VAP

Výzva.

2008-12-13T12:46:00.000+01:00

VÝZVA
Riešme už konečne slovensko-maďarský problém.

Vyzývame vlády Slovenskej a Maďarskej republiky, aby začali podnikať kroky k dosiahnutiu slovensko-maďarského vyrovnania. Dosiahlo sa už rakúsko-maďarské, ako i nemecko-francúzske vyrovnanie, tak sa dá dosiahnuť i slovensko-maďarské, najmä preto, lebo mlčiaca väčšina oboch národov si ho praje. Prečo teraz? Lebo takéto veci sa riešia, keď nie sú vybičované vášne.
Problém medzi našimi národmi tu existuje už od čias vyhnania Turkov, takže tvrdenie o neexistencii problému je iba strkanie hlavy do piesku, čo vytvára živnú pôdu pre extrémisticke názory, ktoré však nie sú vo väčšine. Oba národy boli historicky skúšané, ale to asi všetky. To, že prežili dokazuje ich schopnosť a hodnoty. Každý z nich je iný, nie však lepší ako ten druhý. Keby boli rovnaké, tak by tvorili jeden národ. Preto treba urobiť všetko preto, aby sa mohli oba slobodne prejavovať a vzájomne kooperovať.
Maďari, ako národ, prešli tými istými problémami ako Slováci. Tiež mali prvé maďarsky hovoriace kamenné divadlo v Miškovci, čo najďalej od Viedne. Slováci mali svoje aktivity zas čo najďalej od Budapešti, Martin a pod. Oba národy však ponúkajú svoju cestu, ako riešiť tú istú situáciu. Domnievame sa, že načúvať obom treba preto, že tá najlepšia cesta je niekde medzi týmito dvomi cestami.
Maďari po prijatí celonárodnej prísahy (My Maďari prisaháme, že otrokmi viac už nebudeme) počas revolúcie v roku 1848 sa vybrali cestou povýšenia národného princípu nad všetky ostatné. Napĺňajú tým tézu grófa Schécsényiho (Veci národa môže človek opomenúť až po smrti), ktorý ju vyslovil v Uhorskom parlamente. Raz a navždy prestaňme odsudzovať činy minulosti, podľa kritérií súčastnosti. Ani jeden z nás nemôže tvrdiť, že by vtedy konal inak. Maďari dodnes neopustili tieto myšlienky a povyšujú národnostný princíp nad všetky ostatné. Netreba ich však za to odsudzovať, lebo nikto na svete, ani Slováci, nedokážu prekročiť svoj tieň. Národnostný princíp je im vštepovaný od malička, na všetkých stupňoch vzdelávania a oni ho prijali a presadzujú.
Nie je to však analógia so slovenským MOR HO-m? "Mor ty len a vôľ nebyť, ako byť otrokom". U Slovákov, však táto myšlienka nedosiahla povýšenie národnostného princípu nad ostatné, napr. občiansky. Dokonca u veľkej väčšiny Slovákov národnostný princíp nedosahuje žiadnu hodnotu. Národy však v minulosti nevznikli z rozmaru, ale z nutnosti. Bolo nutné kumulovať zdroje k ďalšiemu vývinu ľudstva, čoho rodová spoločnosť už schopná nebola. Preto národný princíp nie je zanedbateľný.
Takže tu máme dve cesty riešenia jedného problému - maďarskú a slovenskú. Ani jednu však nepokladáme za správnu, ale ich význam je neodškriepiteľný, lebo nám umožní nájsť tú správnu v strede medzi nimi. Slováci nech sa od Maďarov učia národovstvu a Maďari od Slovákov občianstvu. Oba národy sa môžu učiť aj od iných, no načo, keď sa tu máme navzájom, tak povediac, pod nosom.
Treba dosiahnuť stav, aby každý jedinec, či už Maďar alebo Slovák si bol vedomý hodnôt svojho národa, ktoré vybudovali jeho predkovia. Len to môže zabrániť strachu z prejavovania národnostného cítenia príslušníkov iných národov. Treba to však dosiahnuť tak, aby národnostný princíp bol u každého, vždy až na druhom mieste hodnotového rebríčka. Na prvé treba dostať princíp občiansky, mnohými nazývaný i ľudským princípom. Iba to dokáže spojiť a nie rozdeľovať.
Chceme, aby sme sa mohli venovať našej podstate a to starať sa o to, na čo sme vlastne na svete. Chceme sa starať o svoje zdravie, vzťahy a majetok. Všetci, či už Slováci alebo Maďari máme tie isté starosti a radosti, ako tí druhí a preto vyzývame vlády oboch štátov, aby menovali splnomocnencov vlád, ktorí budú podnikať kroky k dosiahnutiu slovensko-maďarského vyrovnania. Najlepšie by bolo, keby sa našla osoba, na ktorej by sa dokázali zhodnúť obe vlády. Pre začiatok to však nie je podmienka. Musí to však byť osoba/osoby, ktorá to bude robiť na nasledovnom princípe, k čomu jej my mlčiaca väčšina podpísaná pod touto výzvou dávame mandát.

