Pravda.

Čo je pravda? Existuje vôbec pravda? A potrebujeme vôbec vedieť, či existuje pravda?
Potrebujeme a veľmi. Treba si uvedomiť, že za „pravdu“ už zbytočne pomrelo veľké množstvo ľudí. Aj všetky vojny v mene Božom, za Alaha a pod. boli vedené iba na presadzovanie svojej pravdy.
Takže pravda existuje. Zabíjalo a vraždilo sa za ňu. Tak musí existovať. Moja pravda (podľa ktorej sa správam) je ovplyvňovaná mojimi skúsenosťami, poznatkami, emóciami a inými subjektívnymi okolnosťami. Preto ju filozofia nazvala subjektívnou pravdou. Každý má však tie skúsenosti, poznatky a emócie iné a tým má i inú pravdu. Takže na svete je toľko právd, koľko je na nej ľudí. Každý má tú svoju. Keď však každý má pravdu, tak o čom sa sporiť? Možno o tej objektívnej, o tej, ktorej by sa mali čo najviac približovať tie subjektívne.
Tak znova. Existuje objektívna pravda? Ja neviem a ani mi to žili netrhá. Podľa mňa áno, ale tento môj názor vôbec nie je podstatný a ani na ňom netrvám. Nemôžem.
Plne si uvedomujem, že spoločenský stupeň nášho poznania je na takej nízkej úrovni, že vyriešenia tejto dilemy sa nedožijem ani ja, ani moje pra- pra- vnúčatá. Prečo? Z jedného prozaického dôvodu.
Centrom myslenia a poznávania je mozog. Vedci tvrdia, že človek dnes dokáže využiť iba 1 až 2 % možností svojho mozgu. A čo tých zostávajúcich 98%. Kam sa posunie stupeň poznania pri priblížení sa k 100%-tám. Čo bude potom pravda? Bude rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou pravdou? Ja neviem. A úprimne je mi to jedno.
Tak, keď nenájdeme objektívnu pravdu, tak čo zo životom? Aký je jeho zmysel? Podľa čoho žiť? Zmyslom života je život sám. Jednoducho žiť. A podľa čoho? Nuž ak sa nechceme uspokojiť s tým, že sme súčasťou potravinového reťazca, tak by sme mali čo najviac využívať stupeň poznania, ktoré ľudstvo dosiahlo. To čím sa odlišujú ľudia od ostatných živočíchov je iba skutočnosť, že sme sa naučili odovzdávať skúsenosti ďalším generáciám. Takže najprevratnejším vynálezom potom boli prvé jaskynné maľby.
Ako využívať múdrosť vekov? Jednoducho, starať sa o to čo máme, hlavne v oblasti vzťahov, zdravia a majetku. Moralisti sú schopní akceptovať zdravie a vzťahy, ako hodnotu, no s majetkom majú problém. Neviem síce prečo, keď aj Ježiš dostal do daru od troch kráľov i zlato. Viac o tom je v mojom článku „Traja králi dávajú logiku.“
Ale späť k pravde. Keď ešte nie sme schopný obsiahnuť objektívnu pravdu a nežijeme ako samotári, tak vzniklo niečo, čo by som nazval spoločensky uznávaná pravda. Je to super vec, ale vždy treba mať na zreteli, že stupeň poznania je na úrovni akej je, takže má na míle ďaleko (alebo aspoň môže mať) od tej objektívnej. Pri uznaní tejto (podľa mňa) skutočnosti stráca význam trvať na dogmách. Dogma, ako filozofický predpoklad, nie je na škodu, no trvať na nej i keď ju už spoločenský stupeň poznania vyvrátil je krátkozraké.
Takže čo s pravdou a životom? Ako som už napísal. Žiť život najlepšie ako sme schopní. S ochotou vykonávať činnosť, ktorá zvyšuje moje poznatky a skúsenosti. Tieto potom, ako skúsenosti člena spoločnosti, zvyšujú spoločenský stupeň poznania, ktorý skvalitňuje život spoločnosti a tým i jej ostatných členov.
Viete ako sa nám bude super žiť, keď nebudeme presadzovať svoju pravdu (načo ju presadzovať, keď je iba subjektívna)? Keď sa nebudeme cítiť ohrozený pravdou iných. Keď budeme konať činnosť iba za to, že ju chceme konať a nebudeme plný očakávaní. Nevieme, aká je objektívna pravda a tým nevieme ani, ktorá činnosť nás k nej dovedie. To je dôvod prečo sa nenapĺňajú očakávania. („Očakávania“ je názov môjho ďalšieho článku)
Neočakávajme, iba konajme preto že chceme. To je láskyplnosť. Tá má byť motívom činnosti. Zmysluplnosť využívať nevieme (iba sa tým radi chlácholíme), nakoľko nepoznáme pravdu a tým ani zmysel.
Nekonanie je smrť, konanie je život. Existuje ešte živorenie, ale to je iba doba na rozhodnutie, či človek konať bude, alebo nebude. Kto chce žiť nech koná. Nech koná zato, že chce a nie za to, že niečo očakáva. Očakávania nosia so sebou sklamania. A sklamania nie sú život.
Konajte a nebojte sa. Svet sa vyvíja od strachu k láske a nie od „zla“ k „dobru“
Toto je moja pravda.

Výchova

Túžbou každého rodiča je vychovať svoje ratolesti dobre. Mnohí tomu dávajú rôzne prívlastky ako napr. k dobru, pravde a pod. Podľa mňa v tom máme značné rezervy.
Veľmi si tú výchovu komplikujeme a hľadáme zaručené návody.
Mali by sme už zabudnúť snažiť sa vychovávať deti k dobru. Je to sprostosť z viacerých hľadísk. Hlavne preto, že dobro samo je relatívne. Čo je dobré dieťa? Poslušné dieťa? Vždy poslušné alebo do akej miery? Koho má poslúchať? Rodičov? Učiteľov? Dospelých alebo každého? A dokedy má poslúchať? Kým nedospeje? A potom čo? Potom sa už bude môcť rozhodovať? No bude to však vedieť? Nebude robiť chyby? Má sa rozhodnúť, no nebude sa toho báť, veď doteraz musel iba poslúchať? Poslušné dieťa ešte neznamená, že je to dobré dieťa. Teda aspoň pre to dieťa to nie je dobré. Dieťa sa má vychovať a nie skrotiť. Výchova má byť prípravou na život. Ak tá príprava má spočívať v skrotení, tak potom sa nečudujme, že sa často z reťaze odtrhnú. A je vymaľované.
Preto už samotná snaha vychovať dieťa dobre, je odsúdená na neúspech. Vo výchove máme jedinú úlohu. Zbaviť dieťa strachu. Túto úlohu spĺňali i rozprávky, preto má každá z nich šťastný koniec. Ak dieťa zbavíme strachu, tak nikdy nebude jednať pod jeho vplyvom a nebude robiť chyby. Strach je to, čo nás núti k chybám a za tieto chyby pykáme.
Možno to znie absurdne, ale jedinou úlohou výchovy je zbaviť vychovávaného strachu.
(pre pochopenie pozri článok „BOJ DOBRA A ZLA.“)
A ako to dosiahnuť? Jednoducho.
Zhruba do ôsmeho roku jeho života mu organizujme čas a činnosť. Hľadajme čím ho upútame a uvedomme si, že do tohto veku sa najviac vyvíja opakovaním, napodobňovaním. Nikdy nevynechajme možnosť pochváliť ho. Ak ho budeme musieť za niečo napomenúť, zachovajme chladnú hlavu a vždy si nájdime niečo, za čo ho pred napomenutím budeme mať možnosť pochváliť. Čím budeme usilovnejší v hľadaní dôvodu k pochvale, tým ten dôvod budeme musieť menej hľadať, lebo dieťa nám poskytne dostatočné množstvo takýchto dôvodov.
Od ôsmeho do cca 15. – 16. roku jeho života už neorganizujme jeho, ale svoj čas, a to tak, aby sme boli vždy po ruke, keď bude chcieť tráviť čas s nami. Neprestaňme chváliť a poukazovať na to, akou veľkou hodnotou je pre nás.
Po tomto období obmedzme organizáciu svojho času v prospech dieťaťa tak, aby sme neboli poruke vždy, keď bude chcieť, ale vždy keď to bude potrebovať. Nezabúdajme ho povzbudzovať a poukazovať na jeho hodnotu.
To je všetko. To je celá veda o výchove. Takto vychovávané dieťa nebude pociťovať strach a tým nebude robiť chyby.

Náhoda.

„Náhoda neexistuje, existuje iba zhoda okolností“. Toto tvrdí mnoho ľudí, ktorí odmietajú uznať existenciu náhody. Nie je v tom však žiadny rozdiel. Náhoda jestvuje a jestvovať bude (nech jej dáme akékoľvek meno), no môžeme ju zbaviť moci.

„Nešťastné“ náhody sú tým, čo ľuďom komplikuje život. Tie „šťastné“ náhody väčšinou nikomu nevadia (ak len nie tá, že sused trafil šesť čísel v lote). Šťastné i tie nešťastné náhody by sme mohli vnímať ako prejav nespravodlivosti sveta. Mohli a mnohý ich i tak vnímajú. Kto náhodu vníma ako prejav nespravodlivosti, ten sa nikdy nedostane s pod jej vplyvu.
Náhodu, ako negatívum môžu vnímať iba ľudia, ktorí zastávajú názor, že ľudia sa nikdy nemali vyvinúť v inteligentné bytosti a mali zostať na úrovni ľudoopov. Kto je však rád, že sme prešli týmto vývinom, tak ten musí byť vďačný za existenciu sily zvanej náhoda. Náhoda nie je samoúčelná veličina. Je to sila, ktorá zabraňuje stagnácii. Áno, stagnácia je neudržateľná. Ak ľudia nie sú ochotní cieľavedome vyvíjať činnosť, ktorou sa starajú o to čo majú, či už v oblasti zdravia, vzťahov, alebo majetku a domnievajú sa, že to ďalej pôjde samo, tak zapracuje náhoda. Náhoda naruší rovnovážny stav (stagnáciu) a v 99 prípadoch zo 100 privodí pokles. Môže privodiť i vzostup, ale iba (možno) v 1%. To znamená, že silu zvanú náhoda by sme (aspoň mnohý z nás) nazvali deštruktívnou – spiatočníckou.
Nie je to však tak. Bola nám sem daná zámerne, aby sme neprešustrovali náš čas. Pokiaľ budeme radi a dobrovoľne vyvíjať činnosť, naša milá náhoda bude čušať ako voš pod chrastou. No nezmizne. Vždy budeme pod jej kontrolou. Ak prestaneme konať činnosť dobrovoľne a tým i účinne, táto sila (náhoda) nás túto činnosť konať prinúti. No o účinnosti našej činnosti z prinútenia má každý svoj názor.
Kto sa neodhodlá k činnosti už ani z prinútenia, umiera. Áno, platí, že činnosť je život, nečinnosť je smrť. Máme v moci rozhodnúť, či činnosť budeme konať s láskou (z vlastného rozhodnutia) a tým ubrať silu náhode, alebo sa staneme jej otrokmi.

Sloboda.

(Ne)výklad, alebo nesprávne vnímanie tohoto pojmu, pácha vo svete aspoň toľko „zla“, ako nesloboda sama.

Domnievate sa, že sme slobodní? Nech si každý odpovie sám. Ja však tvrdím, že by sme mohli byť. Treba iba pochopiť, čo sloboda je.
Ľudstvo bolo od počiatkov spútavané a obmedzované, no možno sa napriek tomu cítilo slobodné. Nemám tu na mysli otrokárstvo, feudalizmus apod., ale svet samotný.
Teritórium ľudí vymedzovali hory, rieky, neskôr moria a oceány. Ľudia ochotou k činnosti posúvali hranice poznania a prekonali tieto prekážky. V ďalšom postupe ich obmedzovala zemská príťažlivosť. Poznanie prekonalo i túto prekážku.
Teraz sa cítite slobodne? To je dobre. Naozaj sa môžete slobodne rozhodnúť. Môžete dokonca vyskočiť z letiaceho lietadla, no keď tak učiníte bez padáku, tak si to ods.... Ak však akceptujete toto obmedzenie zemskou príťažlivosťou a použitím padáku využijete odpor vzduchu (ktorý často tiež obmedzuje) môžete mať zo slobodného rozhodnutia „skočiť“, prekrásny zážitok.
Mnoho sa diskutuje o tom, čo je sloboda, kde začína a kde končí. Či moja sloboda môže obmedzovať slobodu iného a pod. Všetky tieto polemiky stratia význam, ak pochopíme čo je skutočná sloboda. Počul som už mnoho výkladov, definícii a polemík. Najviac sa mi však pozdáva Hegelova definícia, ktorú som doplnil o slovíčko v zátvorke. Hegel tvrdil, že: „Sloboda je pochopená (akceptovaná) nutnosť“. Túto nutnosť rozpúšťa iba roztok poznania, no slobodu zaručí i akceptovanie tejto nutnosti. Preto sa ľudia v minulosti mohli cítiť slobodnejšie ako my, iba akceptáciou tejto nutnosti.