pondelok 29. januára 2007

Môj Boh

Nezakladám novú cirkev a ani nie som vyznávačom žiadnej cirkvi. Proti žiadnej cirkvi však ani nič nemám. Som potom ateistom? Neviem. Predstavím vám „svojho“ Boha a kto chce, nech rozhodne sám, či som veriaci alebo ateista, či nebodaj nový živočíšny druh. Komu pojem „Boh“ spôsobuje vyrážky, nech si ho nahradí napr. pojmami vyššie bytie, absolútna pravda, najvyššia inteligencia alebo čo mu „chutí“. Zámer článku to nezmení.

Je Boh deduško na obláčiku, ktorý si nenašiel lepšiu zábavu ako sledovať moje hriechy a vymýšľať mi všakovaké tresty? Je natoľko ješitný, že potrebuje moje doliezanie a modlitby, aby mi odpustil? Nie. Môj nie je taký a tvrdím, že takým nie je ani jeden boh, ktorého vyznávajú monoteické náboženstvá. Je jedno či sa jedná o „Boha“, „Hospodina“, „Alaha“, „Jahvého“ a iných.
V odôvodneniach mojich názorov budem používať učenie Ježiša, lebo je pre nás Európanov najbližšie (každý o ňom čo to vie) a kresťanstvo, ktoré ovplyvnilo vývoj a kultúru na starom kontinente a hlási sa k jeho pokračovateľom. No k tomuto účelu by mohlo poslúžiť i učenie Mojžiša, či Mohameda, no mnohí by netušili o čom píšem. Netvrdím, že teraz budú. Ide vyslovene o môj názor.
Čo alebo kto je Boh? Neopisuje ho ani jedno učenie a všetky ho zakazujú zobrazovať. Dôvod je jednoduchý. Ak si niečo budeme vedieť predstaviť alebo si ho s niečim zosobniť, tak tomu niečomu už nikdy nebudeme vedieť prisúdiť všemocnosť, základnú vlastnosť Boha. Jedinú zmienku o tom kto alebo čo Boh je, obsahuje starý zákon, kde sa Boh, formou horiaceho kríku, Mojžišovi predstavil ako: „Som, ktorý som.“ Tým to preňho zhaslo. Tak i pre mňa.Keď nechám na pokoji tému čo je Boh, tak sa mi natíska otázka: „Aký je Boh“. Vykladači starého zákona ho vnímajú ako napomínajúcu osobu, ktorá nás trestá za naše hriechy. Takže ako niečo pomstychtivé, niečo „zlé“, niečo čoho sa treba báť. Tak to ale nie je (pre pochopenie viď článok „Boj dobra a zla“ na tomto blogu). Kresťanstvo (ktoré sa hlási k učeniu Ježiša) ho opisuje ako niečo dobrotivé a milosrdné. Túto zvesť o premene boha nazvali Evanjeliom – Dobrou zvesťou. Tak to ale tiež nie je. Prečo? Preto, že boh je nemenný, no ale i preto, že to jednoducho nefunguje. Nestačí sa pomodliť a je po probléme. Poukazuje na to i Ježiš. On tvrdí, že bezproblémový život je v Kráľovstve božom a ukazuje aj to kde to kráľovstvo božie je a kedy príde: „Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia spozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto alebo tamto je! Lebo ajhľa kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lukáš 17. 20. a 21). Takže tu na zemi. Nato, že k vstupu do tohto kráľovstva nám nestačí iba modliť sa, poukazuje Ježiš tvrdením: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho otca nebeského.“ (Matúš 7. 21.). Áno kráľovstvo božie je tu na zemi (alebo môže byť) a boh tu nie je na to, aby nás ťahal z problémov. No keď nie je ani dobrý a ani zlý alebo je aj dobrý aj zlý, ako sa komu páči, tak aký je? Táto otázka je dosť závažná, lebo bez odpovede na ňu nezistíme či Boh je a ak je, načo vlastne je.
Tak aký vlastne je? Ako odpoveď použijem jeho slová: „...ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch do tretieho a štvrtého kolena, tých, ktorí ma nenávidia a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania!“. (Nikoho nemusí iritovať pojem „moje prikázania“, hneď sa k nemu vrátim.) Z tohto je pre mňa jasné, že má ambíciu presadzovať spravodlivosť. Pre mňa nie je Boh ani dobrý, ani zlý, ale spravodlivý. Pre mňa je Boh sila, starajúca sa o spravodlivosť sveta.
No a teraz späť k pojmu „moje prikázania“. Tých prikázaní nie je veľa a vôbec nie sú obmedzujúce. Problém je skôr v tom, ako povedal Ježiš, že: „Darmo ma však uctievajú, keď ľudským rozkazom učia ako učeniam Božím.“ (Matúš 15. 9.) Nie všetko čo nám prikazujú a zakazujú zákonodarci (a v minulosti aj farári), sú zákazmi a príkazmi božími.
Je to tak ako s futbalom. Zákonom božím futbalu je to, že futbal sa hrá nohami a hlavou. Ak by toto niekto zmenil, už by to nebol futbal (kopaná). To či sa roh a aut kope alebo hádže, či bude existovať pravidlo offsaitu alebo nie, to sú už pravidlá ľudské, ktoré majú za úlohu zatraktivniť futbal. Netvrdím, že väčšinu ľudských príkazov, napríklad zákony, netreba dodržiavať. Treba. Ľudia sa na nich dohodli a prijali ich za svoje. No božími zákonmi nie sú. Pritiahnuté za vlasy? Možno, no uvádzam to pre pochopenie pomeru množstva Božích zákonov a príkazov ľudských.
Hlavným rozdielom medzi ľudskými a božími zákonmi je ten, že božie fungujú vždy a ľudské iba vtedy, keď nám na ich porušenie prídu. Zmývanie tohto rozdielu medzi ľudským a božím zákonom zapríčinilo, že ľudia vnímajú svet ako nespravodlivé miesto. Veď Ježiš povedal: „Pretože neprávosť vrcholí ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24.12.)
Aké je potom zhrnutie? Boh nám dal ihrisko a pravidlá hry. Tým to preňho zhaslo. Svoju spravodlivosť preukazuje tým, že ak budem dodržiavať pravidlá hry budem vyvolený, ak nie, tak nebudem vyvolený. S týmto majú ľudia iba jeden problém. Domnievajú sa, že to nefunguje vždy. Bohužiaľ alebo chvalabohu to funguje vždy, i keď si myslíme, že nie. Táto spravodlivosť funguje, aj keď sa nám to nehodí. Sme presvedčení, že sme nikdy nikomu neublížili, že žijeme poriadnym životom a predsa nepatríme medzi vyvolených. Kde je problém? Problém je v ponímaní hriechu. Hriech nie je niečo nečisté a opovrhnutia hodné. Slovo hriech z Hebrejčiny v doslovnom preklade znamená netrafiť, minúť cieľ. Takže veta z biblie „Nehreš a budeš spasený“ znamená „Nerob chyby a budeš spasený“. Staneš sa vyvoleným. Veď Ježiš povedal: „...lebo veľa je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Matúš 20.16.) Teraz už vidíte, že naša vyvolenosť záleží iba na nás (nie od vôle, alebo svojvôle boha), no nezáleží iba na našom rozhodnutí, ale i schopnostiach. Mám na mysli Komenského trojuholník pokroku: chcieť, môcť a vedieť. Návod ako si zvýšiť schopnosti je napísaný v mojich predošlých článkoch s názvom „Blíži sa vysvedčenie“ na tomto blogu. A ako ich využiť v oblasti zdravia zas v článkoch „Môže prevencia liečiť?“ I v oblasti majetku si môžeme urobiť poriadok, podľa návodu v článkoch o práci, tiež na tomto blogu.
Poskladá sa vám z toho jedna filozofia, o ktorej môžete rozhodnúť či ju využijete alebo nie. Pre jej úplne pochopenie ešte odporúčam prečítať články „Načo sú nám Vianoce“ a „Traja králi dávajú logiku“.
Za základný boží zákon považujem Ježišovo tvrdenie: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29.) Najlepším uznaním, že niečo mám, aby mi mohlo byť pridané je to, že sa o to postarám. Starám sa o svoje zdravie? Mám ho. Starám sa o svoj majetok? Mám ho. Starám sa o svoje vzťahy? Mám ich. Preto tvrdím, že rozdiel medzi úspešným (vyvoleným) a neúspešným (povolaným) človekom je v nasledujúcej vete. Pre úspešného človeka pojem „mať“ znamená starať sa a pre neúspešného zas pojem „mať“ znamená iba vlastniť.

sobota 27. januára 2007

Slovenská zástava v Mexiku.

Nič zvláštne? Možno nie, no nerozprávam o tej na našom zastupiteľstve a ani naša reprezentácia tam nehrá medzištátny zápas. Rozprávam o tej, ktorá visí v kancelárii managera jednej nemenovanej firmy v Mexiku.

Ide o managera slovenskej národnosti, narodeného však už v Kanade. Napriek tomu, že sa narodil mimo Slovenska (alebo práve preto) je hrdý ma svoj slovenský pôvod. Na základe tejto informácie som si položil aj nasledujúce otázky. Je možné pociťovať národnú hrdosť bez toho, aby sa zvrhla na nacionalizmus? Na čo to je vlastne hrdý ten manager? Na malý fliačik zeme v strede Európy? Na národ, ktorý trpel tisícročný útlak? Ale pekne po poriadku.
Skutočnú národnú hrdosť môže človek pocítiť a vychutnať si jedine bez zvrhnutia sa tohto citu do sféry nacionalizmu. Prečo? Jednoducho preto, že keď potrebujem potlačiť hodnotu iných národov, môže to byť jedine preto, že pochybujem o hodnotách svojho národa. Keď pochybujem o jeho hodnotách, nemám možnosť byť naň skutočne hrdý. Kruh sa uzavrel. Keď si nie som istý v jeho hodnotách, pociťujem strach zo zneváženia a stanem sa ignorantom národovstva alebo nacionalistom.
Pamätáte sa na Gotteborg, keď sme sa stali majstri sveta. Koľko tam bolo hrdých Slovákov (i občanov Slovenska inej národnosti). Pociťovali národnú hrdosť a nie nacionalizmus. Ani jeden z nich nepociťoval strach, z toho, že nie sme najlepší. Nik z nich k národnej hrdosti nepotreboval znevážiť, či už Švédov, Čechov alebo Rusov. Nepociťovali strach, iba lásku ku svojim „zlatým chlapcom“.
Ako vedie strach k nacionalizmu najlepšie demonštroval Dolfi holokaustom. Je pravdou, že oblboval Nemcov tvrdením, že židovská finančná oligarchia je zodpovedná za svetovú hospodársku krízu a tým i za ich hlad. Podľa mňa však vyhladzovanie židov spôsobila iná skutočnosť. Dolfi vyznával tézu o vyvolenosti nemeckého národa a vytvorenie „čistej“ Árijskej rasy. Škodou bolo, že nebol dôsledný. Keby bol, tak by išiel do koncentráku ako prvý, veď nebol vysoký, nebol blondiak a nemal ani modré oči. Ako správny vodca mal ísť príkladom a „vyhladiť“ sa prvý. Ale vážne. Presadeniu tézy vyvolenosti Nemeckého národa, bránila v kresťanskej Európe skutočnosť, že Boh označil za „vyvolený“ národ, národ židovský. No a tento strach z vyššej hodnoty iného národa (ako svojho) urobil z Hitlera nacionalistu.
Hranica medzi národnou hrdosťou motivovanou láskou (Gotteborg) a nacionalizmom motivovaným strachom (Hitler) je skalopevná. Je však krehučká, ak z ich definícii vylúčime polaritu lásky a strachu.
Tak na čo je to vlastne ten manager hrdý? Na malý fliačik zeme? Neviem. Mne sa páči. Podľa mňa naši predkovia vedeli prečo sa usadili práve tu. Na tých 5 mil. obyvateľov máme dostatok ornej pôdy. Malebnú prírodu. Máme pekné hory s termálnymi prameňmi (nie častá kombinácia). Nepoznáme tornáda, zemetrasenia a pod. Mohol by to byť raj na zemi.
A ten tisíc ročný útlak? Sprostosť. Ak mohla byť reč o útlaku, tak rozhodne nie o národnostnom. Skôr o sociálnom. Zemepán utláčal nevoľníka, rozhodne nie pre národnosť. Väčšinou na „hornej zemi“ Slovák utláčal Slováka, v strede Maďar, Maďara, na „dolnej zemi“ Srb, Srba a v Sedmohradsku, Rumun, Rumuna. O národnostnom útlaku sa dá hovoriť iba od roku 1796 a aj ten zapríčinili Turci. Že sprostoť? Ja tvrdím že nie. Uhorsko bolo mnohonárodnostným štátom, kde nerozhodovala národnosť, ale pozemky a majetok. Keď však Turci napadli a obsadili Uhorsko až po Dunaj, vtedy sa parlament z Pešti presťahoval do Prešporku a ostrihomská arcidiecéza do Trnavy. Vtedy niektorým Maďarom začalo vadiť, že sa na „hornej zemi“ nedorozumejú po maďarsky. Kým tu boli Turci, mali iné problémy. No pár rokov (1796) po ich vyhnaní, zo strachu pred stratou vplyvu, gróf Schécsenyi začal v Uhorskom parlamente hlásať tézu pomaďarčenia nemaďarských národov Uhorska. Je známy jeho výrok: „Veci národa môže človek zanedbať až po smrti.“
Tu sa trochu pozastavím a poukážem na to, že chcel urobiť Maďarom dobre a vlastne im urobil medvediu službu. Prečo? Lebo ho k tomuto činu motivoval strach. Pomaďarčovanie bolo také intenzívne, že už päťdesiat rokov po jej započatí vznikla „Deklarácia práv Slovenského národa“. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní stíhanie „panslávov“ bolo také intenzívne, že skoro bol povolený „odstrel“ Slovenských farárov, ako symbol učenectva. O ďalších päťdesiat rokov došlo k rozpadu monarchie. Neľutujem to, ale možno by sa nebola rozpadla doteraz. Možno by prebehli sociálne a iné zmeny a možno by vznikla stredoeurópska federácia. Kto vie. Pri tomto som sa pozastavil preto, aby som jasne poukázal na pôvodne „dobrý“ (z hľadiska Maďarov) zámer Schécsenyiho, no že ho k tomuto činu motivoval strach vyprodukoval „zlo“ (zhM).
Aby mohlo byť dosiahnuté pomaďarčenie Slovákov, muselo prísť k ich zneváženiu. Známe sú okrídlené výroky „Buta tót“ (blbý tót – zosmiešňujúce pomenovanie Slovákov), „tót nem ember“ (tót nie je človek) a iné. Zašlo to až tak ďaleko, že odmietali spojitosť medzi Veľkomoravskou ríšou a Slovákmi. Tvrdili, že to boli Slovania, nie Slováci a podobné nezmysli. Pritiahnuté za vlasy? Pravdaže. Každý vie, že centrom Veľkomoravskej ríše bolo územie medzi riekou Nitrou a Moravou.
Prečo z dôvodu pomaďarčovania bolo nutné potierať túto súvislosť? Preto, lebo slovenčina bola už v deviatom storočí uznaná Rímom za liturgickú reč. Zo Slovákov bolo treba urobiť nevzdelaných barbarov. No ale ako, keď už v roku 863 prišli na Veľkú Moravu Cyril a Metod, aby slovenskou liturgiou eliminovali vplyv Germánov. Kresťanstvo by na barbarov nemalo vplyv. Vplyv mohlo mať iba na kresťanov. To znamená, že Slováci mali na tú dobu vyspelú kresťanskú kultúru. No potom asi nemohli byť „buta tóti".
Rozpad Rakúsko-Uhorska ešte aj dnes používajú niektorý politici na prihriatie si svojej politickej polievočky. Traumatizujú Maďarov Trianonom, lebo pretraktujú tézu, že vtedy prišli Maďari o väčšinu „svojho“ územia. A prišli? Nie. Ako som už vyššie uviedol Monarchia bola mnohonárodnostný štát, kde rôzne národy obývali svoje územia (istá migrácia jestvovala i vtedy). Rozpad monarchie potom nebol stratou územia, ale akýmsi rozvodom (oddelením) a podelením si majetku. Že o podiele tohoto majetku neprišlo dohodou, ale rozhodol (tak ako v mnohých rozvodoch sudca) Trianon. Tento rozvod sprevádzal síce veľký cirkus (I. sv. vojna), no i také rozvody sú. Nie každý prebehne „kľudne a v tichosti“ s možnosťou zachovania „dobrých“ vzťahov. Takým kľudným rozvodom bolo napr. rozdelenie Československa.
Väčšinu Slovákov a Maďarov už tento rozvod nezaujíma. Prečo sa to opovažujem tvrdiť? Preto, lebo Maďari i Slováci majú dosť svojich každodenných radostí, starostí, ale hlavne preto, že im túto pohnútku títo prihrievači polievok radšej zatajujú. Pri pokuse o zrušenie zmluvy o výstavbe vodných diel Gabčíkovo Nagymaros sa títo prihrievači oháňali radšej ekológiou, ekonomikou a inými sprostosťami, ako by mali vyjsť von so skutočnou farbou. Vedeli, že by nezískali podporu, lebo aj Nagymarosský stupeň bola dobrá vec. Vedel by som si predstaviť takú peknú vodnú nádrž v malebnej zákrute Dunaja nad Visegrádom, nehovoriac už o tom, že táto priehrada bola zakreslená už v štúdii inžinierov Rakúsko-Uhorska z roku 1908. Skutočným dôvodom zrušenia zmluvy o vodnom diele bola skutočnosť, že je to zatiaľ jediná zmluva medzi Slovenskom (ako nástupcom Československa) a Maďarskom, ktorá bola dobrovoľne podpísaná a pojednáva o štátnej hranici. Dovtedy jediným dokumentom pojednávajúcim o našej spoločnej hranici pochádza z Trianonu a Maďari ju považovali za jednoznačný diktát. No ako som už povedal väčšinu ľudí to dnes už nezaujíma, preto ich bolo treba klamať ekológiou a ekonomikou.
Tak na čo je to vlastne hrdý ten manager? Na krásnu prírodu Slovenska, ktorú naši predkovia získali a uhájili. Na národ, ktorý od priatia kresťanskej viery (okolo roku 800) neinicializoval žiadny konflikt. Národ, ktorý je schopný spolupráce a ktorý je sebavedomý natoľko, že nepotreboval asimilovať menšiny žijúce s nim v jednom štáte. Áno, ako pán manager, tak i ja, máme byť na čo hrdý. Pre mňa JE Slovensko pupok sveta a pupok ostane pupkom, aj keď uznám, že organizmus zvaný svet má takýchto pupkov viac.