1, Nemôže ísť o politika a to z jediného dôvodu. Nech by si robil prácu akokoľvek poctivo a zodpovedne, vždy by bola jeho autorita podrývaná a to iba preto, že predvolebný boj neutícha, ani v medzivolebnom období.

2, Nemá presadzovať reciprocitu. Nie preto, že by nebola "dobrá", ale preto, že je nemožná. V oboch štátoch sú menšiny na inej štartovej čiare, ale aj preto, že keď dvaja robia to isté nie je to to isté.

3, Musí vytvoriť relevantnú opozíciu extrémizmu, k čomu ho oprávňujú signatári tejto výzvy. Extrémistov a prihrievačov polievky, nevieme umlčať. Nepodarilo sa to ani počas štyridsiatich rokov "proletárskeho internacionalizmu", no nie je to ani nutné. Extrémizmus považujeme iba za prejav strachu extrémistov z toho druhého národa. My mlčiaca väčšina tento strach nepociťujeme. Splnomocnenec však musí reagovať v médiach na všetky prejavy extrémizmu, aby bolo zrejmé, že ide o aktivity menšiny. Média musia informovať o prejavoch extrémizmu, je to ich povinnosť, ale splnomocnenec musí vždy v tých médiach poukazovať na to, že ide iba o menšinu. Nevieme si predstaviť správy, v ktorých by boli vymenovávané všetky mestá a dediny, kde sa v slovensko-maďarských vzťahoch neudialo nič negatívne a tých je vždy väčšina.

4, Dejiny Uhorska pokladáme za naše spoločné dejiny a hlásime sa k nim so všetkými ich pozitívami a negatívami. Monarchia vznikla na kresťanskom a nie národnom princípe. Slováci sa pri korunovácii Štefana I. v roku 1000 k tomuto zväzku prihlásili. Do konca 18-tého storočia na tom princípe i fungovala. Až nástup osvietenstva a začiatok straty vplyvu latinčiny, začal klásť na prvé miesto národnostný princíp. To, že po dosiahnutí maďarsko-rakúskeho vyrovnania v roku 1863 sa neprestalo z povyšovaním národného princípu zapríčinilo, že nemaďarské národy Uhorska už v tomto zväzku zotrvať nechceli a preto prišlo k rozpadu monarchie, k rozvodu. Bol to hlučný rozvod (I. svetová vojna), ale rozvod a každý si z tohto zväzku zobral to, čo si do neho priniesol. Takže Trianonom Maďarsko neprišlo o 2/3 svojho územia.

