Financovanie?
Základné a stredné školstvo treba za každú cenu udržať bezplatné. Áno, za každú cenu, lebo jeho nedostupnosť pre niektoré vrstvy by bola i pre samotnú spoločnosť v konečnom dôsledku oveľa drahšia.
S vysokými školami je to však niečo úplne iné. Kým základné a stredné školy prispievajú k zvyšovaniu vzdelávacej úrovne národa vo všeobecnosti, vysoké školy už produkujú úzko špecializovanú skupinu ľudí s vysokou odbornosťou. Aj toto je pre spoločnosť veľmi potrebné a pozitívne, ale tým je každá poctivo odvedená práca. Treba si uvedomiť, že každý vysokoškolský diplom je vlastne výrobným prostriedkom pre každého absolventa vysokej školy, na ktorý prispieva celá spoločnosť. Takouto filozofiou prispievania na jeho nadobudnutie, by sme mali prispievať i krčmárom na výčapné pulty, zámočníkom na zváračky, automechanikom na náradie a účtovníkom na počítače. Sprostosť? Prečo? Veď aj to sú výrobné prostriedky.
Preto tvrdím, že vysoké školy by mali byť v plnej miere uhrádzané poslucháčmi. Ale pozor, nie však hneď. Jeho spoplatnenie dnes by malo za následok zníženie jeho dostupnosti. Treba sa k tomu cielene dopracovať. Treba už dnes prijať rozhodnutie, ktoré by bolo konsenzom koalície i opozície v tom zmysle, že k úplnému spoplatneniu by došlo dvadsať rokov po spustení reformy, ako jej úplne ukončenie.
Je nezmysel prispievať na získanie diplomu ľuďom, ktorý po ukončení štúdia skončia svoje samo vzdelávanie. Čím by boli prínosom pre spoločnosť? V samovzdelávaní vidím akúsi činnosť naviac. A je jedno či ide o absolventa zo solventnej rodiny alebo zo sociálne slabšej. Získaný diplom budú využívať naozaj iba ako výrobný prostriedok. Aj takáto práca je potrebná a prospešná, ale o nič viac, ako poctivá práca každého iného člena spoločnosti.
Nemôžem sa zbaviť presvedčenia, že drvivá väčšina vysokoškolsky vzdelaných ľudí ukončením štúdia ukončila i svoje samovzdelávanie, ktoré by vlastne posúvalo hranice poznania. Česť výnimkám.
Netreba však odsudzovať ani ľudí, ktorí svoje samovzdelávanie ukončili. Koná tak väčšina z nás. Logická otázka znie: „Prečo?“ Odpoveď je rukolapná. Jediným dôvodom je, že ľudia netušia že sa im to oplatí. Nemajú to odkiaľ vedieť, veď okolo seba to nepozorujú a škola ich to nenaučila. Väčšina z nás pokladá svet za nespravodlivé miesto plné náhod.
K tomuto sa dostanem pri opisovaní skutočnej reformy školstva. Teraz sa ešte vrátim k financovaniu a sociálnym štipendiám.
Sociálne štipendia by mali význam iba pri zavedení poplatkov za štúdium už dnes. Toto štipendium by zdostupnilo štúdium i príslušníkom menej solventných rodín, čo by zabezpečilo akési vyrovnanie sociálnych nerovností, ale zaviedlo by nerovnosť inú. Prečo by mal niekto dostať isté privilégia len za to, že je z chudobnej rodiny. Všetkým sociálne odkázaným tieto privilégia aj tak nevieme zabezpečiť a tým plodíme ďalšiu nespravodlivosť. Existuje iná spravodlivejšia forma vyrovnania tejto nerovnosti, ktorá nebude produkovať inú nespravodlivosť a navyše bude zaručovať výhodnosť študentovi i spoločnosti. Ak by sa k spoplatneniu vysokých škôl pristúpilo skôr ako dvadsať rokov po spustení reformy, sociálne štipendia treba zaviesť okamžite s takýmto spoplatnením, avšak najviac na spomínaných dvadsať rokov. Dôvod prečo toľko omielam tých dvadsať rokov, vám bude jasný pri opise reformy.
Za najvážnejšiu chorobu nášho školstva považujem skutočnosť, že žiaci a poslucháči nemajú ani potuchy o tom, prečo sa majú učiť veci, o ktorých sú presvedčení, že sú im úplne zbytočné. Menšina sa síce učí, ale iba z dôvodu, aby sa v budúcnosti vyhli lopate. Ani sa im nečudujem. Odkiaľ by mali mať inú motiváciu? Na každého žiaka a študenta vplýva prostredie, v ktorom vyrastá na princípe porekadiel: „Aká matka taká Katka“ a „Jablko nepadá ďaleko od stromu“. Nevedomky preberajú myslenie a konanie svojich rodičov. Je to normálne, veď od narodenia sa vyvíjajú hlavne vďaka svojej schopnosti napodobňovať správanie iných, hlavne rodičov.
