ich liečby oveľa nižšia ako u detí. Prečo? Dôvod je až banálny.
Základ je v znečistení nášho organizmu a ako vieme v „sajrajte“ sa môže a aj vyskytne hoc čo. U detí je toto znečistenie oveľa nižšie ako u dospelých, ktorí už mali k dispozícii dlhšiu dobu k jeho znečisteniu. Prečo k tomuto znečisteniu prichádza a ako sa ho zbaviť je podrobnejšie opísané v mojich troch predchádzajúcich článkoch na na túto tému pod názvom „Môže prevencia liečiť?“ Nie som utopista a preto viem, že ľudia sa k tomuto tvrdeniu postavia skepticky. Ani sa nečudujem. Veď všade počúvame o zložitosti sveta a života. Zaviedli sme tzv. relativizmus, aby sme si mohli všetko odôvodniť. Nevieme si ani predstaviť, že niektoré veci môžu byť aj jednoduché. Odôvodnenie však ešte nie je vyriešenie.
K presvedčeniu o možnosti nápravy ma vedie skutočnosť, že ani jediná bunka v našom organizme nevznikla z iného, ako z našej stravy alebo stravy našich rodičov, ako i to, že žiadna naša bunka nežije dlhšie ako my. Bunky sa množia a odumierajú. Niektoré žijú deň, niektoré niekoľko rokov. V priemere sa však každých jedenásť mesiacov naše bunky vymenia. Máme v moci zabezpečiť, aby novovznikajúce bunky boli na kvalitatívne vyššej úrovni, ako tie z ktorých sa skladáme teraz.
K zisteniu, že netáram môžete dospieť aj samy. Netreba k tomu ani veľa peňazí a ani markantne meniť svoj životný štýl. Treba v sebe len nájsť ochotu urobiť niečo pre svoje zdravie, venovať mu zhruba o dve minúty denne viac ako doteraz a investovať do neho cca 100,- Sk za mesiac. Priemerný fajčiar túto sumu u nás prefajčí za dva dni. To znamená, že ak nájde mesačne 1500,- Sk na podlomenie zdravia, tak na jeho podporu by tú stovku mohol zohnať. Nefajčiar zas tých 1500,- Sk na cigaretách ušetrí, tak má o dôvod viac poskytnúť tú stovku svojmu zdraviu.
Zhruba za 55,- až 75,- korún je u nás dostať v lekárňach a v čajovniach vlákninu, ktorej množstvo postačuje asi na mesiac. Jej konzumácia nám denne zaberie asi minútku. Druhú minútku nám zas zaberie konzumácia kvasených uhoriek alebo kvasenej kapusty. Uhorky a kapusta, ktoré prejdu procesom mliečneho kvasenia obsahujú, pre naše zdravie potrebné probiotické kultúry. (Nejde o zvláštne uhorky a kapustu. Ide o normálnu, klasickú kyslú kapustu a kvašáky.) Stačí denne len tak medzi prsty. Takže kilo kapusty, ktoré stojí asi 20,- Sk nám vystačí zhruba na mesiac. Táto kapusta a vláknina nás bude mesačne stáť tých sto korún, ktoré som spomínal. Že je to banálne jednoduché? Že to nemôže fungovať? Skúste a už po troch dňoch zistíte zmeny, najprv na stolici a o mesiac sa budete cítiť ako vymenený. Budete mať lepšiu náladu a viac energie. Odkiaľ sa zoberie tá energia, keď ju vláknina neobsahuje? Lepšie sa využije energia z našej stravy, ale hlavne ňou organizmus nebude musieť plytvať na odstraňovanie a uskladnenie látok, ktoré už mali byť z tela vylúčené. Tieto látky aj komplikujú činnosť endokrinného systému, ktorý má na starosti aj akúsi logistiku organizmu. Registruje ich aj napriek tomu, že tam už nemali byť.
Vlákninou a kapustou sa môžeme postarať o svoje zdravie. O naše choroby sa najlepšie vedia postarať lekári, ktorí sú na ne špecializovaní. Majú možnosti aj prostriedky k tomu, aby nás zbavili bolesti, akútnych chorôb, a pri zákerných chorobách nám môžu dať k dispozícii čas na zjednanie nápravy. Je potom len na nás, či ten čas využijeme na uzdravenie alebo prešustrujeme lamentovaním.