5, Od 19-tého storočia sa vo vzájomných vzťahoch urobilo veľa chýb, no neodsudzujme tých, ktorí ich narobili. Je skoro isté, že v tých časoch by sme ich urobili i my. Radšej sa z nich poučme a zabráňme kopeniu ďalších. Viedenskú arbitráž, napadnutie Slovenska 23.3.1939, ako i Benešove dekréty pokladáme za chybu. Zaknihujme ich však ako historický fakt a snažme sa pochopiť tých, ktorí tieto chyby urobili. Prestaňme sa vzájomne obviňovať, lebo pravda je taká, že "bitka sa začala tak, že mi vrátil facku". Ak sa k tomu budeme vracať za iným účelom, ako poučením sa z minulosti, budeme kopiť ďalšie chyby. My už nechceme tieto chyby množiť. Robíme ich dosť v súkromnom živote. Možno, že tí, ktorí urobili tie predošlé chyby, by ich s našimi poznatkami ich dopadov neurobili.

Ak sa niekto domnieva, že sa ho to netýka, tak tomu jedna historická skúsenosť a jeden príbeh:
Skúsenosť: V Nemecku sa Hitler v roku 1926 nedostal k moci, ale po prevalení sa krízy (1929) už v roku 1933 áno a vieme ako to dopadlo. Vieme zaručiť, že tu sa nejaká kríza neprevalí a nebudeme z nej obviňovať tých druhých?
Príbeh: Najprv prišli pre Židov, neozval som sa, lebo nie som Žid. Potom prišli pre komunistov, neozval som, lebo nie som komunista. Potom pre Rómov, neozval som sa, lebo nie som Róm. Potom prišli pre mňa, ale už sa nemal, kto ozvať.
Týmto nechcem šíriť strach, ale iba potrieť ľahostajnosť.

My signatári tejto výzvy uznávame, že problém medzi Slovákmi a Maďarmi tu existuje už 215 rokov (od roku 1793). Ten umožňuje prejavovaniu sa extrémistickych názorov, no sme presvedčení, že ide iba o menšinu trpiacu strachom z toho druhého národa. Aby bolo vždy a všetkým jasné, že ide iba o menšinu a že nemusíme mať obavy z tých druhých, podpisujeme túto výzvu v presvedčení, že naše národy sú schopné kooperovať bez vzájomného ohrozovania a obviňovania sa. Už táto výzva získaním dostatočného množstva podpisov, môže extrémistov značne zredukovať, lebo ich presvedčí, že nemusia mať obavy z toho druhého národa a nebudú pociťovať potrebu dokazovania si hodnôt toho svojho. Obidva národy považujeme za hodnotné, vzájomne si rovné, nenahraditeľné a že uznanie hodnôt toho druhého národa nijako neznižuje hodnotu nášho. Skôr opak je pravdou. Chceme spolupracovať a vzájomne sa obohacovať, nie proti sebe bojovať, prípadne medzi seba stavať múr.

Na okraj:
Tvrdenia a názory obsiahnuté v tejto výzve sú odôvodnené v článkoch uverejnených na blogu umiestnenom na našej domovskej stránke www.vap.sk
http://blogvap.blogspot.com/

Výzvu napísal: František Hodonský
predseda občianskeho združenia
Vidím a počujem (VAP)
www.vap.sk
vap@vap.sk

Podpis Štátna príslušnosť Národnosť
František Hodonský SK Slovenská

Na Slovensko príde otázka ...

2008-11-02T22:47:00.000+01:00

... prečo slovenská polícia bila Maďarov na zápase v Dunajskej Strede?
Odznelo to v televíznych novinách na RTL club (Maďarsko).

Žiadna odpoveď nebude dostačujúca a preto by si bolo položiť otázky, aby si mohol každý odpovedať sám.
Chodia tí fanúšikovia z Maďarska na každý zápas Dunajskej Stredy? Ak nie (nechodia) tak prečo asi prišli teraz? Prišli kvôli zápasu? Ak nie tak prečo? Nedosiahli práve to čo chceli?
A môj názor.
Polícia urobila jedinú chybu. Domnievali sa, že prítomnosť 1000 policajtov bude dostatočná k tomu, aby sa nič neudialo. Preto to podcenili. Nebolo zabezpečené otvorenie únikových východov. Keby boli otvorené, zranených by bolo rozhodne menej.

Rieši niekto slovensko-maďarský problém? III.

2008-10-31T09:34:00.002+01:00

Riešenie.

Vnútroštátne, občianske.
Príslušníci oboch národov u nás, majú také isté radosti a starosti. Na politiku by sa najradšej vy...., no nemôžu. Sú systematicky a sústavne strašení. Treba si uvedomiť, že v občianskom princípe zlyhali ako SNS, tak i SMK. Pri akomkoľvek náznaku problému, ale i bez neho, treba dávať priestor, hlavne v médiách, i iným ako iba politikom.
Na dnešnom Slovensku sú skupiny politikov pre ktorých platí, čím horšie, tým lepšie. Nie som idealista a viem, že média (je to biznis) potrebujú i Slotov a Csákyho folklór. No väčšinu priestoru treba dávať nepolitikom. Aj terajšiu výzvu aliancie fair-play, podpísali ľudia, ktorí by k tomu mali čo povedať a rozhodne nemajú záujem rozpútavať vášne. Takí by sa našli i medzi signatármi vlaňajšej výzvy reagujúcej na problém okolo Benešových dekrétov.
Médiám sa hovorí, i siedma veľmoc, a právom. Majú veľkú moc a poukazovaním na existujúci problém by dokázali pretvoriť väčšinu, ak nie všetkých k občianskemu princípu, pri zachovaní všetkých ostatných princípoch, národnostných, svetonázorových a pod.

Vnútroštátne, inštitucionálne.
Problém tu existuje, kto strká hlavu pred ním do piesku, ten ho nedorieši. Takže problém treba uznať a riešiť. Vláda by mala menovať splnomocnenca vlády pre maďarskú otázku. Máme splnomocnenca pre rómsku otázku, máme ombucmana a dokonca bankového ombucmana/ku. Ten jeden splnomocnenec by sa už nejako zaplatil.
Náplň jeho práce:
1, Raz v týždni mať deň otvorených dverí pre občanov, ktorí pociťujú národnostnú krivdu, aby sa nemuseli obracať na politikov. Možno sa im pomôže a možno občan zistí, že jeho problém nie je národnostný.
2, Organizovať stretnutia s občanmi na Južnom Slovensku. Poukazovať hlavne na historické dôvody problému. Nevracať sa do histórie za to, aby sa poukázalo, kto zato môže, ale zato, aby bolo jasné čím ich chcú poniektorí klamať.
3, Vyjadrovať sa pre médiá k vyjadreniam politikov. Hlavne poukazovať na to, čím strašia.
4, Ako splnomocnenec vlády by bol niekym i pre zahraničných novinárov a politikov. Nevytváral by sa obraz o Slovensku na základe vyjadrení ............
5, Zhromažďovať názory, ktoré vytiahne do médií pri výskyte akéhokoľvek náznaku problému.

Medzištátne.
Fico je do tohto problému vťiahnutý parlamentnými počtami, Gyurcsány zas tou staromaďarskou prísahou. I keď sa Gyurcsány snaží presadzovať občiansky princíp, nemôže prekročiť svoj tieň. Aj Chruščov chcel v CCCP previesť reformy, ale nemohol, lebo bol odkojení Stalinovým mliekom. Gyurcsány si ani neuvedomuje, ako si píli pod sebou konár a nahráva nacionalistickejšiemu Orbánovi.
Preto treba sústavne vyvolávať jednania, na hocijakej úrovni. Ak to nejde na najvyššej, tak na nižších a možno až takých nízkych, že by v tom mohol pomôcť i mnou navrhovaný splnomocnenec.

Treba urobiť hocičo, aby sa nikomu nedarilo vyvolávať v ľuďoch strach. Keď sa človek nebojí, tak dokáže byť rozumný.

Rieši niekto slovensko-maďarský problém? II.