piatok 26. januára 2007

Zhnili mi jablká.

Akú ja mám smolu.
Mám smolu? Ani nie. Zhnili lebo som ich nepostriekal, keď bolo treba. Nie z lenivosti, ale preto, že som nevedel, že to treba. Keď som sa to dozvedel, nemal som čas, lebo som robil niečo iné, ušľachtilejšie. A keď som mal čas, nemal som peniaze na postrek. Ja mám ale smolu. Koľko ľudí je lenivých a jablká majú zdravé. Ja som ich chcel postriekať, ale...
No nepostriekal som, zhnili. Nebudú menej hnilé, ak si to odôvodním. Sú v ťahu.
Tak isto som pochodil vlani s chladičom auta. Mráz mi ho dotrhal. Ten svet je ale nespravodlivý.

štvrtok 25. januára 2007

Boj „dobra“ a „zla“

Prečo je dobro a zlo v úvodzovkách? Vie niekto objektívne rozhodnúť čo je „dobro“ a čo „zlo“? Nespôsobí (pričasto) aj dobrý zámer „zlo“? Ak áno, prečo? Priveľa otázok? Skúsme nájsť na ne odpovede.

Podľa môjho názoru je problém v tom, že „dobro“ a „zlo“ nie sú schopné proti sebe bojovať. Som presvedčený, že „dobro“ a „zlo“ nie sú procesom, ale už jeho ukončením, akými si už dozretými plodmi procesu. V tom vidím príčinu ich neschopnosti k tomuto boju. „Dobro a „zlo“ sú už zrelé hrušky alebo jablká, ktoré nám buď chutia alebo nechutia. Len toto je merítkom, či o niektorom jablku alebo hruške rozhodneme či je „dobré“ alebo „zlé“. Skutočnosť, že nie každé jablko chutí každému, spôsobila relatívnosť „dobra“ a „zla“. Čo je „dobré“ pre hubára je katastrofou pre vinohradníka a opačne. Tento článok však nemá ambíciu zaoberať sa relatívnosťou týchto pojmov, ale zamyslieť sa nad tým, či si vieme „zaručene“ privodiť, že vo svojom živote budeme hrýzť iba do „dobrých“ jabĺk. Ja som presvedčený, že áno.
Ak však boj „dobra“ a „zla“ nie je hybnou silou sveta, tak potom čo ňou je? Ja tvrdím, že tou hybnou silou je činnosť. Tá rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorého korene, listy alebo kôra nevykonávajú činnosť, vyschne. Tak isto je to i s nami. Človeku tiež stačí, aby činnosť vyvíjali iba jeho orgány a bude existovať. No ako dlho a ako kvalitne? Význam existencie človeka, ktorého činnosť sa redukuje iba na činnosť jeho orgánov je v tom, že je iba jedným z článkov potravinového reťazca. Komu to stačí, nech sa páči. Komu je to málo musí, mal by, mal by chcieť, musí chcieť (vyberte si výraz, ktorý vás bude najmenej iritovať) i konať činnosť naviac. Áno, hybnou silou sveta je činnosť, no ochota k nej ešte neurčuje kvalitu nášho života.
Kvalitu života určuje motivačná sila, ktorá nás vedie k tejto činnosti. Existujú len dve takéto sily. Jednou je láska a druhou je strach. Všetky ostatné, ktoré vo svojom živote, v okolí vnímate sú iba poddruhom jednej z týchto síl. A sme pri koreni veci. Už iste tušíte, že činnosť pod vplyvom strachu vyprodukuje zákonite „zlo“ a činnosť pod vplyvom lásky vyprodukuje „dobro“. Skôr ako toto tvrdenie odvrhnete, zamyslite sa nad tým, či to, čo ste niekedy konali pod vplyvom strachu a vtedy to prinieslo krátkodobý osoh, sa po čase nezvrhlo na vyslovené peklo. Za všetky príklady aspoň jeden. Vybavovali ste si úver a veľmi ste ho potrebovali. Pod týmto tlakom ste uviedli nie práve pravdivé údaje. Úver ste dostali a krátkodobo ste si doriešili problém. Mali ste dojem, že táto činnosť priniesla „dobré“ ovocie. No pri jeho splácaní, nezriedka prostredníctvom exekúcie, toto ovocie zhorklo. Nikoho nezaujímalo s akým „ušľachtilým“ zámerom ste tak konali. Život neoceňuje ušľachtilosť zámeru, ale výsledok konania. Iste nájdete aj kopu iných príkladov a aj ak nie buďte si istý, že to funguje, len treba lepšie hľadať.
Dá sa zo života vylúčiť strach? Nie a nie je to ani potrebné. Prirodzený strach slúži na našu ochranu. Nadmerný strach je to, čo treba vylúčiť. Ako vzniká? Kumuláciou „malých“ strachov. Aká si bezvýznamnosť nás prinúti niečo urobiť. Nutnosť je forma strachu a tak nám zákonite privodí „zlo“, ktoré nás opäť k niečomu prinúti a toto „zlo“ znásobí. Ak to nezastavíme, tak to pôjde dookola. A máme zo života peklo. Vytlačiť tento strach z nášho života sa dá jedine tak, že miesto, ktoré by mal v našom živote vyplniť, už musí byť obsadené. „Musíme“ strach nahradiť láskou. Treba čo najviac činnosti vykonať pod vplyvom lásky (zato, že chcete), potom budete menej nútený konať pod tlakom strachu. Ak budete konať činnosť za to že chcete, urobíte všetko v čas a precíznejšie. Nebudete poznať dochvíľnosť, povrchnosť a iné „zlá“ spôsobené strachom. To platí i pri výchove potomkov.
Kde sa vzal ten prvotný, „malý“ strach? Nebudem polemizovať, či je strach prirodzenou vlastnosťou ľudí alebo ho do nás nechtiac vštepili naši rodičia (ktorých životné skúsenosti sú už ovplyvnené „zlom“ vyvolaným strachom) výchovou. Zameriam sa skôr na to čo alebo kto nás mal tohto strachu zbaviť.
Prestať sa báť, nás mali naučiť naši rodičia. Mali pri tom využívať hlavne múdrosť vekov obsiahnutú v rozprávkach. To je skutočný dôvod toho, prečo v rozprávkach vždy víťazí dobro, veď ak dobro víťazí, tak sa niet čoho báť. Rodičia však nemohli prekročiť svoj tieň a mnohých nás neodnaučili báť sa. Mohla však tak urobiť i škola, no degradovanie výchovno – vzdelávacieho procesu v školách, len na proces vzdelávací, toto znemožnilo. Za účelom zbavenia ľudí strachu vznikli i filozofie, ktoré si za svoj základ vybrali všetky monteické náboženstvá (každé inú). Poviete si, že starý zákon a korán nechceli zbaviť ľudí strachu a že ich strašili bohom? Nie je to však tak. Ich zámer bol práve zbavenie ľudí strachu, ale systémom „klin sa klinom vybíja“ na princípe „kto sa bojí boha, nemusí sa báť ľudí a kto sa nebojí boha, bude sa báť ľudí“.
Zhrnutím celého je, že ani rodičia, ani školy a ani náboženstvá nás neodnaučili báť sa. Väčšinou konáme pod vplyvom strachu (neznalosť je tiež dôsledkom strachu) a tým si zákonite spôsobujeme „zlo“. Nemýľte sa, niekedy je to „zlo“ také malicherné, že ním ani netrpíme, no „dobro“ to rozhodne nie je. Pokojne sa dá skonštatovať, že: „Strach hýbe svetom“.

utorok 23. januára 2007

Musí rakovina kosiť s takým úspechom? (Upresnenie)

Týmto článkom hodlám iba upresniť niektoré moje tvrdenia z rovnomenného článku.
Vplyv vonkajšieho zaťaženia na vznik nádorového ochorenia, som uviedol akoby na okraj. Ide iba o môj názor, čo som vyjadril i v článku. Podstata článku je vo vplyve nášho stravovania na vznik nádoru. O tom článok nepojednáva, ale odkazuje na predošlé články „Môže prevencia liečiť?“, kde je toto moje tvrdenie zdôvodnené.
Na záver k reakciám na článok týkajúcich sa tlaku. Netvrdil som, že tlak ako taký je škodlivý. V organizme je to ako v technike. Niektoré veci sú dimenzované na väčší, niektoré na menší tlak. Tlak začne byť škodlivý, až keď prekročí hodnoty, na ktoré sú časti dimenzované. Niektoré naše orgány neznášajú tlak vôbec a niektoré i znášajú i vysoké hodnoty.
Toľko upresnenie.

pondelok 22. januára 2007

Zdravie sebe a ostatným.

Je náhoda, že zdravotný stav našej populácie je taký, aký je? Je normálne, že infarkt, rakovina a iné neduhy s takým úspechom a neomyľnosťou kosia ľudstvo? Bohužiaľ, vďaka nám je. No nemuselo by tak byť. Doba nás obdarila vysokým tempom života, ku ktorému nám pribalila i civilizačné choroby. Áno. Touto vetou sa radi chlácholíme.

