Činnosť je jediná vec, ktorá nás drží pri živote. Ochota k činnosti rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorému korene odmietnu činnosť – vyschne. Ak vám vypovie činnosť životne dôležitý orgán – zomriete. Práca je činnosť, ktorá má vytvoriť podmienky k užívaniu života. Áno, nebojme sa to nahlas vysloviť, zmyslom života je jeho užívanie si. Netreba však zabúdať, že o užívaní si života môže byť reč iba vtedy, ak máme poriadok v oblasti zdravia, vzťahov a majetku. Činnosť, ktorá nám má zabezpečiť, aby sme v oblasti majetku netrpeli nedostatkom, sme nazvali práca.
Dôvodov prečo sa človek stane nezamestnaným je mnoho, ale prečo ním zostane je len jeden jediný. Tým dôvodom je skutočnosť, že človek si nechce nájsť prácu, dá sa povedať za každú cenu. Nevie si ani predstaviť, že by si ju mal nájsť hlavne zo sebeckého hľadiska. Nemám tu teraz na mysli slová z piesne práce: „Znej pieseň práce vznešená o práci, ktorá jediná vie ľudstvo k blahu viesť“. Sú síce pravdivé, ale pre iné dôvody, dnes ako argument nevhodné. No našťastie tých argumentov máme viac. Ak mnohých môžu iritovať slová budovateľskej piesne, potom sú iste i takí, ktorých budú iritovať slová z biblie. Mám na mysli slová, keď človek – hospodár vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. Keď videl o deviatej, na poludnie, o tretej a o piatej zaháľať ľudí najal i tých a poslal ich pracovať na vinicu. Podrobne si to môžete prečítať v Novom zákone, Matúš 20. 1. až 15. Nemám v záujme nikoho iritovať a tak opomeňme materialistické i idealistické argumenty. Máme k dispozícií aj dosť pragmatických argumentov. Avšak dosť zle sa o nich píše. Dôvod je jednoduchý. O význame práce sa toľko špekulovalo a filozofovalo, že z každej aj rozumnej myšlienky sa stala fráza. Jednu však očistime a rozoberme si ju na drobné.
Mám na mysli tú najokrídlenejšiu: „Na práci nie je dôležité len to, čo za ňu dostanem, ale aj to čím sa vďaka nej stanem“. Uvedomme si, že málo kto na svete zarába toľko, koľko si myslí, že by si zaslúžil. To znamená, že ak z práce nechceme mať vyrážky a pociťovať ju ako frustrujúce zlo, mali by sme v nej nájsť aj iný rozmer.
Našli ho už starí Egypťania. Možno už aj niekto pred nimi, ale oni tento rozmer rozviedli takmer do dokonalosti. V Egypte vlastne neexistovala nečinnosť. Nikdy tam neboli ľudia bez práce. Radšej stavali zdanlivé zbytočnosti, pyramídy, ako by strpeli flákanie. Môžete namietať, že touto činnosťou podporovali kult faraóna. Áno. No podľa mňa to bolo len zdôvodnenie činnosti. Čo táto činnosť priniesla, vidno dodnes. No v tých časoch žil Egypt , ako by sme dnes povedali v konjunktúre, ktorú spôsobila jak remeselná zručnosť nadobudnutá prácou, tak i pocit hrdosti, že touto prácou ľudia dosiahli vyšší spoločenský status. Pochybuje dnes niekto, že Egyptská spoločnosť dosiahla rozkvet vo všetkých sférach života, v tých časoch takmer nedosiahnuteľnú.
Ďalší príklad nájdeme v susedných Čechách. Tam z toho istého dôvodu, ako Egypťania pyramídy, Českí mešťanostovia, keď nebolo inej práce dali, stavať rozhľadne. Každé mesto malo rozhľadňu, ktorú nie len že bolo treba postaviť, ale vyžadovala i neustálu údržbu. Ľudia získali pracovné návyky, zručnosti, živobytie a hrdosť. Získali pocit užitočnosti a sebavedomia. Mali možnosť ukázať, čo v nich je a mali sa možnosť (v dobrom slova zmysle) lepšie predať. Stal sa z nich niekto.