Áno, môžete sa postarať o svoje zdravie. Nadpis tohto článku však znie „Zdravie sebe a ostatným“. Čo môžete urobiť pre zdravie ostatných? Postačí tak isto maličkosť, ktorej treba venovať asi 10 minút mesačne počas jedenástich mesiacov. Ide o to, že väčšina ľudí mojim tvrdeniam nebude dôverovať i keď ich mám odskúšané. Preto od prvého apríla spúšťame projekt, ktorý potvrdí (alebo vyvráti) moje tvrdenia. Či sa moje tvrdenia potvrdia a ja som presvedčený, že áno, štatisticky vyhodnotíme a tým potvrdíme vplyv konzumácie vlákniny a probiotických kultúr obsiahnutých v kvasenej kapuste na ľudské zdravie. Tieto výsledky budú zverejnené a ponúknuté príslušným inštitúciam na ďalšie štúdie.
Takýto prieskum si však musíme vykonať my samy. Žiadna inštirúcia, možno okrem zdravotných poisťovní ho nemá v záujme. Jednoducho preto, že ak sa aj preukáže oprávnenosť mojich tvrdení, nik z tohto prieskumu nebude mať finančný zisk. Vláknina a kapusta sa nedá patentovať. Zdravotné poisťovne tento prieskum tiež nezafinancujú z obavy, že neprinesie mnou očakávané výsledky a potom by boli napadnuté za neúčelové plytvanie prostriedkami poistencov. Ak však prieskum očakávané výsledky potvrdí, môže to spustiť skutočnú reformu zdravotníctva. Mám o nej konkrétne predstavy. Som presvedčený, že u nás neprebehla žiadna reforma zdravotníctva, iba pokusy o reformu jeho financovania. Čo je síce tiež nutné, no nedá sa to povýšiť na reformu celého zdravotníctva. Nuž čo, celý prieskum je len na nás.
Celý prieskum spočíva v tom, že ak sa nájdu ľudia, ktorí sa pokúsia zdokonaliť si svoj zdravotný stav vyššie už uvedenou metódou, budú môcť vyplniť anonymný dotazník zverejnený na našej webovej stránke www.vap.sk. Každý potom e-mailom obdrží svoje číslo, pod ktorým bude u nás vedený a každý mesiac mu zašleme ten istý dotazník na znovu vyplnenie. Tieto informácie každý mesiac vyhodnotíme a zverejníme. Toto budeme sledovať jedenásť mesiacov, to znamená do 28.2.2008. kedy projekt ukončíme. Vypĺňanie týchto dotazníkov je tých 10 minút mesačne, ktoré môžeme venovať zdraviu ostatných. A prečo práve jedenásť mesiacov je zrejmé už z vyššie uvedeného.
Netreba sa toho báť. Vlákninu a kapustu môže jesť každý. Mladý, starý, zdravý, chorý. Nie je návyková (hoci by bolo dobré keby bola) a nedá sa z nej predávkovať. Každú pochybnosť o tomto projekte konzultujte so svojim lekárom. Spýtajte sa ho hlavne, či vám konzumácia vlákniny a kapusty môže uškodiť. Ak povie že áno, konzultujte s iným lekárom alebo na projekt jednoducho zabudnite. Môžete sa ho spýtať aj to, či vám môže pomôcť. N a túto otázku vám už môže odpovedať skepticky, nakoľko s titulu svojho postavenia môže propagovať iba vedecky podložené tvrdenia.
A čo z toho budú mať účastníci projektu? Pevné zdravie, dobrý pocit, že pomohli iným a my im ponúkame bezplatné poradenstvo v zdokonaľovaní zdravia. Jedná sa o to, že liečebný proces prevenciou sa dá aj urýchliť a zintenzívniť. Nie zázrakmi, ale čajmi, šťavami a inými výživovými produktami, ktoré sa nepriečia tvrdeniam modernej medicíny. Že ste to už skúšali a nefunguje to. Že vám po liečivých čajoch bolo horšie ako pred tým. Mohlo sa stať, bolo to úplne logické a normálne. Čaj vlastne urobil to čo mal, urobil to, čo ste od neho očakávali. Rozpustil usadeniny na orgáne, ktorý ste ním chceli liečiť a dal ich znovu do obehu, či už krvného alebo lymfatického. Viac od neho ani nemôžte očakávať a ani nemusíte. No tým sa zvýšila koncentrácia toxínov v organizme a ten sa ich pre nedostatok vlákniny nedokázal včas a účinne zbaviť. To malo za následok vami pociťované zhoršenie stavu. Organizmus tieto toxíny nemal možnosť vylúčiť a tak sa vrátili tam kde boli alebo sa usadili inde a spôsobili ďalší neduh. Keby ste však pili čaje počas užívania vlákniny, vláknina by umožnila včasné vylúčenie toxínov a iných usadenín rozpustených čajmi. Vtedy by ste spoznali „zázračnú“ moc čajov.
Na záver ešte dôležité upozornenie pred začiatkom konzumácie vlákniny. Vláknina upraví každú stolicu no raz musí cez tráviaci trakt prejsť. Preto ak máte problémy s vyprázdňovaním, treba sledovať pravidelnosť stolice. Ak na druhý deň po započatí konzumácie vlákniny nepríde samovoľne k vyprázdneniu treba použiť preháňadlo. Ak už raz vláknina prejde traktom, na preháňadlo môžete smelo zabudnúť. Zápchy už prestanú u vás existovať. No ani tvrdá stolica nie je žiadna výhra, no ak konzumujete pravidelne vlákninu, tvrdá stolica vás upozorňuje na dedostatok tekutín v tele. Treba zvýšiť príjem tekutín a dodržiavať pitný režim. Konzumácia vlákniny tento problém nemôže spôsobiť. Upozornenie sa týka iba ľudí, ktorí ho už majú.
Ďalšie informácie nájdete na našej stránke www.vap.sk pod heslom Zdravie sebe a ostatným.

Práca a ľudské zdroje. Managerom

Ste spokojní so svojimi zamestnancami? Ak áno, tak pokračovanie tohto článku ani neotvárajte. Článok je pre tých riadiacich pracovníkov, ktorí si myslia, že by zamestnanci mohli byť i „lepší“. Je určený aj zamestnancom, ktorí v práci nevidia to pravé orechové.

Zamestnancov máte presne takých, akých ste si vybrali a ako sa o nich staráte. Sú presne tým, čo v nich vidíte. Prečo je to tak? Jednoducho preto, že takto je to normálne a aj keď sa nám to nepáči, spravodlivé. Ak je pre vás zamestnanec „nikto“, musíte si uvedomiť že „nikto“ nie je schopný produkovať. Produkovať je schopný iba „niekto“.
Ide o to, že keď prijímate pracovníkov, ich zloženie bude zhruba nasledovné. 20% z nich bude takých, ktorých by všetci manageri najradšej videli vo svojich firmách, 60% bude tvoriť zlatý stred. Tí si budú poctivo plniť svoju prácu, no nebudú moc aktívny a kreatívny. Zvyšných 20% bude tvoriť skupina, ktorej sa nič nebude dariť. Dá sa o nich povedať, že čo úkon to nepodarok. Je to preto, že ľudia sú takí. Sú z tohto sveta a nie z Marsu.
Dá sa povedať, že takýto pomer je ešte v pohode. Túto pohodu však naruší vývoj. Nič nie je nemenné, nejestvuje dlhodobá stagnácia. Jestvuje len vzostup alebo pokles. Akým smerom sa vyberie krivka vývinu vašich ľudských zdrojov, záleží jedine od toho, ako sa o tieto zdroje staráte. Ide o to, že ten 60%-ný „zlatý stred“ nezostane stredom alebo nezostane 60%-ným. Začnú sa pridávať k tým prvým 20% a tých posledných 20% začne pomaly odchádzať alebo sa začnú pridávať k tým tretím a odchádzať budú tí prví. Tento vývoj je priamoúmerne závislý na vašej starostlivosti o vašich zamestnancov. Nevenovanie dostatočnej pozornosti zamestnancom vám na princípe „náhodnosti“ zaručí vývoj, ktorý vám nebude po vôli. Máte možnosť sa však dostať do tej kategórie managerov, ktorí ľudské zdroje budú pokladať za najsilnejšie ohnivko reťaze svojho biznisu.
Prvým krokom starostlivosti o svojich zamestnancov musí byť motivovanie tých „prvých“ 20%. Je to nutné z toho dôvodu, že väčšina ľudí pokladá svet za „nespravodlivé“ miesto. Nie je to tak, ale myslia si to. Preto motivovanie tých najlepších, umožní ľuďom tento náhľad na svet zmeniť. Našou tragédiou je, že často aj prejav samotnej spravodlivosti pokladáme za nespravodlivosť. Budú mať možnosť zistiť, že čo najlepšie vykonanie si práce, je pre nich výhodné hlavne z egoistického hľadiska.
Prirodzená vlastnosť ľudí (závisť), môže však túto snahu o starostlivosť prekaziť. Preto ako druhý krok musí nasledovať prezentovanie tejto motivácie pred tým 60%-ným „zlatým stredom“. Forma nerozhoduje, ale musí dosiahnuť, aby pre „zlatý stred“ bolo nad slnko jasnejšie, že možnosť dostať sa medzi tých „prvých“ 20% je závislá jedine od ich rozhodnutia. Podľa môjho názoru sa to dá dosiahnuť hlavne motivačnými prednáškami (hlavne novoprijatých zamestnancov), na ktorých by sa mali hlavne oprášiť niektoré pojmy ako profesionalita, lojalita a iné, špecifikované v mojom predošlom článku na túto tému pod názvom „Ako pracovať? Zamestnancom“. Často sa totižto stáva, že väčšina pojmov znamená iné pre managera a iné pre zamestnanca. Kľudne si môžu navzájom povedať: „Nerozumiem reči vášho kmeňa“. Páni manageri, ale pozor. Môžete prednášať o motivácii, profesionalite a inom, koľko chcete, ak opomeniete využiť hlavný motivačný prvok a tým je mzda. Máte možnosť to ovplyvniť aj sociálnym programom, dovolenkami, firemnými dňami a vytvorením možnosti na zábavu a užívanie si života. Ľudia budú robiť ako „včeličky“, ak budú mať vytvorené podmienky na užívanie si života. To je skutočný význam nášho bytia.
Takýmto prístupom dosiahnete, že logo vašej firmy sa stane pre vašich zamestnancov známkou istoty a dôvodom hrdosti. Vytvoríte základný predpoklad k tomu, aby vaša firma určovala dianie na trhu. Iste viete, že z tohto pohľadu v skutočnosti jestvujú len tri druhy firiem. Prvý určujú, čo sa na trhu bude diať. Druhý sledujú, čo sa na trhu deje a reagujú. Tí tretí sa čudujú, čo sa na trhu udialo. Rozhodnite sa kam chcete patriť.

Dá sa zo života vylúčiť stres?

Dnes už nik nepochybuje o vplyve stresu na zdravie jedinca. Ten, kto viac preniká do príčin svojich problémov vidí i vplyv stresu v oblasti vzťahov a majetku. Ničí párové vzťahy podráždenosťou, poklesom libida, nezáujmom atď. O majetok sa činnosťou pod jeho tlakom pripravujeme hlavne nesústredenosťou a povrchnosťou. No najmarkantnejšie do týchto oblastí zasahuje problémami, ktoré spôsobuje v oblasti zdravia. Stres je silný fenomén, no naše zdravie ovplyvňuje len jedným percentom. Čo nie je zlé. Katastrofou to začína byť až vtedy, ak toto jedno percento ovplyvní zdravie napr. šesťdesiatim percentám ľudí. Potom stres ovplyvňuje zdravie populácie na 60%. To už potom nie je žiadna sranda.

Dá sa vlastne nestresovať? Dá. Stačí si uvedomiť, čo tvorí živnú pôdu stresu. Tou pôdou je strach. Áno. Stres nie je nič iné, iba forma strachu. Bojíme sa, že nám na niečo prídu. Bojíme sa, že niečo nestihneme. Pre nedostatok sebavedomia sa bojíme kritiky a pod. Stres spôsobený týmito formami strachu sa dá eliminovať veľmi jednoducho. Stačí nekonať to, čo sa nemá a konať to čo sa konať má. Je úplne jedno či sa budete správať podľa „desatora“, „morálneho kódexu budovateľa komunizmu“ alebo jednoducho podľa uznávaných zásad etiky. Nerozhoduje váš motív, dôležité je, aby ste nekradli, nevraždili, nepodvádzali a pod. Každý to pozná. Stresovanie sa z týchto dôvodov je vlastne strach pred spravodlivou odplatou. Toto sa dá ľahko eliminovať dodržiavaním pravidiel hry. Nijako nezasahuje do nášho vnímania sveta ako miesta spravodlivého alebo nespravodlivého. Dokonca nás usvedčuje z toho, že pokladáme svet za spravodlivý. Veď sa stresujeme preto, že sme niečo „vyviedli“.
Horšie je to so stresom, ktorý pramení z nášho presvedčenia o nespravodlivosti sveta. Bojíme sa, že sa nám môže niečo nepríjemné prihodiť na princípe náhodnosti. Máme obavy z chorôb, stresujeme sa pre „nami nezavinené“ problémy vo vzťahoch a aj zamestnanie nám poskytne dosť dôvodov k stresu. Nečudujem sa takémuto vnímaniu a plne ho chápem. Rozhliadnutím sa okolo seba môžete vnímať túto nespravodlivosť.
Ak ju však akceptujete pripravujete sa samy o možnosť nápravy. Proti „náhode“ sa nedá nič podniknúť. Nerozhodli sme o tejto náhodnosti vo vzniku našich problémov len kvôli neskúmaniu alebo povrchnému skúmaniu príčin našich problémov? Skutočne sme si choroby neprivodili sami napr. chybami v stravovacích návykoch? Musíme strpieť choroby, ku ktorým sme „vyfasovali“ genetickú dispozíciu? Neprivodili sme si problémy vo vzťahoch napr. „slepotou“? Nemáte problémy v práci za to, že sa iba robíme že robíme?
Skúste sa na svoje problémy pozrieť znovu. Pokúste sa nájsť tú svoju chybu, ktorá vyvolala tento problém. Viem, je to ťažké, no väčšinou existuje. Človek nie je Boh, má právo na svoje chyby. Prečo poctivo hľadať príčinu? Hlavne z egoistického dôvodu. Ak totiž nájdete príčinu problému, zistíte, že nevznikol náhodou, ale zákonite. Objavíte spravodlivosť, ktorá sa „pomstila“ za vaše chyby. No ale ak spravodlivosť funguje, potom túto spravodlivosť môžete využiť pri odstránení problému. Boj proti náhode a nespravodlivosti je boj proti veterným mlynom.
Pár príkladov premeny nespravodlivosti na spravodlivosť nájdete v mojich predchádzajúcich článkoch.
O škodlivosti stresu sa v poslednom čase dosť veľa píše, no nič nové pod slnkom. Už pred dvetisíc rokmi nás pred ním varovali: „A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže predĺžiť svoj vek čo aj len o lakeť?“ (Matúš 6.27.)

Musí rakovina kosiť s takým úspechom?

Domnievam sa, že nie. Nie som lekár, no jedna životná situácia ma „prinútila“ dozvedieť sa čo najviac o tejto chorobe. Zbieral som o nej čo najviac dostupných informácii (mnohí to iste poznáte) a dospel som k záverom, o ktoré sa chcem s vami podeliť.

Zostavil som hypotézu o príčinách vzniku nádorových ochorení a tá vlastne i načrtáva možnosti jej predchádzaniu ako i liečbe. Vytvoril som i program, ktorý túto hypotézu môže potvrdiť alebo vyvrátiť. Ak ju potvrdí, zistíme, že rakovina neútočí na princípe náhodnosti. Práve pripisovanie jej tejto vlastnosti, bráni vytvoreniu liečebných postupov, ktoré zaručia víťazstvo nad ňou. Ešte raz prízvukujem, že sa ešte jedná o hypotézu. Mne sa už viackrát potvrdila, ale ešte vždy je to len hypotéza.