Katastrofou je, že sa chlácholíme s úspechom a rezignujeme. Dôvodom tejto našej rezignácie je, že týmto chorobám sme pripísali veľkú moc a k víťazstvu nad nimi potrebujeme heroickú silu, ktorú nemáme. Ich výskyt na princípe „náhodnosti“ nás v tom len utvrdzuje. Nie je to však tak. Každý z nás má v moci týchto strašiakov do svojho života nevpustiť alebo ich z neho vyhnať. Sme schopní sa ich zbaviť a nevyžaduje to ani odriekanie a ani obeť.
Že táram? Položte si len otázku: „Prečo detská onkológia dosahuje väčšie úspechy v liečbe ako onkológia pre dospelých?“ Možno si poviete, že ide o mladý a silný organizmus. No ale veď ani dvadsať, tridsať, či štyridsať roční ľudia ešte nie sú na pokraji svojich síl a predsa je úspešnosť ich liečby oveľa nižšia ako u detí. Prečo? Dôvod je až banálny.
Základ je v znečistení nášho organizmu a ako vieme v „sajrajte“ sa môže a aj vyskytne hoc čo. U detí je toto znečistenie oveľa nižšie ako u dospelých, ktorí už mali k dispozícii dlhšiu dobu k jeho znečisteniu. Prečo k tomuto znečisteniu prichádza a ako sa ho zbaviť je podrobnejšie opísané v mojich troch predchádzajúcich článkoch na na túto tému pod názvom „Môže prevencia liečiť?“ Nie som utopista a preto viem, že ľudia sa k tomuto tvrdeniu postavia skepticky. Ani sa nečudujem. Veď všade počúvame o zložitosti sveta a života. Zaviedli sme tzv. relativizmus, aby sme si mohli všetko odôvodniť. Nevieme si ani predstaviť, že niektoré veci môžu byť aj jednoduché. Odôvodnenie však ešte nie je vyriešenie.
K presvedčeniu o možnosti nápravy ma vedie skutočnosť, že ani jediná bunka v našom organizme nevznikla z iného, ako z našej stravy alebo stravy našich rodičov, ako i to, že žiadna naša bunka nežije dlhšie ako my. Bunky sa množia a odumierajú. Niektoré žijú deň, niektoré niekoľko rokov. V priemere sa však každých jedenásť mesiacov naše bunky vymenia. Máme v moci zabezpečiť, aby novovznikajúce bunky boli na kvalitatívne vyššej úrovni, ako tie z ktorých sa skladáme teraz.
K zisteniu, že netáram môžete dospieť aj samy. Netreba k tomu ani veľa peňazí a ani markantne meniť svoj životný štýl. Treba v sebe len nájsť ochotu urobiť niečo pre svoje zdravie, venovať mu zhruba o dve minúty denne viac ako doteraz a investovať do neho cca 100,- Sk za mesiac. Priemerný fajčiar túto sumu u nás prefajčí za dva dni. To znamená, že ak nájde mesačne 1500,- Sk na podlomenie zdravia, tak na jeho podporu by tú stovku mohol zohnať. Nefajčiar zas tých 1500,- Sk na cigaretách ušetrí, tak má o dôvod viac poskytnúť tú stovku svojmu zdraviu.
Zhruba za 55,- až 75,- korún je u nás dostať v lekárňach a v čajovniach vlákninu, ktorej množstvo postačuje asi na mesiac. Jej konzumácia nám denne zaberie asi minútku. Druhú minútku nám zas zaberie konzumácia kvasených uhoriek alebo kvasenej kapusty. Uhorky a kapusta, ktoré prejdu procesom mliečneho kvasenia obsahujú, pre naše zdravie potrebné probiotické kultúry. (Nejde o zvláštne uhorky a kapustu. Ide o normálnu, klasickú kyslú kapustu a kvašáky.) Stačí denne len tak medzi prsty. Takže kilo kapusty, ktoré stojí asi 20,- Sk nám vystačí zhruba na mesiac. Táto kapusta a vláknina nás bude mesačne stáť tých sto korún, ktoré som spomínal. Že je to banálne jednoduché? Že to nemôže fungovať? Skúste a už po troch dňoch zistíte zmeny, najprv na stolici a o mesiac sa budete cítiť ako vymenený. Budete mať lepšiu náladu a viac energie. Odkiaľ sa zoberie tá energia, keď ju vláknina neobsahuje? Lepšie sa využije energia z našej stravy, ale hlavne ňou organizmus nebude musieť plytvať na odstraňovanie a uskladnenie látok, ktoré už mali byť z tela vylúčené. Tieto látky aj komplikujú činnosť endokrinného systému, ktorý má na starosti aj akúsi logistiku organizmu. Registruje ich aj napriek tomu, že tam už nemali byť.
Vlákninou a kapustou sa môžeme postarať o svoje zdravie. O naše choroby sa najlepšie vedia postarať lekári, ktorí sú na ne špecializovaní. Majú možnosti aj prostriedky k tomu, aby nás zbavili bolesti, akútnych chorôb, a pri zákerných chorobách nám môžu dať k dispozícii čas na zjednanie nápravy. Je potom len na nás, či ten čas využijeme na uzdravenie alebo prešustrujeme lamentovaním.
Áno, môžete sa postarať o svoje zdravie. Nadpis tohto článku však znie „Zdravie sebe a ostatným“. Čo môžete urobiť pre zdravie ostatných? Postačí tak isto maličkosť, ktorej treba venovať asi 10 minút mesačne počas jedenástich mesiacov. Ide o to, že väčšina ľudí mojim tvrdeniam nebude dôverovať i keď ich mám odskúšané. Preto od prvého apríla spúšťame projekt, ktorý potvrdí (alebo vyvráti) moje tvrdenia. Či sa moje tvrdenia potvrdia a ja som presvedčený, že áno, štatisticky vyhodnotíme a tým potvrdíme vplyv konzumácie vlákniny a probiotických kultúr obsiahnutých v kvasenej kapuste na ľudské zdravie. Tieto výsledky budú zverejnené a ponúknuté príslušným inštitúciam na ďalšie štúdie.
Takýto prieskum si však musíme vykonať my samy. Žiadna inštirúcia, možno okrem zdravotných poisťovní ho nemá v záujme. Jednoducho preto, že ak sa aj preukáže oprávnenosť mojich tvrdení, nik z tohto prieskumu nebude mať finančný zisk. Vláknina a kapusta sa nedá patentovať. Zdravotné poisťovne tento prieskum tiež nezafinancujú z obavy, že neprinesie mnou očakávané výsledky a potom by boli napadnuté za neúčelové plytvanie prostriedkami poistencov. Ak však prieskum očakávané výsledky potvrdí, môže to spustiť skutočnú reformu zdravotníctva. Mám o nej konkrétne predstavy. Som presvedčený, že u nás neprebehla žiadna reforma zdravotníctva, iba pokusy o reformu jeho financovania. Čo je síce tiež nutné, no nedá sa to povýšiť na reformu celého zdravotníctva. Nuž čo, celý prieskum je len na nás.
Celý prieskum spočíva v tom, že ak sa nájdu ľudia, ktorí sa pokúsia zdokonaliť si svoj zdravotný stav vyššie už uvedenou metódou, budú môcť vyplniť anonymný dotazník zverejnený na našej webovej stránke www.vap.sk. Každý potom e-mailom obdrží svoje číslo, pod ktorým bude u nás vedený a každý mesiac mu zašleme ten istý dotazník na znovu vyplnenie. Tieto informácie každý mesiac vyhodnotíme a zverejníme. Toto budeme sledovať jedenásť mesiacov, to znamená do 28.2.2008. kedy projekt ukončíme. Vypĺňanie týchto dotazníkov je tých 10 minút mesačne, ktoré môžeme venovať zdraviu ostatných. A prečo práve jedenásť mesiacov je zrejmé už z vyššie uvedeného.
Netreba sa toho báť. Vlákninu a kapustu môže jesť každý. Mladý, starý, zdravý, chorý. Nie je návyková (hoci by bolo dobré keby bola) a nedá sa z nej predávkovať. Každú pochybnosť o tomto projekte konzultujte so svojim lekárom. Spýtajte sa ho hlavne, či vám konzumácia vlákniny a kapusty môže uškodiť. Ak povie že áno, konzultujte s iným lekárom alebo na projekt jednoducho zabudnite. Môžete sa ho spýtať aj to, či vám môže pomôcť. N a túto otázku vám už môže odpovedať skepticky, nakoľko s titulu svojho postavenia môže propagovať iba vedecky podložené tvrdenia.
A čo z toho budú mať účastníci projektu? Pevné zdravie, dobrý pocit, že pomohli iným a my im ponúkame bezplatné poradenstvo v zdokonaľovaní zdravia. Jedná sa o to, že liečebný proces prevenciou sa dá aj urýchliť a zintenzívniť. Nie zázrakmi, ale čajmi, šťavami a inými výživovými produktami, ktoré sa nepriečia tvrdeniam modernej medicíny. Že ste to už skúšali a nefunguje to. Že vám po liečivých čajoch bolo horšie ako pred tým. Mohlo sa stať, bolo to úplne logické a normálne. Čaj vlastne urobil to čo mal, urobil to, čo ste od neho očakávali. Rozpustil usadeniny na orgáne, ktorý ste ním chceli liečiť a dal ich znovu do obehu, či už krvného alebo lymfatického. Viac od neho ani nemôžte očakávať a ani nemusíte. No tým sa zvýšila koncentrácia toxínov v organizme a ten sa ich pre nedostatok vlákniny nedokázal včas a účinne zbaviť. To malo za následok vami pociťované zhoršenie stavu. Organizmus tieto toxíny nemal možnosť vylúčiť a tak sa vrátili tam kde boli alebo sa usadili inde a spôsobili ďalší neduh. Keby ste však pili čaje počas užívania vlákniny, vláknina by umožnila včasné vylúčenie toxínov a iných usadenín rozpustených čajmi. Vtedy by ste spoznali „zázračnú“ moc čajov.
Na záver ešte dôležité upozornenie pred začiatkom konzumácie vlákniny. Vláknina upraví každú stolicu no raz musí cez tráviaci trakt prejsť. Preto ak máte problémy s vyprázdňovaním, treba sledovať pravidelnosť stolice. Ak na druhý deň po započatí konzumácie vlákniny nepríde samovoľne k vyprázdneniu treba použiť preháňadlo. Ak už raz vláknina prejde traktom, na preháňadlo môžete smelo zabudnúť. Zápchy už prestanú u vás existovať. No ani tvrdá stolica nie je žiadna výhra, no ak konzumujete pravidelne vlákninu, tvrdá stolica vás upozorňuje na dedostatok tekutín v tele. Treba zvýšiť príjem tekutín a dodržiavať pitný režim. Konzumácia vlákniny tento problém nemôže spôsobiť. Upozornenie sa týka iba ľudí, ktorí ho už majú.
Ďalšie informácie nájdete na našej stránke www.vap.sk pod heslom Zdravie sebe a ostatným.

Práca a ľudské zdroje. Managerom

Ste spokojní so svojimi zamestnancami? Ak áno, tak pokračovanie tohto článku ani neotvárajte. Článok je pre tých riadiacich pracovníkov, ktorí si myslia, že by zamestnanci mohli byť i „lepší“. Je určený aj zamestnancom, ktorí v práci nevidia to pravé orechové.

Zamestnancov máte presne takých, akých ste si vybrali a ako sa o nich staráte. Sú presne tým, čo v nich vidíte. Prečo je to tak? Jednoducho preto, že takto je to normálne a aj keď sa nám to nepáči, spravodlivé. Ak je pre vás zamestnanec „nikto“, musíte si uvedomiť že „nikto“ nie je schopný produkovať. Produkovať je schopný iba „niekto“.
Ide o to, že keď prijímate pracovníkov, ich zloženie bude zhruba nasledovné. 20% z nich bude takých, ktorých by všetci manageri najradšej videli vo svojich firmách, 60% bude tvoriť zlatý stred. Tí si budú poctivo plniť svoju prácu, no nebudú moc aktívny a kreatívny. Zvyšných 20% bude tvoriť skupina, ktorej sa nič nebude dariť. Dá sa o nich povedať, že čo úkon to nepodarok. Je to preto, že ľudia sú takí. Sú z tohto sveta a nie z Marsu.
Dá sa povedať, že takýto pomer je ešte v pohode. Túto pohodu však naruší vývoj. Nič nie je nemenné, nejestvuje dlhodobá stagnácia. Jestvuje len vzostup alebo pokles. Akým smerom sa vyberie krivka vývinu vašich ľudských zdrojov, záleží jedine od toho, ako sa o tieto zdroje staráte. Ide o to, že ten 60%-ný „zlatý stred“ nezostane stredom alebo nezostane 60%-ným. Začnú sa pridávať k tým prvým 20% a tých posledných 20% začne pomaly odchádzať alebo sa začnú pridávať k tým tretím a odchádzať budú tí prví. Tento vývoj je priamoúmerne závislý na vašej starostlivosti o vašich zamestnancov. Nevenovanie dostatočnej pozornosti zamestnancom vám na princípe „náhodnosti“ zaručí vývoj, ktorý vám nebude po vôli. Máte možnosť sa však dostať do tej kategórie managerov, ktorí ľudské zdroje budú pokladať za najsilnejšie ohnivko reťaze svojho biznisu.
Prvým krokom starostlivosti o svojich zamestnancov musí byť motivovanie tých „prvých“ 20%. Je to nutné z toho dôvodu, že väčšina ľudí pokladá svet za „nespravodlivé“ miesto. Nie je to tak, ale myslia si to. Preto motivovanie tých najlepších, umožní ľuďom tento náhľad na svet zmeniť. Našou tragédiou je, že často aj prejav samotnej spravodlivosti pokladáme za nespravodlivosť. Budú mať možnosť zistiť, že čo najlepšie vykonanie si práce, je pre nich výhodné hlavne z egoistického hľadiska.
Prirodzená vlastnosť ľudí (závisť), môže však túto snahu o starostlivosť prekaziť. Preto ako druhý krok musí nasledovať prezentovanie tejto motivácie pred tým 60%-ným „zlatým stredom“. Forma nerozhoduje, ale musí dosiahnuť, aby pre „zlatý stred“ bolo nad slnko jasnejšie, že možnosť dostať sa medzi tých „prvých“ 20% je závislá jedine od ich rozhodnutia. Podľa môjho názoru sa to dá dosiahnuť hlavne motivačnými prednáškami (hlavne novoprijatých zamestnancov), na ktorých by sa mali hlavne oprášiť niektoré pojmy ako profesionalita, lojalita a iné, špecifikované v mojom predošlom článku na túto tému pod názvom „Ako pracovať? Zamestnancom“. Často sa totižto stáva, že väčšina pojmov znamená iné pre managera a iné pre zamestnanca. Kľudne si môžu navzájom povedať: „Nerozumiem reči vášho kmeňa“. Páni manageri, ale pozor. Môžete prednášať o motivácii, profesionalite a inom, koľko chcete, ak opomeniete využiť hlavný motivačný prvok a tým je mzda. Máte možnosť to ovplyvniť aj sociálnym programom, dovolenkami, firemnými dňami a vytvorením možnosti na zábavu a užívanie si života. Ľudia budú robiť ako „včeličky“, ak budú mať vytvorené podmienky na užívanie si života. To je skutočný význam nášho bytia.
Takýmto prístupom dosiahnete, že logo vašej firmy sa stane pre vašich zamestnancov známkou istoty a dôvodom hrdosti. Vytvoríte základný predpoklad k tomu, aby vaša firma určovala dianie na trhu. Iste viete, že z tohto pohľadu v skutočnosti jestvujú len tri druhy firiem. Prvý určujú, čo sa na trhu bude diať. Druhý sledujú, čo sa na trhu deje a reagujú. Tí tretí sa čudujú, čo sa na trhu udialo. Rozhodnite sa kam chcete patriť.