Tento začarovaný kruh má prerušiť práve školstvo. Jeho terajšia forma toho však nie je a ani nemôže byť schopná. Zabudlo sa, že ide o výchovno-vzdelávací proces. Školstvo sa stalo iba vzdelávacím. Školstvo svojim prízvukom na encyklopedické vedomosti sa pripravilo o svoju prapodstatu. Školstvo musí vždy mať na zreteli, že každá jedna veda a tým i predmet, vznikol špecializovaním sa zo svojho základu, ktorým bola filozofia.
A práve táto filozofia v našom školstve chýba. Áno treba do školských lavíc opäť dostať predmet, na ktorom by sa filozofovalo. Kde by sa nastoľovali otázky, hlavne otázky žiakov a hľadali sa na ne odpovede. Som presvedčený, že najviac otázok by sa točilo okolo kvality života a možnosti ovplyvňovania tejto kvality. Bolo by úplne jedno, či by sa tento predmet volal Filozofia alebo v nižších ročníkoch napríklad Táraniny. Jediné, čo by limitovalo jeho náplň by bolo, že každá jedna, na ňom vyslovená otázka by sa pokladala za oprávnenú a každá odpoveď za správnu. Každý má svoju pravdu prameniacu vo vlastných skúsenostiach. Ak ju bude mať možnosť vysloviť, bude možné o nej polemizovať a tým túto pravdu korigovať.
Pri takomto filozofovaní by mohli žiaci nájsť iné hodnoty a cesty k ich nadobudnutiu. Iste by prišli na to, že zbytočná vedomosť nejestvuje a že zmyslom vzdelania nie je vedieť, ale byť. Potom by boli hladní po vedomostiach, aby čo najviac ovplyvňovali ich činnosť a boli by ochotný viac času venovať prijímaniu informácií, i tých encyklopedických. Zmena tohto prístupu by mohla a podľa mňa i prispeje k zníženiu nedostatku financií v rezorte. To by bola skutočná reforma.
Bolo by malicherné domnievať sa, že zavedenie filozofie by hneď zmenilo okamžite každého. To je utópia. Do každej hlavy však nasadí chrobáka, ktorý sa v nej zahniezdi natrvalo.
Pokiaľ niekto nezmení skostnatelé myslenie a nezmení svoj postoj, tento červík sa postará aspoň o to, aby toto filozofovanie a ich neskoršie životné skúsenosti ich privedú k tomu, aby svoje deti vychovával inak ako boli vychovávaní oni.
A toto je dôvod prečo vysoké školy spoplatniť až za dvadsať rokov. Áno, teraz treba vytvoriť a uzákoniť pravidlá, podľa ktorých pre šikovných a dlhodobo húževnatých žiakov, ktorí svojou činnosťou preukážu opodstatnenosť, bude vysoké školstvo bezplatné. Kritériom pridelenia štipendia potom už nebude solventnosť, či nesolventnoť rodičov, ale výhradne jeho znalosti ohodnotené prospechom a aktivita na rôznych olympiádach, v škole a inde. Táto aktivita im do života prinesie návyky, prospešné celej spoločnosti. Tieto aktivity by boli jednotne bodované. Žiak s istým množstvo týchto bodov si bude môcť na bezplatnú vysokú školu nárokovať a nie o ňu prosiť. K získaniu diplomu takémuto človeku je potom už spoločensky výhodné dopomôcť, lebo jeho znalosti a hlavne návyky budú zaručovať hlad po samovzdelávaní. To bude skutočný a nenahraditeľný prínos pre spoločnosť.
Spoplatnenie vysokých škôl o dvadsať rokov po spustení takejto reformy zabezpečí, aby žiadny žiak nevkročil do tohto spoplatneného vzdelávacie procesu z rodiny, kde jej dospelí členovia neprešli reformovaným školstvom a nenavštevovali hodiny filozofie. To takýmto rodičom umožní erudovane vplývať na svoje potomstvo a motivovať ho k hladu po vedomostiach.
Túto reformu by mala iniciovať súčasná vláda, ale získať na jej podporu musí všetky parlamentné strany, čo zvýši predpoklad, že i o dvadsať rokov budeme mať vládu, ktorá bude túto reformu a spoplatnenie, ako i jeho bezplatnosť presadzovať na tomto princípe.
Vláde a politikom prajem veľa odvahy do spustenia takejto alebo podobnej reformy.