Podľa môjho názoru, toto by bol pravý význam verejnoprospešných prác (VPP). Zdá sa mi však, že v našich VPP chýba možnosť rastu ich účastníkov. Podľa môjho názoru fungujú len akoby trest za to, že si nenašli prácu. V tom niet možnosť rastu. Ak vynecháme špekulantov a je ich menej ako si myslíte, (tí si nežijú zle) sú len dva druhy nezamestnaných. Jedny nepracujú lebo si myslia, že nie sú docenený. Takým chýba vedomosť o druhom rozmere práce. Tí druhý nepracujú za to, že ich služby ozaj nemá kto zamestnať, lebo nemajú žiadne pracovné návyky. Jedným i druhým môžu VPP pomôcť. Tí „nedocenený“ môžu ukázať čo v nich je a tým druhým zvýšiť pracovné návyky.
VPP sú však schopné toto dosiahnuť iba vtedy, ak sa k práci pridajú i motivačné prednášky. Týmto ľuďom treba čo najviac vysvetľovať a odôvodňovať význam práce a nutnosť jej konania. Nie budovateľskými heslami a frázami o význame práce, ale poukázaním na to, že konať činnosť je potrebné čisto zo „sebeckého“ hľadiska a nemám na mysli len mzdu.
Hovoríte, že sa to mali naučiť v školách? Mali. No nenaučili. Prečo? Lebo náš výchovno-vzdelávací proces na školách je už len vzdelávací. Toto tvrdenie som odôvodnil v už zverejnených článkoch na tomto blogu. Odôvodnenia z týchto článkov, by som rád doplnil ešte o jedno.
Zo škôl sme farizejsky vytlačili „detskú“ prácu. Zrušili sme brigády ako niečo, čo zneužíva deti a náležito sme tie deti o tom poučili. Tým si deti, budúci dospelí, zafixujú, že prácou sa zneužíva. Nemajú možnosť „ovoňať“ prácu a za jej vykonanie získať pochvalu, čo je balzam na detskú dušu. Kým ma začnete obviňovať, že propagujem detskú prácu, na svoju obhajobu chcem povedať, že cítim rozdiel medzi zaujatím detí prácou a zneužívaním detí na prácu. Aby sme predišli zneužitiu detí na prácu zakázali sme akokoľvek zamestnávať deti. Dopadlo to presne opačne ako Švédska prohibícia. Švédi nemali silu bojovať proti alkoholu, tak ho jednoducho zakázali. My ale bojujeme, čo ak prehráme tento boj? Ako to súvisí s témou? Mali sme zakázať alkohol, nie snažiť sa ho regulovať a mali sme regulovať „detskú prácu“ a nie ju zakázať.
Niektorým ľuďom z týchto dôvodov školy nedali pracovné návyky a inde ich nenadobudli. Ak im chceme ponúknuť šancu k prežitiu plnohodnotného života, musíme prostredníctvom úradov práce ich prístup zmeniť. Alebo sa o tom aspoň pokúsiť. Som presvedčený, že to ide, len prednášať im musí taký človek, ktorý je schopný presvedčiť ich o spravodlivosti sveta na princípe „kto chce zapaľovať, sám musí horieť“.
Mám na mysli tú najokrídlenejšiu: „Na práci nie je dôležité len to, čo za ňu dostanem, ale aj to čím sa vďaka nej stanem“. Uvedomme si, že málo kto na svete zarába toľko, koľko si myslí, že by si zaslúžil. To znamená, že ak z práce nechceme mať vyrážky a pociťovať ju ako frustrujúce zlo, mali by sme v nej nájsť aj iný rozmer.
Našli ho už starí Egypťania. Možno už aj niekto pred nimi, ale oni tento rozmer rozviedli takmer do dokonalosti. V Egypte vlastne neexistovala nečinnosť. Nikdy tam neboli ľudia bez práce. Radšej stavali zdanlivé zbytočnosti, pyramídy, ako by strpeli flákanie. Môžete namietať, že touto činnosťou podporovali kult faraóna. Áno. No podľa mňa to bolo len zdôvodnenie činnosti. Čo táto činnosť priniesla, vidno dodnes. No v tých časoch žil Egypt , ako by sme dnes povedali v konjunktúre, ktorú spôsobila jak remeselná zručnosť nadobudnutá prácou, tak i pocit hrdosti, že touto prácou ľudia dosiahli vyšší spoločenský status. Pochybuje dnes niekto, že Egyptská spoločnosť dosiahla rozkvet vo všetkých sférach života, v tých časoch takmer nedosiahnuteľnú.