nedeľa 21. januára 2007

Dá sa zo života vylúčiť stres?

Dnes už nik nepochybuje o vplyve stresu na zdravie jedinca. Ten, kto viac preniká do príčin svojich problémov vidí i vplyv stresu v oblasti vzťahov a majetku. Ničí párové vzťahy podráždenosťou, poklesom libida, nezáujmom atď. O majetok sa činnosťou pod jeho tlakom pripravujeme hlavne nesústredenosťou a povrchnosťou. No najmarkantnejšie do týchto oblastí zasahuje problémami, ktoré spôsobuje v oblasti zdravia. Stres je silný fenomén, no naše zdravie ovplyvňuje len jedným percentom. Čo nie je zlé. Katastrofou to začína byť až vtedy, ak toto jedno percento ovplyvní zdravie napr. šesťdesiatim percentám ľudí. Potom stres ovplyvňuje zdravie populácie na 60%. To už potom nie je žiadna sranda.

Dá sa vlastne nestresovať? Dá. Stačí si uvedomiť, čo tvorí živnú pôdu stresu. Tou pôdou je strach. Áno. Stres nie je nič iné, iba forma strachu. Bojíme sa, že nám na niečo prídu. Bojíme sa, že niečo nestihneme. Pre nedostatok sebavedomia sa bojíme kritiky a pod. Stres spôsobený týmito formami strachu sa dá eliminovať veľmi jednoducho. Stačí nekonať to, čo sa nemá a konať to čo sa konať má. Je úplne jedno či sa budete správať podľa „desatora“, „morálneho kódexu budovateľa komunizmu“ alebo jednoducho podľa uznávaných zásad etiky. Nerozhoduje váš motív, dôležité je, aby ste nekradli, nevraždili, nepodvádzali a pod. Každý to pozná. Stresovanie sa z týchto dôvodov je vlastne strach pred spravodlivou odplatou. Toto sa dá ľahko eliminovať dodržiavaním pravidiel hry. Nijako nezasahuje do nášho vnímania sveta ako miesta spravodlivého alebo nespravodlivého. Dokonca nás usvedčuje z toho, že pokladáme svet za spravodlivý. Veď sa stresujeme preto, že sme niečo „vyviedli“.
Horšie je to so stresom, ktorý pramení z nášho presvedčenia o nespravodlivosti sveta. Bojíme sa, že sa nám môže niečo nepríjemné prihodiť na princípe náhodnosti. Máme obavy z chorôb, stresujeme sa pre „nami nezavinené“ problémy vo vzťahoch a aj zamestnanie nám poskytne dosť dôvodov k stresu. Nečudujem sa takémuto vnímaniu a plne ho chápem. Rozhliadnutím sa okolo seba môžete vnímať túto nespravodlivosť.
Ak ju však akceptujete pripravujete sa samy o možnosť nápravy. Proti „náhode“ sa nedá nič podniknúť. Nerozhodli sme o tejto náhodnosti vo vzniku našich problémov len kvôli neskúmaniu alebo povrchnému skúmaniu príčin našich problémov? Skutočne sme si choroby neprivodili sami napr. chybami v stravovacích návykoch? Musíme strpieť choroby, ku ktorým sme „vyfasovali“ genetickú dispozíciu? Neprivodili sme si problémy vo vzťahoch napr. „slepotou“? Nemáte problémy v práci za to, že sa iba robíme že robíme?
Skúste sa na svoje problémy pozrieť znovu. Pokúste sa nájsť tú svoju chybu, ktorá vyvolala tento problém. Viem, je to ťažké, no väčšinou existuje. Človek nie je Boh, má právo na svoje chyby. Prečo poctivo hľadať príčinu? Hlavne z egoistického dôvodu. Ak totiž nájdete príčinu problému, zistíte, že nevznikol náhodou, ale zákonite. Objavíte spravodlivosť, ktorá sa „pomstila“ za vaše chyby. No ale ak spravodlivosť funguje, potom túto spravodlivosť môžete využiť pri odstránení problému. Boj proti náhode a nespravodlivosti je boj proti veterným mlynom.
Pár príkladov premeny nespravodlivosti na spravodlivosť nájdete v mojich predchádzajúcich článkoch.
O škodlivosti stresu sa v poslednom čase dosť veľa píše, no nič nové pod slnkom. Už pred dvetisíc rokmi nás pred ním varovali: „A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže predĺžiť svoj vek čo aj len o lakeť?“ (Matúš 6.27.)

Musí rakovina kosiť s takým úspechom?

Domnievam sa, že nie. Nie som lekár, no jedna životná situácia ma „prinútila“ dozvedieť sa čo najviac o tejto chorobe. Zbieral som o nej čo najviac dostupných informácii (mnohí to iste poznáte) a dospel som k záverom, o ktoré sa chcem s vami podeliť.

Zostavil som hypotézu o príčinách vzniku nádorových ochorení a tá vlastne i načrtáva možnosti jej predchádzaniu ako i liečbe. Vytvoril som i program, ktorý túto hypotézu môže potvrdiť alebo vyvrátiť. Ak ju potvrdí, zistíme, že rakovina neútočí na princípe náhodnosti. Práve pripisovanie jej tejto vlastnosti, bráni vytvoreniu liečebných postupov, ktoré zaručia víťazstvo nad ňou. Ešte raz prízvukujem, že sa ešte jedná o hypotézu. Mne sa už viackrát potvrdila, ale ešte vždy je to len hypotéza.
Na základe tejto hypotézy tvrdím, že rakovinotvorné látky sú všetky látky, ktoré sú v organizme schopné vytvoriť usadeninu. Tá potom vytvára tlak na okolité bunky alebo ich inak obmedzuje. Preto tvrdím, že rakovinotvorný môže byť i vonkajší tlak. Mám na mysli napríklad tlak bicyklového sedadla alebo u žien tlak podprsenky. Som presvedčený, že tlak podprsenky je prvotným impulzom ku vzniku rakoviny prsníka ako i o tom že, bicyklové sedadlo bolo príčinou vzniku rakoviny semenníka u cyklistu Amstronga (viac násobný víťaz Tour de Frans). Poviete si, že nie každá žena nosiaca podprsenku, nie každý cyklista dostali rakovinu. To je pravda. Pokladám to len za prvotný impulz a podľa mojej hypotézy sa to ďalej vyvíja nasledovne:
Vonkajší tlak alebo iná usadenina v organizme tlačí a obmedzuje okolité bunky. Na toto reaguje autoimunitný systém a vytvára podmienky na ich podporu. Predĺži ich životnosť. No vždy vznikajú aj nové bunky, ktoré s predĺžením životnosti už jestvujúcich zvýši ich počet. Tým vytvára akúsi rovnováhu a rozloženie týchto tlakov na väčší počet buniek. Toto štádium sme nazvali polipi, tumori (nezhubné nádory) a ešte neviem ako.
Ak tento atak trvá pridlho, spolu so stavom nášho imunitného systému spôsobí to, že tento polip môže prerásť do nádoru zhubného. Tento stav vzniká z akéhosi zaneprázdnenia autoimunitného systému. Jeho zaneprázdnenosť vzniká preto, lebo vďaka nášmu stravovaniu a stresu musí riešiť viac podobných problémov aj na iných miestach nášho organizmu. Naše stravovanie zapríčiní i jeho oslabenie a zníženie jeho schopností. Jednoducho nebude schopný monitorovať, ovplyvňovať delenie a životnosť buniek na tomto mieste nášho organizmu. Z nezhubného nádoru vzniká nádor zhubný.
Takto sa vytvárajú aj usadeniny v pľúcach. Či už fajčením alebo inými exhalátmi v ovzduší. Fajčiar si však tieto usadeniny vytvorí zákonite. No vznik rakoviny pľúc, pod tlakom týchto usadením je závislý na stave nášho autoimunitného systému. To vysvetľuje, prečo nie každý fajčiar dostane rakovinu pľúc, ako i to prečo ju dostanú i nefajčiari. Ak sa však táto hypotéza potvrdí, vylúči náhodnosť i vo vzniku tejto choroby.
Najviac usadenín a atakov si vytvárame stravovaním. Je to však široký problém a takýto článok by ho neobsiahol. Opísal som ho vo svojich predchádzajúcich článkoch na tomto bloku pod názvom „Môže prevencia liečiť? I, II, a III“. Tieto články obsahujú i postup, ako zdokonaliť schopnosti nášho imunitného systému.
Naše občianske združenie „Vidím a počujem“ pripravuje projekt pod názvom „Zdravie sebe a ostatným“, ktorý má za úlohu túto hypotézu potvrdiť alebo vyvrátiť. V pondelok tu uverejníme podrobnosti o tomto projekte. Ak však projekt túto hypotézu potvrdí, bude to mať veľký význam pre liečbu rakoviny. Lekári už dnes vedia rakovinu liečiť (chemoterapia, rádioterapia, hormóny a iné), no práve pre neodstránenie príčiny jej vzniku, vyliečeniu bráni recidíva a obavy z reakcie organizmu. Podľa môjho názoru je spôsob liečenia rakoviny ukrytý v rozprávke o živej vode. Aj tam sa najprv použila „mŕtva voda“ (chemoterapia), ale hneď potom „živá voda“. Čo považujem za živú vodu je opísané už vo vyššie uvedených článkoch.
Ak vám táto hypotéza začala vŕtať v hlave, prosím vás o účasť na našom projekte alebo aspoň o jeho rozšírenie vo vašom okolí.

sobota 20. januára 2007

Žení sa mi kamarát.

Vaše stretnutie splodilo semienko LÁSKY. Zrejme ste sa oň poctivo starali, keď vyklíčilo v rastlinku menom MANŽELSTVO. Manželstvo je priesada, ktorej sa najlepšie darí v prostredí, v ktorom živiny čerpá z oblasti majetku, zalieva sa vodou z mora zdravia a ohrieva ju slnko vzťahov. Ak sa oň chcete postarať tak dobre, ako ste sa starali o svoju lásku, keď prišlo k jej prerodu, máte možnosť tak učiniť iba starostlivosťou o svoj majetok, zdravie a vzťahy. Nenechajte to nikdy na náhodu. Vedome jej poskytujte živiny, vodu a teplo, aby z tejto priesady vyrástla rastlinka zvaná RODINA. Ako sa o ňu budete starať, tak sa vám odmení. Prinesie vám radosť z rozkvetu alebo sklamanie z vyhynutia.
Takto akosi som blahoželal svojmu priateľovi k dnešnému uzavretiu manželstva. Pri príležitosti tejto udalosti som sa rozhodol ponúknuť (tomu, koho to zaujíma) svoj pohľad na rozvodovosť.

Pochopením príčiny rozvodov, máme v moci tejto udalosti predísť a ušetriť sa týchto nepríjemných skúseností. Podľa môjho názoru, existujú len tri príčiny rozvodov, ktoré sa teraz pokúsim predostrieť.
Príčina prvá:
Problémy, ako i pohoda v niektorej z oblastí zdravia, vzťahov a majetku do seba navzájom presakujú.
Manželstvo, jedena z foriem vzťahu, je živý organizmus, o ktorý sa treba starať. Bez starostlivosti neprežije nič. Formu postarania sa o „manželstvo“ v oblasti vzťahov opíšem v druhej a tretej príčine. Tu stačí, keď si uvedomíme, že problémy v oblasti zdravia a majetku sa prenesú aj do oblasti vzťahov, takže aj manželstva. Dôvodom tejto skutočnosti je to, že na svete neexistuje stagnácia (iba ak veľmi krátkodobá). Existuje len pokles alebo rast. Je mylné domnievať sa, že ak v niektorej oblasti budem pociťovať nedostatok, zostane uzatvorený v tejto oblasti a že sa nebude prehlbovať. Nedostatok čo i len v jednej z týchto oblastí, nie je schopný stagnovať, bez riešenia sa bude prehlbovať a nakoniec nás pripraví o „všetko“ aj v iných oblastiach. Na túto skutočnosť sme upozorňovaní už min. dvetisíc rokov výrokom:
„Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29.) Nedá sa zobrať niekomu čo nemá. Preto tento výrok musel mať na zreteli práve vzájomné ovplyvňovanie sa týchto oblastí.
Takže prvú príčinu rozpadu manželstiev môžeme eliminovať jedine starostlivosťou o svoje zdravie a majetok.
Príčina druhá:
Kupujem to čo som nechcel a predávam čo nemám.
Zrodí sa v nás záujem o tú, ktorú osobu a z rôznych príčin sa ju snažíme získať. Tu začína pretvárka. Táto pretvárka väčšinou funguje vzájomne a zapríčiňuje, že sa ľudia ani po rokoch chodenia nepoznajú. Nezistia čo manželstvom kupujú. Kúpia pre svoj život nevhodného partnera. Netvrdím, že „zlého“, ale nevhodného. Tento „zlý“ partner môže byť vhodný pre niekoho úplne iného, ktorého však nestretne, lebo pretvárka ho pripútala ku mne.
Ako tomu predísť? Urobiť si poriadok vo svojej hlave a svoju pretvárku vylúčiť „predávaním“, toho čo mám. Ukázať to, aký som. Je lepšie ak sa vzťah rozpadne pred uzatvorením manželstva. Vylúčiť pretvárku partnera je možné sledovaním jeho správania sa ku svojej rodine a priateľom. Ak je drzí a agresívny ku nim, po svadbe bude aj ku nám, veď sa staneme jeho rodinou.
Tretia príčina:
Treťou príčinou je nestaranie sa o svoj vzťah. Nestačí ľúbiť a nedať to najavo. Lásku treba prejaviť. Ak ju nebudem systematicky prejavovať, dostanem sa do situácie, ktorá ma (v záujme zachovania vzťahu) prinúti ju dokazovať. A to sa nedá. Láska sa dá len prejavovať, nedá sa dokázať.
No čo máme „možnosť so zárukou“ vylúčiť zo svojho života rozvod?

štvrtok 18. januára 2007

Ako pracovať? Zamestnaným.

Ako? Nuž s chuťou, aby ma práca bavila a napĺňala. No dobre, ale ako to dosiahnuť?
V predošlom článku na túto tému adresovanému nezamestnaným som tvrdil, že je to možné, iba ak v práci odhalíme aj iný rozmer jej významu ako len mzdu. Jedným dychom však musím dodať, že mzda je najúčinnejší motivačný prostriedok. Nie však jediný. Musí prestať platiť okrídlená fráza, že práca je len posledný zúfalí pokus, ako zarobiť peniaze.
Výhoda zamestnaných, oproti nezamestnaným v objavovaní tohto ďalšieho (kto bude tvrdiť, že hlavného je pokrytec) významu práce je v rozdielnosti ich štartových čiar. Zamestnaný svojim rozhodnutím sa k profesionálnemu prístupu k práci už má koho presvedčiť o svojich kvalitách, nezamestnaný sa musí na túto čiaru ešte len dostať. Irituje vás pojem profesionalita? Nemusí.
Profesionalita neznamená, že musíme byť najlepší. Dokonca tvrdím, že tento pohľad na profesionalitu je najškodlivejší. Veď najlepší môže byť len jeden. Profesionalita vo svojom pravom slova zmysle neznamená nič viac a nič menej, ako dôsledné venovanie sa práci počas pracovnej doby, za ktorú sme platení. Dôslednosť nie je nič neznáme. Je to len dodržiavanie zásad, ku ktorým nás mala nabádať škola a ktorú vyžaduje „vrchnosť". Ak však riadiaci pracovník začne kázať o dochvíľnosti, záujme o prácu, sústredenosti, aktivite atď., hneď začnú pracovať naše ochranné receptory s presvedčením, že naháňa vodu na svoj mlyn. Ja však tvrdím, že to nie je jeho mlyn, ale náš. Tieto zásady sa nám oplatí dodržiavať hlavne z egoistického hľadiska.
Čo nám dá taká dochvíľnosť? Ušetrí nás stresu pred dodržiavaním termínov a tým chráni náš zdravotný stav a v konečnom dôsledku i rodinnú pohodu. Možno to znie paradoxne, ale spolu z využitím pracovnej doby nám zvýši aj objem voľného času. Ak si v medzitermínovom období, počas zdanlivo hluchých chvíľ pracovnej doby pripravíme veci, ktoré až tak „nehoria", v predtermínovom období si prácu nebudeme musieť nosiť domov.
Záujem o prácu, spolu s aktivitou (nie budovateľsky a mimopracovne chápanou) nám zas zaručí prílev ďalších informácií a znalostí, ktoré sa nám umožnia na trhu práce lepšie predať. Môžu nám zaručiť pracovný rast a postup. V živote nejestvuje stagnácia (možno iba chvíľu). Existuje len rast alebo pokles.
Sústredenosť na prácu nás zbaví hlavne rutinérstva. Rutinne konaná práca je hlavným zdrojom pracovných úrazov, nehôd a nešťastí. Aj Antonov s našimi vojakmi padol z tohto dôvodu. Veď načo sa sústrediť? Však tade preletel už sto krát a už videl letisko. Nechcem sa týmto dotknúť pozostalých pilotov. Ich blízky nespravili nič zlé, čo sme už nespravili skoro všetci. Neuvádzam to na ich odsúdenie, ale ako najmarkantnejší príklad dôsledkov rutinérstva. Koľko dopravných nehôd a pracovných úrazov už zapríčinilo? No my ľudia to s radosťou prišijeme náhode, ktorej existencia nás presvedčí o nespravodlivosti sveta.
Rutinérstvo má i najväčší vplyv na výskyt nami zapríčinených nepodarkov. Čím viac ich zapríčiníme, tým viac klesá naša hodnota na trhu práce. Toto platí i opačne. Poklesom našej ceny klesá i záujem o naše služby. Získavame vždy menej lukratívnu prácu, až končíme medzi dlhodobo nezamestnanými. Náhoda? Nie príčina a dôsledok. Môžeme prísť o prácu i napriek nášmu profesionálnemu prístupu k nej. No i to nie je náhoda, ale dôsledok toho, že niektorý riadiaci pracovník alebo pracovníci si konali svoju prácu rutinérsky. My sa tým môžeme ocitnúť na úrade práce, avšak už nie medzi dlhodobo nezamestnanými. Naša profesionalita nám zaručí záujem o naše služby.
Tak čo je to ich mlyn, náš mlyn alebo spoločný mlyn?

Načo pracovať? Nezamestnaným.

Činnosť je jediná vec, ktorá nás drží pri živote. Ochota k činnosti rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorému korene odmietnu činnosť – vyschne. Ak vám vypovie činnosť životne dôležitý orgán – zomriete. Práca je činnosť, ktorá má vytvoriť podmienky k užívaniu života. Áno, nebojme sa to nahlas vysloviť, zmyslom života je jeho užívanie si. Netreba však zabúdať, že o užívaní si života môže byť reč iba vtedy, ak máme poriadok v oblasti zdravia, vzťahov a majetku. Činnosť, ktorá nám má zabezpečiť, aby sme v oblasti majetku netrpeli nedostatkom, sme nazvali práca.

Dôvodov prečo sa človek stane nezamestnaným je mnoho, ale prečo ním zostane je len jeden jediný. Tým dôvodom je skutočnosť, že človek si nechce nájsť prácu, dá sa povedať za každú cenu. Nevie si ani predstaviť, že by si ju mal nájsť hlavne zo sebeckého hľadiska. Nemám tu teraz na mysli slová z piesne práce: „Znej pieseň práce vznešená o práci, ktorá jediná vie ľudstvo k blahu viesť“. Sú síce pravdivé, ale pre iné dôvody, dnes ako argument nevhodné. No našťastie tých argumentov máme viac. Ak mnohých môžu iritovať slová budovateľskej piesne, potom sú iste i takí, ktorých budú iritovať slová z biblie. Mám na mysli slová, keď človek – hospodár vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. Keď videl o deviatej, na poludnie, o tretej a o piatej zaháľať ľudí najal i tých a poslal ich pracovať na vinicu. Podrobne si to môžete prečítať v Novom zákone, Matúš 20. 1. až 15. Nemám v záujme nikoho iritovať a tak opomeňme materialistické i idealistické argumenty. Máme k dispozícií aj dosť pragmatických argumentov. Avšak dosť zle sa o nich píše. Dôvod je jednoduchý. O význame práce sa toľko špekulovalo a filozofovalo, že z každej aj rozumnej myšlienky sa stala fráza. Jednu však očistime a rozoberme si ju na drobné.
Mám na mysli tú najokrídlenejšiu: „Na práci nie je dôležité len to, čo za ňu dostanem, ale aj to čím sa vďaka nej stanem“. Uvedomme si, že málo kto na svete zarába toľko, koľko si myslí, že by si zaslúžil. To znamená, že ak z práce nechceme mať vyrážky a pociťovať ju ako frustrujúce zlo, mali by sme v nej nájsť aj iný rozmer.
Našli ho už starí Egypťania. Možno už aj niekto pred nimi, ale oni tento rozmer rozviedli takmer do dokonalosti. V Egypte vlastne neexistovala nečinnosť. Nikdy tam neboli ľudia bez práce. Radšej stavali zdanlivé zbytočnosti, pyramídy, ako by strpeli flákanie. Môžete namietať, že touto činnosťou podporovali kult faraóna. Áno. No podľa mňa to bolo len zdôvodnenie činnosti. Čo táto činnosť priniesla, vidno dodnes. No v tých časoch žil Egypt , ako by sme dnes povedali v konjunktúre, ktorú spôsobila jak remeselná zručnosť nadobudnutá prácou, tak i pocit hrdosti, že touto prácou ľudia dosiahli vyšší spoločenský status. Pochybuje dnes niekto, že Egyptská spoločnosť dosiahla rozkvet vo všetkých sférach života, v tých časoch takmer nedosiahnuteľnú.
Ďalší príklad nájdeme v susedných Čechách. Tam z toho istého dôvodu, ako Egypťania pyramídy, Českí mešťanostovia, keď nebolo inej práce dali, stavať rozhľadne. Každé mesto malo rozhľadňu, ktorú nie len že bolo treba postaviť, ale vyžadovala i neustálu údržbu. Ľudia získali pracovné návyky, zručnosti, živobytie a hrdosť. Získali pocit užitočnosti a sebavedomia. Mali možnosť ukázať, čo v nich je a mali sa možnosť (v dobrom slova zmysle) lepšie predať. Stal sa z nich niekto.
Podľa môjho názoru, toto by bol pravý význam verejnoprospešných prác (VPP). Zdá sa mi však, že v našich VPP chýba možnosť rastu ich účastníkov. Podľa môjho názoru fungujú len akoby trest za to, že si nenašli prácu. V tom niet možnosť rastu. Ak vynecháme špekulantov a je ich menej ako si myslíte, (tí si nežijú zle) sú len dva druhy nezamestnaných. Jedny nepracujú lebo si myslia, že nie sú docenený. Takým chýba vedomosť o druhom rozmere práce. Tí druhý nepracujú za to, že ich služby ozaj nemá kto zamestnať, lebo nemajú žiadne pracovné návyky. Jedným i druhým môžu VPP pomôcť. Tí „nedocenený“ môžu ukázať čo v nich je a tým druhým zvýšiť pracovné návyky.
VPP sú však schopné toto dosiahnuť iba vtedy, ak sa k práci pridajú i motivačné prednášky. Týmto ľuďom treba čo najviac vysvetľovať a odôvodňovať význam práce a nutnosť jej konania. Nie budovateľskými heslami a frázami o význame práce, ale poukázaním na to, že konať činnosť je potrebné čisto zo „sebeckého“ hľadiska a nemám na mysli len mzdu.
Hovoríte, že sa to mali naučiť v školách? Mali. No nenaučili. Prečo? Lebo náš výchovno-vzdelávací proces na školách je už len vzdelávací. Toto tvrdenie som odôvodnil v už zverejnených článkoch na tomto blogu. Odôvodnenia z týchto článkov, by som rád doplnil ešte o jedno.
Zo škôl sme farizejsky vytlačili „detskú“ prácu. Zrušili sme brigády ako niečo, čo zneužíva deti a náležito sme tie deti o tom poučili. Tým si deti, budúci dospelí, zafixujú, že prácou sa zneužíva. Nemajú možnosť „ovoňať“ prácu a za jej vykonanie získať pochvalu, čo je balzam na detskú dušu. Kým ma začnete obviňovať, že propagujem detskú prácu, na svoju obhajobu chcem povedať, že cítim rozdiel medzi zaujatím detí prácou a zneužívaním detí na prácu. Aby sme predišli zneužitiu detí na prácu zakázali sme akokoľvek zamestnávať deti. Dopadlo to presne opačne ako Švédska prohibícia. Švédi nemali silu bojovať proti alkoholu, tak ho jednoducho zakázali. My ale bojujeme, čo ak prehráme tento boj? Ako to súvisí s témou? Mali sme zakázať alkohol, nie snažiť sa ho regulovať a mali sme regulovať „detskú prácu“ a nie ju zakázať.
Niektorým ľuďom z týchto dôvodov školy nedali pracovné návyky a inde ich nenadobudli. Ak im chceme ponúknuť šancu k prežitiu plnohodnotného života, musíme prostredníctvom úradov práce ich prístup zmeniť. Alebo sa o tom aspoň pokúsiť. Som presvedčený, že to ide, len prednášať im musí taký človek, ktorý je schopný presvedčiť ich o spravodlivosti sveta na princípe „kto chce zapaľovať, sám musí horieť“.

nedeľa 14. januára 2007

Pod lampou a sloboda

Relácia Pod lampou skončí pre neslobodu? Bolo by jej škoda. Mne sa veľmi páčila a rád som ju sledoval. Dúfam, že ešte ju sledovať aj budem. No ak končí, končí naozaj pre neslobodu?

Vážený pán Hríb. Vaša relácia sa mi ozaj páčila. Sálalo z nej srdce, ktoré ste aj s pánmi Kušnierikom a Homolkom do nej vkladali. Keď ste ju s týmito pánmi spúšťali, iste ste mali svoju víziu, za ktorou ste išli. Vytvorili ste si tím, s ktorým ste sa vydali túto víziu napĺňať. Neviem, možno sa mýlim, ale som presvedčený, že ste si spolupracovníkov vybrali a neboli vám pridelení. S pridelenými spolupracovníkmi sa väčšinou taký dobrí tím vytvoriť nedá.
Do STV prišiel nový riaditeľ. Bol vybratý z viacerých záujemcov výberovým konaním, radou STV. Pokiaľ viem rada STV nie je jednofarebná. Keď sa pán Hreha uchádzal o tento post, musel rade predstaviť svoju víziu rozvoja STV. Iste bola zaujímavá, keď dostal dôveru rady. Som presvedčený, že riadiaci pracovník si má mať právo vybrať spolupracovníkov, v ktorých vidí záruku napĺňania tejto vízie. Nepokladám to za prejav neslobody. Slovenská televízia je roky kritizovaná za programovú skladbu, úroveň spravodajstva a iné. Možno s tým len riaditeľ chce niečo spraviť. Neviem či mal alebo nemal pohovor s odvolanými pracovníkmi. Možno mal a možno v nich nevidel záruku napĺňania svojej vízie. Deje sa to aj v iných oblastiach hospodárstva, ale i v médiach. Keď prišiel nový riaditeľ do Markízy zmenil programovú skladbu, skončila relácia doma s Markízou a moderátori p. Malachovská, p. Dubnička, p. Horváthová, MUDr. Bubán sa stali nadbytočný. Slovo nesloboda by som však používal opatrnejšie, aby sme nedopadli ako v roku 1998, keď sme mali ísť zachrániť Markízu, ako „poslednú baštu demokracie“. Keď všetko prešumelo vyšlo najavo, že nešlo o demokraciu, ale o finančné spory pánov Ruska a Kočnera.
Ak vám ozaj ide o slobodu STV a to ako na mňa z obrazovky pôsobíte ma utvrdzuje v tom, že vám o tú slobodu naozaj ide, mali by ste vyvinúť enormné úsilie na udržanie relácie Pod lampou pri živote. Za prejav neslobody by som pokladal, keby vám niekto začal diktovať témy, nariaďovať hostí a pod. Keď sa tak udeje, treba trúbiť na poplach. Budete mať na to možnosť. Ak by vám aj niekto v STV „zavrel ústa“, Chvála bohu máme dostatok komerčných televízií, ktoré by si na takomto konaní zgustli.
Som presvedčený, že vám ide o dobrú vec, v čom ma utvrdilo i vaše vystúpenie na TA3, kde ste sa zdržali akýchkoľvek invektív. Mám však obavy, či ste neprestrelili. Neviem, či ste externý alebo interný pracovník STV, ale tak či tak ste nedodržaním vysielacieho času porušili buď pracovnú disciplínu alebo hospodársku zmluvu. No možno je i dobré, že sa to udialo. Generálny riaditeľ sa nám teraz má možnosť predstaviť, či ide ješitného človeka alebo o erudovaného profesionála a či svojej ješitnosti obetuje tak úspešnú reláciu.
Podľa mňa by bolo dobré, keby sa vami avizovaná relácia s témou „je STV slobodná?“ odvysielala. Pán Hreha by nám iste pútavejším spôsobom, ako suchým referátom, mohol predstaviť svoju víziu ďalšieho pôsobenia STV na slovenskom mediálnom trhu. Nemal by som z nej obavy, nakoľko nepochybujem ani o vašej inteligencii a ani o inteligencii pána Hrehu.
Čo sa týka odvolaných pánov, nepochybujem o ich schopnostiach a nebojím sa o ich budúcnosť. Pokiaľ boli schopný riadiť také projekty ako sú „Spravodajstvo“ a „Reportéri“, iste bude o nich záujem v iných médiách. Možno o rok túto emotívnu skúsenosť vyhodnotia ako pozitívum vo svojom živote. Mnohý ľudia môžu poslúžiť ako príklad takéhoto vývoja.
Vám pán generálny riaditeľ, ako i vám pán Hríb prajem veľa rozvahy, aby relácia „Pod lampou“ ktorú pán Hríb a jeho tím, právom považuje za svoju dcéru, prežila. Ak je však „Pod lampou“ dcérou pána Hríba a ja verím, že áno, potom je aj vnučkou STV, a treba za ňu zabojovať.

sobota 13. januára 2007

Blíži sa vysvedčenie. Finišujeme? Kam? POLITIKOM.

V posledných rokoch sa veľa hovorí o reforme školstva. Neviem sa však zbaviť pocitu a asi nie som jediný, že celá reforma sa zdegradovala na reformu jeho financovania. Som presvedčený, že nedostatok financií v tomto rezorte je len jedna z jeho chorôb, vážna, nie však jediná a najzávažnejšia. V úvode tejto úvahy sa i ja dotknem jeho financovania, ale ťažisko jeho reformy vidím v niečom úplne inom, nevyžadujúcom vyššie finančné náklady a uskutočniteľné okamžite.

Financovanie?
Základné a stredné školstvo treba za každú cenu udržať bezplatné. Áno, za každú cenu, lebo jeho nedostupnosť pre niektoré vrstvy by bola i pre samotnú spoločnosť v konečnom dôsledku oveľa drahšia.
S vysokými školami je to však niečo úplne iné. Kým základné a stredné školy prispievajú k zvyšovaniu vzdelávacej úrovne národa vo všeobecnosti, vysoké školy už produkujú úzko špecializovanú skupinu ľudí s vysokou odbornosťou. Aj toto je pre spoločnosť veľmi potrebné a pozitívne, ale tým je každá poctivo odvedená práca. Treba si uvedomiť, že každý vysokoškolský diplom je vlastne výrobným prostriedkom pre každého absolventa vysokej školy, na ktorý prispieva celá spoločnosť. Takouto filozofiou prispievania na jeho nadobudnutie, by sme mali prispievať i krčmárom na výčapné pulty, zámočníkom na zváračky, automechanikom na náradie a účtovníkom na počítače. Sprostosť? Prečo? Veď aj to sú výrobné prostriedky.
Preto tvrdím, že vysoké školy by mali byť v plnej miere uhrádzané poslucháčmi. Ale pozor, nie však hneď. Jeho spoplatnenie dnes by malo za následok zníženie jeho dostupnosti. Treba sa k tomu cielene dopracovať. Treba už dnes prijať rozhodnutie, ktoré by bolo konsenzom koalície i opozície v tom zmysle, že k úplnému spoplatneniu by došlo dvadsať rokov po spustení reformy, ako jej úplne ukončenie.
Je nezmysel prispievať na získanie diplomu ľuďom, ktorý po ukončení štúdia skončia svoje samo vzdelávanie. Čím by boli prínosom pre spoločnosť? V samovzdelávaní vidím akúsi činnosť naviac. A je jedno či ide o absolventa zo solventnej rodiny alebo zo sociálne slabšej. Získaný diplom budú využívať naozaj iba ako výrobný prostriedok. Aj takáto práca je potrebná a prospešná, ale o nič viac, ako poctivá práca každého iného člena spoločnosti.
Nemôžem sa zbaviť presvedčenia, že drvivá väčšina vysokoškolsky vzdelaných ľudí ukončením štúdia ukončila i svoje samovzdelávanie, ktoré by vlastne posúvalo hranice poznania. Česť výnimkám.
Netreba však odsudzovať ani ľudí, ktorí svoje samovzdelávanie ukončili. Koná tak väčšina z nás. Logická otázka znie: „Prečo?“ Odpoveď je rukolapná. Jediným dôvodom je, že ľudia netušia že sa im to oplatí. Nemajú to odkiaľ vedieť, veď okolo seba to nepozorujú a škola ich to nenaučila. Väčšina z nás pokladá svet za nespravodlivé miesto plné náhod.
K tomuto sa dostanem pri opisovaní skutočnej reformy školstva. Teraz sa ešte vrátim k financovaniu a sociálnym štipendiám.
Sociálne štipendia by mali význam iba pri zavedení poplatkov za štúdium už dnes. Toto štipendium by zdostupnilo štúdium i príslušníkom menej solventných rodín, čo by zabezpečilo akési vyrovnanie sociálnych nerovností, ale zaviedlo by nerovnosť inú. Prečo by mal niekto dostať isté privilégia len za to, že je z chudobnej rodiny. Všetkým sociálne odkázaným tieto privilégia aj tak nevieme zabezpečiť a tým plodíme ďalšiu nespravodlivosť. Existuje iná spravodlivejšia forma vyrovnania tejto nerovnosti, ktorá nebude produkovať inú nespravodlivosť a navyše bude zaručovať výhodnosť študentovi i spoločnosti. Ak by sa k spoplatneniu vysokých škôl pristúpilo skôr ako dvadsať rokov po spustení reformy, sociálne štipendia treba zaviesť okamžite s takýmto spoplatnením, avšak najviac na spomínaných dvadsať rokov. Dôvod prečo toľko omielam tých dvadsať rokov, vám bude jasný pri opise reformy.
Za najvážnejšiu chorobu nášho školstva považujem skutočnosť, že žiaci a poslucháči nemajú ani potuchy o tom, prečo sa majú učiť veci, o ktorých sú presvedčení, že sú im úplne zbytočné. Menšina sa síce učí, ale iba z dôvodu, aby sa v budúcnosti vyhli lopate. Ani sa im nečudujem. Odkiaľ by mali mať inú motiváciu? Na každého žiaka a študenta vplýva prostredie, v ktorom vyrastá na princípe porekadiel: „Aká matka taká Katka“ a „Jablko nepadá ďaleko od stromu“. Nevedomky preberajú myslenie a konanie svojich rodičov. Je to normálne, veď od narodenia sa vyvíjajú hlavne vďaka svojej schopnosti napodobňovať správanie iných, hlavne rodičov.
Tento začarovaný kruh má prerušiť práve školstvo. Jeho terajšia forma toho však nie je a ani nemôže byť schopná. Zabudlo sa, že ide o výchovno-vzdelávací proces. Školstvo sa stalo iba vzdelávacím. Školstvo svojim prízvukom na encyklopedické vedomosti sa pripravilo o svoju prapodstatu. Školstvo musí vždy mať na zreteli, že každá jedna veda a tým i predmet, vznikol špecializovaním sa zo svojho základu, ktorým bola filozofia.
A práve táto filozofia v našom školstve chýba. Áno treba do školských lavíc opäť dostať predmet, na ktorom by sa filozofovalo. Kde by sa nastoľovali otázky, hlavne otázky žiakov a hľadali sa na ne odpovede. Som presvedčený, že najviac otázok by sa točilo okolo kvality života a možnosti ovplyvňovania tejto kvality. Bolo by úplne jedno, či by sa tento predmet volal Filozofia alebo v nižších ročníkoch napríklad Táraniny. Jediné, čo by limitovalo jeho náplň by bolo, že každá jedna, na ňom vyslovená otázka by sa pokladala za oprávnenú a každá odpoveď za správnu. Každý má svoju pravdu prameniacu vo vlastných skúsenostiach. Ak ju bude mať možnosť vysloviť, bude možné o nej polemizovať a tým túto pravdu korigovať.
Pri takomto filozofovaní by mohli žiaci nájsť iné hodnoty a cesty k ich nadobudnutiu. Iste by prišli na to, že zbytočná vedomosť nejestvuje a že zmyslom vzdelania nie je vedieť, ale byť. Potom by boli hladní po vedomostiach, aby čo najviac ovplyvňovali ich činnosť a boli by ochotný viac času venovať prijímaniu informácií, i tých encyklopedických. Zmena tohto prístupu by mohla a podľa mňa i prispeje k zníženiu nedostatku financií v rezorte. To by bola skutočná reforma.
Bolo by malicherné domnievať sa, že zavedenie filozofie by hneď zmenilo okamžite každého. To je utópia. Do každej hlavy však nasadí chrobáka, ktorý sa v nej zahniezdi natrvalo.
Pokiaľ niekto nezmení skostnatelé myslenie a nezmení svoj postoj, tento červík sa postará aspoň o to, aby toto filozofovanie a ich neskoršie životné skúsenosti ich privedú k tomu, aby svoje deti vychovával inak ako boli vychovávaní oni.
A toto je dôvod prečo vysoké školy spoplatniť až za dvadsať rokov. Áno, teraz treba vytvoriť a uzákoniť pravidlá, podľa ktorých pre šikovných a dlhodobo húževnatých žiakov, ktorí svojou činnosťou preukážu opodstatnenosť, bude vysoké školstvo bezplatné. Kritériom pridelenia štipendia potom už nebude solventnosť, či nesolventnoť rodičov, ale výhradne jeho znalosti ohodnotené prospechom a aktivita na rôznych olympiádach, v škole a inde. Táto aktivita im do života prinesie návyky, prospešné celej spoločnosti. Tieto aktivity by boli jednotne bodované. Žiak s istým množstvo týchto bodov si bude môcť na bezplatnú vysokú školu nárokovať a nie o ňu prosiť. K získaniu diplomu takémuto človeku je potom už spoločensky výhodné dopomôcť, lebo jeho znalosti a hlavne návyky budú zaručovať hlad po samovzdelávaní. To bude skutočný a nenahraditeľný prínos pre spoločnosť.
Spoplatnenie vysokých škôl o dvadsať rokov po spustení takejto reformy zabezpečí, aby žiadny žiak nevkročil do tohto spoplatneného vzdelávacie procesu z rodiny, kde jej dospelí členovia neprešli reformovaným školstvom a nenavštevovali hodiny filozofie. To takýmto rodičom umožní erudovane vplývať na svoje potomstvo a motivovať ho k hladu po vedomostiach.
Túto reformu by mala iniciovať súčasná vláda, ale získať na jej podporu musí všetky parlamentné strany, čo zvýši predpoklad, že i o dvadsať rokov budeme mať vládu, ktorá bude túto reformu a spoplatnenie, ako i jeho bezplatnosť presadzovať na tomto princípe.
Vláde a politikom prajem veľa odvahy do spustenia takejto alebo podobnej reformy.

piatok 12. januára 2007

Blíži sa vysvedčenie. Finišujeme? Kam? PEDAGÓGOM.

Vážený pedagógovia!
Vkladáme vám do rúk to najdrahšie čo máme, naše deti. Máte možnosť ovplyvniť ich vývoj a tým i budúcnosť. Nečakajte na voľajakú zázračnú reformu školstva direktívami z hora. Skutočná reforma môže vychádzať iba z vás. Každý ste odborníkom vo svojom obore. Nepochybujeme o vašej odbornosti. Sme o nej presvedčení, ale rozdiel medzi vami a odborníkmi vo výrobe a výskume je v tom, že vy musíte mať i kladný prístup k deťom. Sme presvedčení, že ho máte, keď ste sa dali na túto dráhu.

Ako môže reforma školstva vychádzať z vás? Vy ako vysokoškolsky vzdelaní ľudia si musíte uvedomiť, že materiál, ktorý sa vám dostal do rúk, naše deti, k vám prichádza každý z iného rodinného prostredia. Z toho ale vyplýva, že každé dieťa si vyžaduje iný prístup. Ani sústružník nejde s rovnakými otáčkami sústruhu na všetky materiály.
Mnohé deti ani netušia, že jestvuje i iný pohľad na svet, ako je pohľad ich rodičov. Rodičia tento pohľad poskytnúť nemôžu, lebo keby tušili o možnosti nápravy svojho života, tak by tak učinili. Pozrime sa na spoločnosť v ktorej žijeme. Prevláda v nej nespokojnosť, pesimizmus a choroby. Všetky tieto neduhy produkuje jedine to, síce v rôznych formách, že svet pokladáme za nespravodlivé miesto plné nepríjemných náhod. Jestvujú aj príjemné náhody, ale tie ľuďom až tak nevadia, ak len nie tá že sused vyhral milión.
Ak deti na svojich rodičoch vidia, že sú obeťami nespravodlivosti, kde potom zobrať motiváciu k učeniu sa a štúdiu. Pomyslia si: „Načo sa mám učiť, keď náhoda si aj tak urobí čo chce?“ Alebo: „Načo mi to kedy bude?“ Viem, že pokiaľ chcete prebrať poctivo látku, veľa času na iné neostane. Každý z vás má však možnosť do detí vštepovať sebaúctu a sebadôveru. Bez tohto vštepovania sebaúcty sa každý vzdelávací proces minie účinku, takže i vami prebratá látka.
Pokým vláda nezapracuje do osnov filozofiu, váš prístup bude jediným, ktorý vám zvereným deťom môže otvárať obzory, chuť lietať, tvoriť a vzdelávať sa. Nad žiadnym dieťaťom netreba lámať palicu, každé má možnosť všetko sa naučiť a ste povinní mu to prízvukovať. Ak nad niektorým zlomíte palicu „lebo je taký“ je to isté ako keď žiak povie: „A toto mi bude na čo? Kedy to budem potrebovať?“ Aj keď mu dáte „guľu“ môžete mu povedať: „Ale vieš že to nemuselo byť. Máš na oveľa, oveľa viac.“ Máte v rukách deti z rôznych prostredí. Niektorým to hovoriť ani nemáte možnosť, lebo tú „guľu“ nedostanú. Niektorým to treba povedať päť krát, niektorým sto krát a niektorým stopäť krát, ale buďte si istí, že sa to účinku neminie. Budete prekvapení, ako sa z našich škôl vytratia „zlé“ a „sprosté“ deti. S takýmto prístupom je to ako s úsmevom. Ten tiež nič nestojí, ale znamená veľa.
Zistíte, že sa pre všetkých žiakov stanete „Pánom učiteľom“. Netreba sa báť „zlých“, „arogantných“ a „namyslených“ detí. Ak sa tak i niektoré správajú, vy viete, že sa takými nenarodili. Jednoducho ich poznačilo prostredie, v ktorom sa doteraz pohybovali. Tým prostredím sú rodičia, priatelia, média, alebo proste ulica. Treba si uvedomiť, že každé ich tvrdenie je pravdivé, lebo ony to tak naozaj cítia. Jediným tvrdením nedokážete zmazať ich doterajšiu životnú skúsenosť, môžete ich však systematickou prácou pretvárať, tak ako padajúca kvapka kameň. Uvedomte si, kvapka vyhĺbi i ten najtvrdší kameň. Necitlivým opracovávaním tvrdý kameň praská. To je deštrukcia a úlomok ktorý pri nej vzniká môže padnúť do oka komukoľvek, aj vám.
Musíte si uvedomiť, že ste profesionáli. Nenoste do tried vlastné problémy a krivdy. Viem, je to ťažké, ale inú možnosť nemáte, veď ste profesionáli. Každý z vás je profesionál. Niekto matematik, niekto fyzik, iný biológ alebo slovenčinár. Nezabúdajte ale, že všetci ste pedagógovia. Túžime a z celého srdca vám prajeme, aby ste všetci alebo aspoň drvivá väčšina z vás boli pedagógovia s veľkým „P“. Neviete, či práve ten „grázel“, z ktorého ste svojim prístupom urobili šťastného človeka, nemal niekedy v budúcnosti ublížiť práve vášmu synovi, dcére alebo vnučke. Mohol ublížiť aj niekomu úplne cudziemu a ten niekto zas vám. Tak sa mení budúcnosť a svet. Šťastný človek nie je schopný vykonávať činnosť pod vplyvom strachu a tým privádzať zlo.
Využite prelom polrokov, na tvorenie inej budúcnosti, než aká vznikne, ak si svoju prácu len odfláknete. Prajem vám k tomu veľa profesionality, sily, trpezlivosti, ale hlavne lásky, ktorá jediná zaručuje dobro.

štvrtok 11. januára 2007

Blíži sa vysvedčenie. Finišujeme? Kam? ŽIAKOM

Ahojte!
Tak už sa to zas blíži? Že nie ste moc radi. Nevadí. My sme tiež neboli iní. Všetci sme si mysleli, že začiatkom školského roka začínajú nové, nepríjemné povinnosti. My už teraz vieme, že to tak nie je, ale vy nám to aj tak neuveríte. Nevadí. Aj tak sa ale pokúsim nasadiť vám do hlavy chrobáka, ktorý vás svojim hlodaním presvedčí o tom, že prijímanie znalostí je výhodné hlavne zo sebeckého hľadiska.

Zamysleli ste sa už nad tým, prečo sa máte učiť všetko čo je v osnovách? Má to vôbec význam? Ak ste sa aj zamysleli, iste ste dospeli k záveru, že je to zbytočné. Verte mi, dôverne to poznáme. Zamyslime sa spoločne nad nutnosťou existencie škôl. Nie sú zbytočné? Veď čo potrebujeme pre život, to nás môžu naučiť rodičia. Vedia čítať, písať, počítať. Môžu nám odovzdať svoje skúsenosti, zručnosti a okrem toho desiatu si môžeme zjesť aj doma. Hovoríte, že je to sprostosť? Musím podotknúť, že hovoríte správne. Viete, že vedomosti vašich rodičov sú vám, pre budúcnosť nedostatočné. Tak ako je to s tými vedomosťami? Jedných je málo, druhé sú zbytočné. Rozmeňme si to však na drobné.
Ak cítite, že v živote budete potrebovať aj iné znalosti ako majú vaši rodičia, tak potom neviete dopredu rozhodnúť, ktoré to sú. Ja tvrdím, že žiadna vedomosť nie je zbytočná. Nižšie sa dozviete prečo sa to odvažujem tvrdiť. Pokiaľ vnímate život vašich rodičov ako niečo pekné a šťastné, urobte všetko preto, aby ste ich čo najviac napodobňovali. Ak nie, prijímajte čo najviac informácií, vedomostí, aby ste mali možnosť vytvoriť si šťastnejšiu budúcnosť. Nezabúdajte na múdrosť vekov: „Jablko nepadá ďaleko od stromu“ a „Aká matka, taká Katka“. Buďte si istý, že ak s tým niečo neurobíte, budete mať taký istý život ako vaši rodičia. Môžete ich milovať alebo odsudzovať, môžete to pokladať za spravodlivé alebo nespravodlivé, buďte si istí, že to tak bude. Verte mi. Ani ony netúžili po takomto bezútešnom živote. Všimnite si ešte, že ho majú vo väčšine taký, ako ho mali ich rodičia. Pokladáte to za nespravodlivé? Ja nie. Nemôže byť nespravodlivé to, na čo sme dopredu upozorňovaní. Práve naopak. Ak si môžeme byť istí v tom, že to takto funguje, tak je to prejav existencie sily starajúcej sa o spravodlivosť sveta. Jednoducho, také sú pravidlá hry zvanej život. Nemáte v moci tieto pravidlá meniť, máte však v moci ich využiť k prežitiu plnohodnotného života..
Som presvedčený, že každý z vás túži po šťastnom a plnohodnotnom živote. Dá sa však zaručiť, že vzdelávanie mi ho pripraví? Alebo je život súhrou náhod? Poznáte porekadlo: „ Každý je kováčom svojho šťastia“? Buďte si istý, že to nie je prázdna fráza. Svoju budúcnosť si tvoríte sami. Ak si ju nevytvoríte vy, vytvorí vám ju niečo iné. Náhoda, konkurencia a pod.
Ale pekne po poriadku. Je mylné myslieť si, že hybnou silou sveta je boj dobra a zla. Táto teória už spôsobila mnoho utrpenia. Dobro a zlo sú relatívne pojmy a preto nemôžu byť hybnou silou.. Čo je dobro pre mňa nemusí a väčšinou ani nie je dobro pre druhého a opačne. Hybnou silou sveta je činnosť. Spomínané dobro a zlo je už plodom tejto činnosti. Konanie alebo nekonanie činnosti rozhoduje o živote a smrti, nie o kvalite života. Ak by korene stromu nenasávali vodu zo živinami, strom by uschol. Ak by ste nejedli a nepili vy alebo by bol nečinný niektorý, váš životne dôležitý orgán umreli by ste. O živote a smrti rozhoduje ochota alebo neochota k činnosti. Vaša ochota či neochota k činnosti, však nerozhoduje o kvalite vášho života. O jeho kvalite rozhoduje sila, ktorá vás k tejto činnosti motivuje. Jestvujú len dve takéto sily. Jednou je láska a druhou strach. Žiadna iná motivačná sila nejestvuje. Pod vplyvom lásky konáme činnosť, ktorú chceme urobiť a zo strachu činnosť, ktorú musíme urobiť. A buďte si istí, že činnosť z lásky plodí „dobro“ a činnosť zo strachu zas plodí „zlo“. Tu vidíme, že dobro a zlo nie sú hybnou silou, ale plodom činnosti. Buďte si istí, že tieto plody budú určovať vami vnímanú kvalitu vášho života.
Teraz už iste všetci tušíte, ako v školských laviciach ovplyvňujete kvalitu vášho budúceho života. Ako sa stávate „kováčom vášho šťastia“, ktoré teraz už ani vo vašich očiach, nezáleží na náhode. Šťastný a plnohodnotný život sa stáva nevyhnutným dôsledkom a nie náhodou.
Každý z vás sa chce baviť a užívať si radosti života. Chcete chodiť na zábavy, zahraničné dovolenky, mať pekné domy, autá a pod. Nemajte výčitky svedomia. Tak to má byť a tak je to správne. To je zmyslom života. Všetko ostatné sú len prostriedky na naplnenie tohoto zmyslu. Nezabúdajte: „Vy ste soľ zeme. Keď soľ stratí svoju chuť, čím ju osolíte?“ Nič na svete nie je dôležitejšie ako vy. Ak vám niekto povie, že k získaniu plnohodnotného života je najdôležitejšie zdravie, neverte mu. Možno je o tom presvedčený, ale pravdu nemá. Pravda je taká, že k plnohodnotnému životu človek potrebuje súčastne tri “veci“, z ktorých ani jedna nie je dôležitejšia ako ostatné dve. Tými „vecami“ sú: zdravie, majetok a vzťahy. Ak máte tieto tri veci súčastne, ide o život. Ak z nich niektorá chýba, ide o živorenie. Všetky tri „veci“ však máte v moci nadobudnúť. K ich nadobudnutiu však musíte spojiť všetky tri strany „Komenského trojuholníka pokroku“. Tieto strany sa nazývajú: „Chcieť, môcť a vedieť“. Chcieť budete chcieť, lebo to chce každý. Môcť budete môcť, lebo budete slobodný a plnoletý. Ale či budete vedieť, to ovplyvňujete teraz v školských laviciach. Vaši rodičia k tomu môžu prispieť, ale naučiť vás to nemôžu, lebo to sami nevedia. Keby to vedeli, tak žijú šťastný a plnohodnotný život.
Verte mi. Vaše vedomosti budú ovplyvňovať aj vaše zdravie, aj vzťahy. Tu si v kocke povedzme aspoň to, ako vaše vedomosti ovplyvnia vašu majetnosť. V kocke preto, lebo všetky konkrétnosti by si vyžadovali celú publikáciu a nie takýto článok. Základ však pochopíte a konkrétnosti si nájdete. Už budete vedieť čo máte hľadať.
Najprv si uvedomte, že ukončením štúdia vzdelávanie nekončí, mení len svoju formu a ak si odfláknete čas strávený v školských laviciach, mení túto formu z bezbolestnej na bolestnú. Tá bolestná, je ten nešťastný život vašich rodičov. Taký chcete mať i vy? Nemyslite si, že zabezpečiť si šťastnú budúcnosť je ťažké, vyžadujúce odriekanie alebo odopieranie si pôžitkov. Opak je pravdou. Človek si musí užívať, aby mohol konať činnosť pod vplyvom lásky, ktorá ako jediná je schopná produkovať „dobro“. Zoberte si také klamstvo. Čo myslíte jeho hybnou silou je láska alebo strach? Túto istú otázku si položte, keď budete hľadať hybnú silu žiarlivosti, nedochvíľnosti, lenivosti, hašterivosti a čoho vás len napadne. Viem. Jediné čím môžem prispieť k vášmu hladu po vedomostiach je, že vás presvedčím o tom, že majetnosť a nemajetnosť nie je dielom náhody, ale nevyhnutnosti. Ja som o tom presvedčený z nasledovného.
Poznáte množstvo prírodných zákonov a poučiek. Newtonov, Archimedov, Pascalov a iné. Platí však aj jeden, ktorý nie je tak presne definovaný. Uznávajú ho všetky filozofie. Materialistická ho definuje pomocou kapitálu: „Kapitál plus vložená práca produkuje nadhodnotu.“ To znamená, musíš mať niečo /kapitál/, aby si dosiahol viac. Idealistická ho ústami Ježiša definuje: „Kto má tomu bude dané a bude mať hodne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ Dokonca o tom pojednáva aj ľudová slovesnosť: „Aj pes špiní na už jestvujúcu kopu.“ Zaujímavé, že? Keď to tvrdia všetci, hoci sú na iných stranách barikády, môžete to brať za bernú mincu. Ak však budete chodiť s otvorenými očami a ušami, presvedčíte sa o tom aj sami. Presvedčíte sa o tom, že tento zákon funguje.
Pokladáte ho za nemorálny? Domnievate sa, že dostávať majú tí čo nemajú? Možno, ale už vyššie som vám povedal, že nie je vo vašej moci pravidlá hry meniť. Môžete ich však využiť a ak chcete mať istotu plnohodnotného života, tak by ste aj mali.
Ak sa však zamyslíte nad týmto zákonom, zistíte, že vôbec nie je nemorálny. Ľuďom ani tak nevadí, že tento zákon platí. Vadí im skôr ich domnienka, že nemajú tú kopu, ktorú ten pes potrebuje k orientácií. To však nie je pravda. Každý má niečo o čo sa môže starať. A tu je podstata. Úspešní ľudia sú úspešní nie náhodou, ale zákonite? Ja som pozorným vnímaním chovania sa ľudí dospel k záveru, že rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je len v jednom. Pre neúspešného znamená pojem „mať“ iba vlastniť, ale pre úspešného tento pojem znamená zase starať sa. Vidíte, netreba slovami tárať o dobrote, povinnosti, obeti a odriekaní. Nie len, že netreba, je to priam zbytočné a škodlivé. Činnosť je tá jediná vec, ktorou dokážeme vesmírne sily presvedčiť o našom postoji k životu. Ak sa o niečo staráme, tak činnosťou dokazujeme, že to máme. Tým sme uznali, že máme tú kopu, na ktorú si pes môže urobiť tú povinnosť.
Už iste viete, čo je tou vašou kopou, pokiaľ ste v školských laviciach. Tak sa o ňu postarajte s láskou, najlepšie ako viete a všetko ostatné bude vám pridané.
Vyvíjajte viac činnosti ako musíte a paradoxne získate aj na zábavu viac času. Neviete si ani predstaviť, koľko času ušetrí obyčajná dochvíľnosť.
Prajem vám veľa radosti a úspechov.

nedeľa 7. januára 2007

Idealizmus a materializmus.

Veľmi sa mi páči, ako sa medzi sebou rafajú veriaci a neveriaci a to nie len na tomto blogu. Všimli ste si počet reakcií na články o viere? Tie vyhrotené názory? Super, že? Vážení veriaci i neveriaci, kľudne sa rafajte ďalej, no kto chce tomu ponúknem nový pohľad na tento problém. Možno po prečítaní tohto článku, už k vašej vzájomnej komunikácií nebude potrebná tolerancia. Možno ju nahradí akceptácia. Možno.
Aký je vlastne rozdiel medzi idealistickou a materialistickou filozofiou? Skoro žiadny. Materialistická nepopiera existenciu idei (myšlienky), tak isto ako idealistická nepopiera, že jestvuje hmota. Protirečenie týchto filozofií je len v tom, že čo bolo skôr. Mnohí tomu však pripisujú veľký význam. Aj ich niekde chápem, lebo podľa toho kam sa priklonia, budú hľadať spôsob riešenia svojich problémov. Áno, filozofia má význam iba vtedy, ak napomôže k doriešeniu ľudských problémov alebo ich predchádzaniu. Preto idealista bude prvotne hľadať riešenie v myšlienke, nápade, modlitbe, to znamená, že v idei. Materialista zas v činnosti na základe tvrdenia z ničoho nie je nič. Zodpovedne rozhodnúť o prvotnosti hmoty alebo myšlienky by sme mohli, iba keby sme sa dostali aspoň zlomok sekundy pred veľký tresk. Pre koho je toto dôležité, nech si to rieši a nech rozhodne čo bolo skôr, vajce alebo sliepka. Aj bez zistenia prvotnosti, mne chutí jak jedno, tak i druhé. Nám jednoduchým ľuďom to môže byť úplne jedno. Mne je jedno, či už existujú veci, ktoré sú zatiaľ neprejavené, tak ako tvrdia idealisti na princípe nič nepovstalo z povstaného. Ako i to či nejestvujú a treba ich ešte vymyslieť. A aj v prístupe k problémom je to jedno.
Ak si zoberieme vývojovú špirálu od veľkého tresku doteraz, je úplne jedno kde do nej nasadneme. Tak či tak na nej budeme stretávať jak hmotu, tak i ideu. Ak si toto uvedomíme budeme svoje problémy ľahšie riešiť. Dostaneme sa na ten úzky chodníček a k tesnej bráne, ktorú spomína Ježiš:
„Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohý ňou vchádzajú. Ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých ktorí ju nachádzajú.“ (Matúš 7. 13. a 14.)
Podľa môjho názoru sú materializmus a idealizmus tými priestrannými bránami a širokými cestami. Podstatnejšie ako prvotnosť je skutočnosť, že obe filozofie pokladajú za najdôležitejšie činnosť. Tá je vlastne zmyslom života. Hovoríte, že idealistická nie? Tak potom čo znamenajú nasledovné tvrdenia.

1, „Ukáž mi svoju vieru, keď nemáš skutky. Ja ti na svojich skutkoch ukážem svoju vieru. (1.list apoštola Pavla ..)
2. „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto číní
vôľu môjho otca nebeského.“ (Matúš 7. 21.)
3, Nehmotné je len prvé božie prikázanie. „ Ja som Hospodin, tvoj boh....“ ostatné všetky sa dotýkajú materiálneho sveta.
4, „...Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu ....“ (tretie božie prikázanie).

Dúfam, že niet materialistu, ktorý by tvrdil, že popri činnosti nepotrebuje myšlienku.
Materialisti tvrdia, že treba vykonávať činnosť. Idealisti tvrdia, že treba vykonávať činnosť. Tak o čom sú tie spory?

utorok 2. januára 2007

Môže prevencia liečiť? III

Záverečná etapa cesty za zdravím sa práve začala. Je to cesta, na ktorej môže odzvoniť všetkým civilizačným chorobám. Je v našich silách sa po nej vydať.

Netvrdím, že vláknina je všeliek. Nie je. Nedokáže nahradiť nič, čo organizmus potrebuje. Nič síce nenahradí, no bez nej to jednoducho nejde. Žiadna továreň nie je schopná správne fungovať bez kvalitného odpadového hospodárstva. Ľudský organizmus je tiež továreň. Vláknina spĺňa v našom organizme funkciu tohto hospodárstva. Vláknina je len jednou z ôsmych nutností, ktoré treba telu dodať, aby mohlo riadne fungovať. Tých osem nevyhnutných a nazastupiteľných zložiek je: bielkoviny, cukry, tuky, minerály, vitamíny, vláknina, voda a pohyb.
Bielkovín, cukrov, tukov, minerálov a vitamínov je v našej strave dostatok. Niektoré štúdie hovoria o tom, že my Európania konzumujeme až trikrát viac potravy ako potrebujeme. Problém je skôr v jej rozmanitosti, na ktorú z dôvodov rodinných, stravovacích tradícií zabúdame. Jedno čínske príslovie upozorňujúc na nutnosť rozmanitosti našej stravy hovorí: „Ak zješ niečo, čo si nikdy nejedol, predĺži to tvoj život o 75 dní.“ Rozmanitá strava obsahuje všetky nutné zložky našej potravy spomínané v tomto odstavci.
O pitnom režime sa už popísalo toľko, že iste niet u nás človeka, ktorý by pochyboval o nutnosti jeho dodržiavania. Prečo ho však mnohí nedodržiavajú? Jedni preto, lebo si nevedia predstaviť, pred čím všetkým ich môže dostatok tekutín ochrániť. Iní preto, lebo si jeho nedodržiavanie ani neuvedomujú. Neuvedomujú si, že naše telo nemá senzor smädu. Má len senzor dehydratácie, čo je vyššia úroveň smädu, pri ktorej však už vznikajú následky. Preto sa prijímanie tekutín musí stať návykom. Musí pre nás platiť: „Nepijeme preto, že sme smädní, ale preto, aby sme neboli smädný.“ Toto nám môže zabezpečiť jedine návyk. Bolo by však žiadúce, akosi pri tomto návyku opomenúť alkohol, aspoň vo väčších množstvách. Najlepšie je, ak si tekutiny dáme vždy na dohľad. Majme ich na očiach či už doma alebo v práci. To nám zabezpečí ich konzumáciu aj z nudy. Nebojte sa, vodou sa nedá predávkovať.
Pohyb nazývam vitamínom P. Nevyhnutnosť pohybu je tiež každému zrejmá. Väčšiemu užívaniu tomuto vitamínu nám bráni jedine pohodlnosť a lenivosť. Nikto, ani naše zdravie od nás nechce akési odriekanie alebo obeť. Nemusíme práve športovať ak sa nám nechce. Nemusíme navštevovať telocvične a posilňovne. Nemusíme sa nútiť na prechádzky v prírode. Nie preto, že by to bolo nezdravé alebo škodlivé. Jednoducho preto, že ak sa do toho nútime, dlho nám to nevydrží. Ak nám šport a prechádzky nespôsobujú radosť je úplne zbytočné sa k nim nútiť. No zbaviť sa lenivosti a pohodlnosti je nanajvýš nutné. Pre začiatok stačí urobiť o jeden krok viac ako včera. Raz za deň ísť domov po schodoch a nie výťahom. Nikto a nič od nás nechce rekordy, ale pohyb je jediná vec, ktorou môžeme presvedčiť svoje telo o našej ochote k činnosti. táto činnosť je vlastne symbolom života. Činnosť je bytie, nečinnosť je nebytie.
No a z ôsmych nevyhnutných vecí nám zostala už iba vláknina. O nutnosti jej konzumácie sa môžete dočítať v prvých dvoch článkoch s týmto názvom. Tu sa obmedzím len na odôvodnenie, prečo sa vám môže zdať, že vláknine pripisujem väčšiu dôležitosť ako ostatným siedmym nevyhnutnostiam. Nie je to pravda. Nevyhnutné pre naše zdravie sú všetky.
Ale ako som už napísal, výživových nevyhnutností máme dostatok. Pohyb a pitný režim má dostatočnú propagáciu. Len o vláknine sa píše, že by sme jej mali konzumovať viac, len mi v tejto osvete akosi chýbal dôvod nutnosti jej konzumácie. Toto mohlo zvádzať niektorých čitateľov k domnienke, že vlákninu pokladám za zázračný liek. Taký ešte nemáme a ešte dlho mať nebudeme.
Nemáme síce zázračný liek, ale zatiaľ máme aspoň zaručené východisko. Dodržiavanie zásad opísaných v týchto troch článkoch vám je schopné s 99%-nou istotou zabezpečiť zdravie. Viem, o čom hovorím. Niekoľko ľudí už absolvovalo túto liečbu prevenciou a každý z nich si svoje neduhy vyliečil. Účinnosť tejto liečby je zatiaľ 100%-ná. Medzi vyliečenými chorobami je aj cukrovka, vysoký cholesterol, alergie a iné. Nemožné? Možné. Ja som dokonca presvedčený, že pri dodržaní týchto zásad sa na 100% môže zvýšiť úspešnosť modernej medicíny v liečbe nádorových ochorení.
Čitateľovi sa môže natískať otázka, že ak je liečba 100%-ná, prečo ponúkam len 99%-nú záruku. Z jediného dôvodu. No ani to jedno percento nie je závislé na náhode, ale na nevyhnutnosti. To jedno percento ovplyvňuje stres. Pod vplyvom stresu prechádza telo do režimu akcie. V tomto režime je pripravené jedine na útok alebo útek. Ničoho iného nie je schopné. V tomto stave je všetko, čo sa v tele stará o zdravie a to imunitný systém, endokrinný systém a iné vyradené spod kontroly. Preto si orgány môžu robiť čo chcú na princípe náhodnosti. Ježiš nás na to upozorňoval otázkou: „A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže predĺžiť svoj vek čo aj len o lakeť?“ (Matúš 6.27.) Mnohým môže prekážať náboženský nádych týchto článkov. Nemá však žiadny iný význam, ako upozorniť čitateľa, že už stáročia sú známe tieto skutočnosti, akurát si z nich nič nerobíme. Je nám ľahšie lamentovať, že nemáme šťastie alebo nadávať na náhodu, osud, či boha. Teraz už vidíte, že s tým majú pramálo spoločného.