2008-10-31T09:31:00.001+01:00

Príčiny.
Pre stručnosť to bude skoro heslovité. Teda aspoň miestami.

K stretnutiam do roku 1000 n.l. prichádzalo, ako prichádzalo. Všetko sa však utriaslo v roku 1000, keď Štefan I. prijal kresťanskú vieru a dal sa korunovať za Uhorského kráľa. Tým, že sa prihlásil ku kresťanstvu, začal byť zaujímavý i pre kresťanskú časť Slovákov. Tí sa z obavy (oprávnenej? Kde sú Lužický Srbi?) pred germánskym vplyvom prihlásili k tomuto zväzku, o čom svedčia i korunovačné plášte v Ostrihomskej Bazilike, kde na niektorých je vyšité cyrilikou "OTYČE NAŠ".
Takže monarchia vznikla ako mnohonárodnostný štát na kresťanskej podstate. Preto tvrdenie o 1000 ročnom národnostnom útlaku je zavádzajúce. Monarchia bola stavovským štátom a preto ak existoval útlak, tak rozhodne nie národnostný, ale sociálny. Maďar utláčal Maďara, Slovák Slováka, Rumun Rumuna a Srb Srba.
Toto spolužitie narušil až vpád Turkov. Štátne orgány sa presťahovali z Pešti do Bratislavy a cirkevné z Ostrihomu do Trnavy. Po vyhnaní Turkov sa Uhorsko ocitlo v područí Rakúska a Maďari začali bojovať proti tomuto područiu.
Tu si treba uvedomiť, že sa na scénu dostáva osvietenstvo, ako počiatok konca vplyvu latinčiny, ale i základ občianskeho princípu (Paríž 1789. Bratstvo-rovnosť-sloboda). Maďarom chceli nanútiť germánčinu a preto začali presadzovať tézu národa. Podotýkam, že podľa mňa správne. Tiež mali prvé maďarsky hovoriace kamenné divadlo, čo najďalej od Viedne - v Miškovci.
Keď sa v roku 1789 v Paríži nieslo heslo bratstvo-rovnosť-sloboda, v Uhorskom (1793) sneme hlásal gróf Schécsényi názor: "Veci národa môže človek opustiť, až po smrti". Nechcem a ani nemôžem Schécsényimu nič vyčítať, lebo ho plne chápem. Našim problémom je skutočnosť, že historické osobnosti posudzujeme podľa našich poznatkov a nie podľa doby, ktorú žili.
No tento Schécenyiho apel prerástol až do absurdnosti uvedomením si toho, že v Uhorsku sú oblasti, kde sa nedorozumejú po Maďarsky. Preto prišlo k snahám o pomaďarčenie nemaďarských národov Uhorska. Tu sa národnostný princíp povýšil nad pôvodný kresťanský (občiansky bol ešte v plienkach) a bol príčinou rozpadu monarchie. Toto povýšenie národnostného princípu nad všetky ostatné, vtedy kresťanské, teraz občianske, trvá u maďarského národa dodnes. Je to prirodzené a tým neodsúdeniahodné, ale dnes už prežité.
Tento národnostný princíp sa ešte zhutnil počas revolúcie 1848 (szabadság harc) celonárodnou prísahou: "Mi Magyarok eskusunk, hogy rabok tobbé márt nem leszunk". Preklad: "My Maďari prisaháme, že otrokmi viac už nebudeme". Túto prísahu pokladám za sympatickú a mal by ju prijať každý národ, lebo i národný princíp je dôležitý (hoci rozdeľuje), ale až po občianskom, lebo ten je schopný spájať. Nebyť národov..., ale o tom možno inokedy.
Táto pôvodne sympatická prísaha sa po dosiahnutí vyrovnania v roku 1863 stala pre monarchiu deštrukčnou a to preto, že Maďari si neuvedomili, že nebyť otrokom ešte neznamená byť otrokárom. Neprestalo sa s násilnou maďarizáciou a viedlo to až k rozpadu monarchie v roku 1918. O sympatie Európy, ktoré získali 1848 sa do roku 1918 násilnou maďarizáciou pripravili, čo viedlo k Trianonu.