Na základe tejto hypotézy tvrdím, že rakovinotvorné látky sú všetky látky, ktoré sú v organizme schopné vytvoriť usadeninu. Tá potom vytvára tlak na okolité bunky alebo ich inak obmedzuje. Preto tvrdím, že rakovinotvorný môže byť i vonkajší tlak. Mám na mysli napríklad tlak bicyklového sedadla alebo u žien tlak podprsenky. Som presvedčený, že tlak podprsenky je prvotným impulzom ku vzniku rakoviny prsníka ako i o tom že, bicyklové sedadlo bolo príčinou vzniku rakoviny semenníka u cyklistu Amstronga (viac násobný víťaz Tour de Frans). Poviete si, že nie každá žena nosiaca podprsenku, nie každý cyklista dostali rakovinu. To je pravda. Pokladám to len za prvotný impulz a podľa mojej hypotézy sa to ďalej vyvíja nasledovne:
Vonkajší tlak alebo iná usadenina v organizme tlačí a obmedzuje okolité bunky. Na toto reaguje autoimunitný systém a vytvára podmienky na ich podporu. Predĺži ich životnosť. No vždy vznikajú aj nové bunky, ktoré s predĺžením životnosti už jestvujúcich zvýši ich počet. Tým vytvára akúsi rovnováhu a rozloženie týchto tlakov na väčší počet buniek. Toto štádium sme nazvali polipi, tumori (nezhubné nádory) a ešte neviem ako.
Ak tento atak trvá pridlho, spolu so stavom nášho imunitného systému spôsobí to, že tento polip môže prerásť do nádoru zhubného. Tento stav vzniká z akéhosi zaneprázdnenia autoimunitného systému. Jeho zaneprázdnenosť vzniká preto, lebo vďaka nášmu stravovaniu a stresu musí riešiť viac podobných problémov aj na iných miestach nášho organizmu. Naše stravovanie zapríčiní i jeho oslabenie a zníženie jeho schopností. Jednoducho nebude schopný monitorovať, ovplyvňovať delenie a životnosť buniek na tomto mieste nášho organizmu. Z nezhubného nádoru vzniká nádor zhubný.
Takto sa vytvárajú aj usadeniny v pľúcach. Či už fajčením alebo inými exhalátmi v ovzduší. Fajčiar si však tieto usadeniny vytvorí zákonite. No vznik rakoviny pľúc, pod tlakom týchto usadením je závislý na stave nášho autoimunitného systému. To vysvetľuje, prečo nie každý fajčiar dostane rakovinu pľúc, ako i to prečo ju dostanú i nefajčiari. Ak sa však táto hypotéza potvrdí, vylúči náhodnosť i vo vzniku tejto choroby.
Najviac usadenín a atakov si vytvárame stravovaním. Je to však široký problém a takýto článok by ho neobsiahol. Opísal som ho vo svojich predchádzajúcich článkoch na tomto bloku pod názvom „Môže prevencia liečiť? I, II, a III“. Tieto články obsahujú i postup, ako zdokonaliť schopnosti nášho imunitného systému.
Naše občianske združenie „Vidím a počujem“ pripravuje projekt pod názvom „Zdravie sebe a ostatným“, ktorý má za úlohu túto hypotézu potvrdiť alebo vyvrátiť. V pondelok tu uverejníme podrobnosti o tomto projekte. Ak však projekt túto hypotézu potvrdí, bude to mať veľký význam pre liečbu rakoviny. Lekári už dnes vedia rakovinu liečiť (chemoterapia, rádioterapia, hormóny a iné), no práve pre neodstránenie príčiny jej vzniku, vyliečeniu bráni recidíva a obavy z reakcie organizmu. Podľa môjho názoru je spôsob liečenia rakoviny ukrytý v rozprávke o živej vode. Aj tam sa najprv použila „mŕtva voda“ (chemoterapia), ale hneď potom „živá voda“. Čo považujem za živú vodu je opísané už vo vyššie uvedených článkoch.
Ak vám táto hypotéza začala vŕtať v hlave, prosím vás o účasť na našom projekte alebo aspoň o jeho rozšírenie vo vašom okolí.