Ďalší príklad nájdeme v susedných Čechách. Tam z toho istého dôvodu, ako Egypťania pyramídy, Českí mešťanostovia, keď nebolo inej práce dali, stavať rozhľadne. Každé mesto malo rozhľadňu, ktorú nie len že bolo treba postaviť, ale vyžadovala i neustálu údržbu. Ľudia získali pracovné návyky, zručnosti, živobytie a hrdosť. Získali pocit užitočnosti a sebavedomia. Mali možnosť ukázať, čo v nich je a mali sa možnosť (v dobrom slova zmysle) lepšie predať. Stal sa z nich niekto.
Podľa môjho názoru, toto by bol pravý význam verejnoprospešných prác (VPP). Zdá sa mi však, že v našich VPP chýba možnosť rastu ich účastníkov. Podľa môjho názoru fungujú len akoby trest za to, že si nenašli prácu. V tom niet možnosť rastu. Ak vynecháme špekulantov a je ich menej ako si myslíte, (tí si nežijú zle) sú len dva druhy nezamestnaných. Jedny nepracujú lebo si myslia, že nie sú docenený. Takým chýba vedomosť o druhom rozmere práce. Tí druhý nepracujú za to, že ich služby ozaj nemá kto zamestnať, lebo nemajú žiadne pracovné návyky. Jedným i druhým môžu VPP pomôcť. Tí „nedocenený“ môžu ukázať čo v nich je a tým druhým zvýšiť pracovné návyky.
VPP sú však schopné toto dosiahnuť iba vtedy, ak sa k práci pridajú i motivačné prednášky. Týmto ľuďom treba čo najviac vysvetľovať a odôvodňovať význam práce a nutnosť jej konania. Nie budovateľskými heslami a frázami o význame práce, ale poukázaním na to, že konať činnosť je potrebné čisto zo „sebeckého“ hľadiska a nemám na mysli len mzdu.
Hovoríte, že sa to mali naučiť v školách? Mali. No nenaučili. Prečo? Lebo náš výchovno-vzdelávací proces na školách je už len vzdelávací. Toto tvrdenie som odôvodnil v už zverejnených článkoch na tomto blogu. Odôvodnenia z týchto článkov, by som rád doplnil ešte o jedno.
Zo škôl sme farizejsky vytlačili „detskú“ prácu. Zrušili sme brigády ako niečo, čo zneužíva deti a náležito sme tie deti o tom poučili. Tým si deti, budúci dospelí, zafixujú, že prácou sa zneužíva. Nemajú možnosť „ovoňať“ prácu a za jej vykonanie získať pochvalu, čo je balzam na detskú dušu. Kým ma začnete obviňovať, že propagujem detskú prácu, na svoju obhajobu chcem povedať, že cítim rozdiel medzi zaujatím detí prácou a zneužívaním detí na prácu. Aby sme predišli zneužitiu detí na prácu zakázali sme akokoľvek zamestnávať deti. Dopadlo to presne opačne ako Švédska prohibícia. Švédi nemali silu bojovať proti alkoholu, tak ho jednoducho zakázali. My ale bojujeme, čo ak prehráme tento boj? Ako to súvisí s témou? Mali sme zakázať alkohol, nie snažiť sa ho regulovať a mali sme regulovať „detskú prácu“ a nie ju zakázať.
Niektorým ľuďom z týchto dôvodov školy nedali pracovné návyky a inde ich nenadobudli. Ak im chceme ponúknuť šancu k prežitiu plnohodnotného života, musíme prostredníctvom úradov práce ich prístup zmeniť. Alebo sa o tom aspoň pokúsiť. Som presvedčený, že to ide, len prednášať im musí taký človek, ktorý je schopný presvedčiť ich o spravodlivosti sveta na princípe „kto chce zapaľovať, sám musí horieť“.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára