pondelok 26. marca 2007

Bol neveriaci Tomáš horší ako ostatní apoštoli?

Vôbec nehodlám podhodiť ďalšiu „kosť“, na ktorej by sa mohli veriaci a neveriaci dohrýzť. Hodlám poukázať na rozdiel medzi vierou vyplývajúcou zo svetonázoru a vierou z „presvedčenia“. Poviete si, že je to sprostosť? Že je to to isté. Nie je. Veriaci zo svetonázoru verí preto, že chce, lebo bol k tomu vedený a verí bez akýchkoľvek pochybností. Nepripustí ani len diskusiu o bohu, kým veriaci z „presvedčenia“ verí až keď sa o niečom presvedčí. Tak ako Tomáš, ktorý uveril, až keď uvidel a vôbec sa nemusí jednať iba o vieru v boha. Táto viera ovplyvňuje život každého z nás, či už veriacich, alebo ateistov. Podľa môjho názoru je rozdiel medzi veriacim a ateistom iba v tom, čo o sebe slovne tvrdí.

Mnohí ľudia o sebe tvrdia, že sú veriaci, no ich činy ich usvedčujú, že s Bohom nie sú v priateľskom vzťahu. Iní sa zas snažia konať „dobro“ a keď sa im to zvrhne povedia si: „Cesty Božie sú nevyspytateľné“, alebo „Taká bola vôľa Božia“. Nedokážu si predstaviť, že Boh stvoril niečo tak dokonalé, že to nevyžaduje jeho ďalšie zasahovanie.
Na druhej strane je zas nespočetné množstvo ateistov, ktorí síce verbálne deklarujú, že neveria v Boha, no všetky ich činy sú v súlade s učením Ježiša. S láskou (za to že chcú) sa starajú o svoje zdravie, vzťahy a majetok na princípe: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má bude mu odňaté.“ (Matúš 25. 29.)
Podľa môjho názoru nie je správne ak sa ľudia delia na veriacich a ateistov. Mali by sa skôr deliť na spokojných a nespokojných. Ak je niekto spokojný, dokazuje to, že sa s úspechom stará o to čo má a je jedno či tak činí na základe vyššie citovaného biblického výroku, alebo jednoducho preto, že to považuje za správne. Napríklad to isté tvrdil i Marx, o ktorom sa dá povedať všetko, ale iste by ho nik nepasoval, za idealistického filozofa. On povedal, že nadhodnota vzniká iba ak sa ku kapitálu vloží práca. To sa však vzťahuje aj na iné oblasti a nie len na financie. Funguje to jednoducho. Kto sa stará o svoje zdravie, majetok a vzťahy má ich a to je spokojnosť. Hovorí dokonca o tom i ľudová múdrosť: „Aj pes se*e už na jestvujúcu kopu.“
Z toho vyplýva, že je úplne jedno, či sa pasujete za veriaceho, alebo ateistu, dôležité je to, čo vám môže pomôcť. Nemusíte, ale môžete, veriť ničomu a nikomu, mne už vôbec nie. Skúste sa však presvedčiť bez rizika a na vlastnej koži, že máte možnosť sa postarať o svoje zdravie. Skúste na sebe odskúšať starostlivosť o svoje zdravie podľa rád zverejnených v mojom článku „ZDRAVIE SEBE A OSTATNÝ“. Ak nechcete, nezúčastňujte sa nášho projektu, ale odskúšať si ho môžete.
Nie je nenormálne uveriť, až keď sa presvedčíte. Aj Tomáš, ako neveriaci Tomáš, sa objavuje až v Jánovom evanjeliu, ktoré ja nepovažujem za učenie Ježiša. Že prečo nie? O tom sa podrobnejšie môžete dočítať v mojom článku VIERA, UČENIE, CIRKEV. Pre dosiahnutie spokojného života je úplne postačujúce, ak uveríme, až keď sa presvedčíme. Tomáš nebol horší ako ostatní.

utorok 13. marca 2007

Súdny deň?

Cirkev nás učí, že po smrti prídeme pred posledný súd, kde budú hodnotené naše skutky, myšlienky, slová a nezanedbávanie dobrého. Ortieľ tohto súdu bude znamenať kráľovstvo božie (raj), alebo bytie mimo tohto kráľovstva (peklo). Odkiaľ to ale berie, keď Ježiš hlásal niečo iné.

Ježiš povedal: „Keď sa Ho farizeji opýtali, kedy príde kráľovstvo Božie, odpovedajúc im riekol: Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia pozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto, alebo tamto je! Lebo ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lukáš 17. 20. a 21.) Kráľovstvo božie je teda tu a teraz, alebo aspoň môže byť. Pre vstup do tohto kráľovstva nie je potrebná nejaká revolučná zmena, akou smrť rozhodne je. Dokonca tvrdil, že ho nemáme očakávať, ale hľadať. Doslova povedal: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ (Matúš 6. 33.)
Nehodlám týmto článkom odradiť veriacich od viery v posmrtný život. No táto viera by im nemala prekážať v starostlivosti o najväčší dar, o svoj život.
No ak je kráľovstvo božie medzi nami, tak kedy bol súdny deň? A tu je pes zakopaný. Súdnym dňom je každý deň. Každý deň vykonávame nejakú činnosť, alebo nevykonávame, hoci by sme mali. Každý deň prijímame rozhodnutia a snažíme sa o to aby boli „dobré“. Dokonca sme presvedčení, že sme sa rozhodli správne. Koľkokrát však naše rozhodnutia a činy prinesú úplne iné ovocie, než sme očakávali. Túto skutočnosť pokladáme za nepríjemnú náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno ako to nazveme, rozhodne nás to utvrdzuje v nespravodlivosť sveta. Ježiš to predpovedal, keď vyhlásil: „Pretože neprávosť vrcholí ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24. 12.) Dnes by sme povedali, že nespravodlivosť vrcholí.
No ale je to skutočne tak? Pri problémoch, ktoré zažívame ide iste o nespravodlivosť? Naozaj nenájdeme v našich predchádzajúcich slovách a skutkoch zárodok týchto problémov? Ak nie tak nám nepomôže ani svätená voda. Ak uznáme, že sme sa o problémy nepričinili, tak to musíme našiť na náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno či si to odskáče náhoda, osud, či boh, sme v probléme a ani s tým nič nevieme urobiť. Proti náhode sa bojovať nedá.
Jediná možnosť ako sa z problémov dostať, je nájsť spravodlivosť v tom, čo sa nám stalo. Lebo ak uznáme, že problém je prejavom spravodlivosti, tak potom tú istú spravodlivosť môžeme využiť k zjednaniu nápravy. Boj v nespravodlivom svete, je boj proti veterným mlynom. Viem, je ťažké si priznať vinu, alebo chybu, no kým tak neučiníme, vždy budeme v nespravodlivom svete.
Áno, nájsť spravodlivosť v našich problémoch vyžaduje kvalitný zrak a sluch. No je to jediná cesta k náprave. Preto Ježiš povedal: „Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia a vaše uši, že počujú.“ (Matúš 13. 16.) V tomto kontexte už má zmysel i ďalší jeho výrok, ktorým nás nabáda na prijatie a nesenie svojho kríža. Dnes by sme to nazvali prijatím zodpovednosti.
Aby sme si umožnili prijatie zodpovednosti, musíme si uvedomiť, že pojem „hriech“ nie je voľajaký morálny poklesok, či nebodaj niečo „zlé“. Hriech v preklade z hebrejčiny neznamená nič viac a nič menej ako chybu. Takže tvrdenie, že hriešnici nevojdú do kráľovstva božieho, by sme dnes vyslovili asi takto: „Ľudia konajúci chyby, nedosiahnu spokojný život“. V mojom článku „Traja králi dávajú logiku“ na tomto blogu sa môžete dozvedieť prečo sú kráľovstvo božie a spokojný život pre mňa totožné pojmy.
Ak uznáme svoju zodpovednosť a tým i spravodlivosť sveta, môžeme využiť ďalšie pravidlo z pravidiel hry. To pravidlo znie: „Preto vravím vám: Každý hriech a rúhanie odpustí sa ľuďom, ale rúhanie duchu sa neodpustí.“ (Matúš 12. 31.)
Áno, každú chybu, či už nevedomú, alebo vedomú (rúhanie) máme možnosť napraviť, no iba v prípade ak uznáme, že sme ju urobili. Toto je ten prejav milosrdenstva, v ktorý tak veria (alebo skôr po ňom túžia) veriaci. Problém je v tom, že ani väčšina veriacich si nedokáže predstaviť, že boh stvoril niečo tak dokonalé (tento svet), že k naplneniu spravodlivosti nie je potrebný jeho ďalší zásah. A toto je to „rúhanie sa duchu“, ktoré sa ľuďom neodpúšťa.
Tento svet je tak dokonalý, že nepotrebuje ďalšie korekcie. Boh sa do nás nemontuje. Dal nám ihrisko a pravidlá hry. Tie pravidlá sú tak dokonalé, že obsahujú v sebe jak spravodlivosť tak i milosrdenstvo.
Takže veriaci, ktorí neverí v spravodlivosť sveta a presviedča boha, že potrebuje pomoc sa nie že len „rúha duchu“, ale i používa „meno božie nadarmo“. Tým vlastne zhrešil, urobil chybu a odrazí sa to na ovocí, ktoré bude jesť.
Mnohí neveriaci síce verbálne neveria v boha a tobôž nie v jeho prvotnosť pred hmotou, ale systematicky sa starajú o to čo majú (dostali). Na tých, ktorí sú spokojný so životom vidno, že sa starajú o svoje vzťahy, zdravie a majetok. To platí i pre spokojných veriacich. Tým vlastne napĺňajú (či si to už uvedomujú, alebo nie) základnú požiadavku pre spokojný život, a tou je uznanie, že niečo majú. „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25. 29.) No a jediná, a najspoľahlivejšia možnosť ako presvedčiť seba, svoje podvedomie, či boha o tom, že niečo máme je to , že sa o to staráme. Rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je len v tom, že pre úspešného pojem „mať“ znamená starať sa a pre neúspešného iba vlastniť.
O tom ako to funguje v oblasti zdravia sa môžete dočítať v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť?“ a „Zdravie sebe a ostatným“ na tomto blogu. V kocke je tam napísané, že kto sa stará o svoje zdravie bude zdravý a kto iba o svoje choroby bude chorý.
Takže veriaci a neveriaci, podajme si ruky, lebo niet medzi nami rozdielu. Ak uznáme, že svet je spravodlivý aj bez ďalšieho božieho zasahovania, tak potom nemá význam základný dôvod našej polarizácie a to, či máme slobodnú vôľu, alebo sme iba bábkami v božích rukách. Nedeľme sa na veriacich a neveriacich, ale na spokojných a nespokojných. A spokojný môže byť každý, len sa musí s láskou starať o svoje zdravie, majetok a vzťahy.

pondelok 12. marca 2007

Sme schopní byť zdraví?

Či sme schopní? To neviem. Viem však, že je to možné.

Riešenie je až banálne jednoduché. Nie je v antagonizme medzi medicínou a alternatívnou medicínou. Táto polarita už spôsobila mnoho zbytočného utrpenia. Nie, nechcem propagovať žiadne šarlatánstvo. Za alternatívnu medicínu považujem činnosť, ktorá sa stará o zdravie. Som presvedčený, že moderná medicína sa stará iba o choroby. Aj tak je super, že ju máme. No vyliečiť nás môže iba jej doplnenie o starostlivosť o zdravie. To je jediný dôvod, prečo má ten istý liečebný postup u rôznych ľudí, rôzne účinky. Áno, sú ľudia, ktorí i vo svojej chorobe dokážu čo to dať i svojmu zdraviu. U týchto liečba slávi úspech. Takže nie je ani za mak náhodnosti v očakávaní lekárov, keď si kladú otázku: „Ako zareaguje organizmus?“
Ako? Tak ako má, len mu treba pomôcť. Celá pomoc je opísaná v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť?“ Mnohým ľuďom tento liečebný postup (doplnok) už pomohol (zatiaľ všetkým). Preto spúšťame projekt, ktorý otestuje na širšej vzorke dobrovoľníkov, či je ozaj schopný pomôcť každému. Informácie o projekte môžete získať z článku „Zdravie sebe a ostatným“ na tomto blogu.
Do projektu je možné prihlásiť sa do 31. 3. 2007. Šesť dobrovoľníkov má za sebou už prvý mesiac. Štyria sa ho zúčastňujú s preventívnym zámerom. Zatiaľ nepociťujú ani pozitíva a ani negatíva. Nemajú žiadne zdravotné problémy a cítia sa dobre. Nepripisujeme to účasti na projekte, nakoľko sa dobre cítili i pred tým. Jedna pani po mesiaci stručne skonštatovala ústup bolestí hlavy.
Názor šiestej účastníčky vám teraz s jej súhlasom poskytnem celý. Tu je:
„Dobry den
Neviem uplne presne kedy som zacala niekedy okolo Vianoc ale nebolo to uplne pravidelne. Pravidelne az od zaciatku februara. Neviem ci mi vcelku pomaha len jedenie vlakniny a kapusty. Od jesene som sa totiz snazila drzat rady Mudr. Bukovskeho a to 1 strucik cesnaku, 2 citrusove plody, 3 jablka, 4 lyzicky ovsenych vlociek a 5 orechov a salka zeleniny denne, pretoze som byvala hrozne chorlava. Alergologicka mi predpisala liek na zvysenie imunity ale ten mi dva roky nezaberal. Mala som uz prechladnutie prip. chripku alebo zapal priedusiek skoro kazdy mesiac. Povedala som si ze to skusim inac. Odhodila som lieky a snazila som sa drzat rad Mudr. Bukovskeho + denne prechadzka + otuzovanie studenou vodou. Skoncilo to tak, ze tie prechadzky som nezvladla lebo nemam cas (blba vyhovorka, vsak ale nie som to schopna kazdy den, som rada ak 2x za tyzden) Co sa tyka toho pojedania tak to sa fakt tiez nedalo dodzat. Okrem toho som si nebola ista tymi citrusovymi plodmi. Ked sme naslapali kapustu povedala som si ze ich nahradim kapustou, akurat sa mi ju nedarilo pojedat pravidlene. Este ten cesnak sa mi podarilo par krat tyzdenne a orechy dost pravidelne. Ked som si precitala Vase clanky tak sa mi to zdalo uzasne jednoduche a uz sa snazim len o tu vlakninu a stipku kapusty. Samozrejme ze aj ten cesnak ked nezabudnem jablko ked mam chut ovsene vlocky a orechy dost casto a zelenina castejsie nez byvala. Okrem toho sa denne umyvam prip. sprchujem studenou vodou.
Nechcem to zakriknut ale tejto zimy som este nebola chora, nebolia ma klby a svaly. Predtym ma boliavalo pri srdci - vysetruju ma ci nemam anginu pectoris ale subjektivne ma problemy presli.
Este mam zopar chronickych chorob s ktorymi bojujem ale subjektivne sa citim lepsie.
Neviem ci Vam tento moj chaos k niecomu pomoze.“

Toľko mail. Zvážte, či sa nechcete zúčastniť projektu, či nechcete urobiť niečo pre svoje zdravie a tým i pre zdravie ostatných. Vyžaduje to iba dve minúty denne. Bližšie informácie na www.vap.sk

piatok 2. marca 2007

Tá naša mládež.

Takéto povzdychnutia počuť na každom kroku. Mládež nahráva na mobily bitky v školách. Zaživa upália mača. Učiteľa pošlú do ... A my len lamentujeme a lamentujeme. Je normálne, aby sa takto správali mladí ľudia v treťom tisícročí? Bohužiaľ je. Neviem si vlastne ani predstaviť, prečo by sa mali správať inak. Nie, nie som chorý. Zamyslite sa nad tým so mnou.

Dieťa keď sa narodí nie je ani dobré, ani zlé. Je to čistá bytosť, ktorá ide objavovať svet. Ono ani netuší, že raz sa bude musieť o seba postarať samo. Len si tak vegetí, pozoruje a napodobňuje. Celý jeho vývin pozostáva z napodobňovania, až kým si neuvedomí svoju identitu. To je zlomový moment, od ktorého sa naň môže vplývať i výchovou a nie len príkladom. Kde sa tento moment premešká, tam doslova platí, že: „Jablko nepadá ďaleko od stromu“ alebo „Aká matka, taká Katka“. Na dôležitosť cielenej výchovy upozornil Ježiš už pred 2000 rokmi, keď povedal: „Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestu so svokrou.“ (Matúš 10.35.) Alebo inde: „Kto miluje otca, alebo matku viac ako mňa nie je ma hoden.“ (Matúš 10. 37.) Zároveň však vieme, že povedal i: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 7.17.) Z toho vyplýva, že povedané má platiť pri zachovaní božieho prikázania: „Cti otca i matku svoju.“ (Matúš 15.4.)
Ak z tohto nemá vzniknúť galimatiáš, tak potom sa tieto slová dajú vysvetliť jedine nasledovne. Máme si vážiť a ctiť svojich rodičov, no oni sú nám schopní dať len to, čo majú a to čo vedia. Takže rozdelenie syna s otcom atď. má iba jediný zmysel a to v tom, že treba opustiť skostnatelé myslenie a prijímať nové myšlienky vzdelávaním a výchovou.
A tu je pes zakopaný. Z výchovného procesu sme odstránili zastrašovanie a fyzické tresty. Podotýkam, že veľmi správne a už bolo ozaj na čase. No absenciu týchto výchovných prostriedkom sme ničím nenahradili. Školy nie sú výchovno-vzdelávacími inštitúciami, ale iba vzdelávacími. Čo tým myslím, to si môžete prečítať v mojich článkoch „Blíži sa vysvedčenie...“
Celý výchovný proces na školách sa degradoval na vyčítanie pokleskov. Áno „vychovávame“, napomíname iba tých,. ktorý už niečo vyviedli. Aj to sa často netrafíme. Hovoríme im „buď dobrý“. Ale čo to je byť dobrý. Byť poslušný? To je dobré komu? Tomu čo poslúcha alebo tomu, koho poslúchajú? Dá sa vlastne konať dobro? Podľa mňa nie. Podľa mňa sa dá konať iba ČINNOSŤ, ktorá potom prinesie dobro alebo zlo. Toto zlo a dobro vzniká na princípe istých zákonitostí (podrobnejšie v článku „Boj dobra a zla“).
Z celého potom ale vyplýva, že rodičia nemajú dostatok znalostí o výchove (veď sú špecialistami v iných oboroch) alebo nemajú na výchovu čas. Školy deti nevychovávajú, ale iba vzdelávajú a my sa čudujeme, že tu máme samorasty. Nuž buď s tým niečo urobme alebo lamentujme ďalej. Ľudstvo voľajako prežije. Veď každá generácia si myslí, že ona je posledná rozumná. Možno naše deti už tie svoje začnú rozumne vychovávať. A ak nie, tak ich deti svoje deti. Raz to príde, ide len o to ako dlho to ešte bude bolieť.
Veľmi málo si uvedomujeme, čo spravilo človeka, človekom. Bola to skutočnosť, že ako jediný živočíšny druh dokázal odovzdávať nadobudnuté vedomosti ďalším pokoleniam. Vedomosti vzdelávaním sme sa naučili odovzdávať. Tak sa pokúsme to, čo sme dosiahli vo vzdelaní dosiahnuť i vo výchove. Viem, je to ťažké (alebo nie), no aspoň sa o to pokúsme.