Trianon sa pre nich, ako diktát víťazných mocností stal traumou, lebo ešte i dnes u nich prevláda názor, že Trianonom prišli o 2/3 svojho územia. Neprišli. Každý si iba zobral svoje, čo do spoločného zväzku doniesol. Bolo to ako pri rozvode. Bol to hlučný rozvod (I. sv.vojna), ale rozvod. Hore som uviedol ako vznikla monarchia.
Od Trianonu, až po dnes prevládajú snahy vrátiť všetko pred Trianon čo je dôkazom povýšenia národnostného princípu nad všetko ostatné.
Heslovite:
1, 1938 Viedenská arbitráž. Málo.
2, 23.3.1939 napadnutie Slovenska pod heslom "maďarsko-poľská hranica" (poz. 22.3.1939 územie Slovenska opustil posledný československý vojak.)
3, November 1989 Maďari majú V-čko (znak VPN) na sakách v trikolóre červená-biela-zelená. Nevadí mi to, ale zas národnostný princíp.
4, Vydávanie preukazov zahraničným Maďarom. Tiež mi to nevadí, ale potvrdzuje to povýšenie národného nad občianske.
5, 1990 snaha o vyhlásenie zmluvy o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros (z roku 1985) za neplatnú. Fofry, akými sa rozoberala priehrada a vysádzali stromčeky mi nešli do hlavy. Niečo v tej zmluve muselo byť, čo im veľmi ležalo v žalúdku. A bolo. Ekológia bola na také fofry málo. Táto zmluva bola dovtedy jediná, ktorá bola podpísaná dobrovoľne (Trianon bol diktát, ako aj zmluvy po II.sv.vojne) a pojednávala o štátnej hranici medzi našimi štátmi.
Absurdné? Dnes už možno áno, ale po páde železnej opony nie. Veď jedna povojnová hranica bola zrušená (NSR-NDR), tak čo ak aj táto. Po nedosiahnutí tohto cieľa prišlo v roku 1995 k podpisu bilaterálnej zmluvy (aj o štátnej hranici) medzi našimi štátmi. Tá mala súvis zo snahami o Európsku integráciu.
Domnievam sa, že som dostatočne podporil svoj názor o povýšení národnostného princípu, no sú i Slováci, ktorí ho povyšujú. No Slováci max. 10% (výsledky volieb 2006) a Maďari skoro 100%. No niet sa im čo čudovať. Nemajú vo voľbách alternatívu a to iba preto, že sú klamaní svojimi. No to sme i my. Sme strašení 1000 ročným útlakom a možnosťou jeho návratu a Maďari zas Trianonom a to iba preto, aby sa tí, ktorí nás strašia mohli pasovať za našich ochrancov.
Je z toho cesta von tak, aby si obidva národy udržali hlavy hore a mohli kľudne rozprávať tak, ako im huba narástla. Nie je to ani náročné a to i napriek tomu, že tragédiou Slovenska je skutočnosť, že nech dopadnú voľby ako chcú, nikomu sa nepodarí zostaviť väčšinovú vládu tak, aby mohla vzniknúť bez niektorej z národných strán.
V treťom pokračovaní to ukončím návrhom riešení.

Rieši niekto slovensko-maďarský problém? I.

2008-10-31T09:21:00.001+01:00

Aliancia Fair Play zverejnila výzvu na podporu učebníc v rodnom jazyku. Za normálnych okolností by som sa k nej rád pridal, lebo ide o správnu vec. No u nás nie sú normálne podmienky.

Tu sa hráme na to, že národnostný problém tu neexistuje. Existuje a je historicky daný. Má však riešenie.
Ak si odmyslíme, že tento problém je super pre niektorých politikov (od r. 1989), ktorí si radi prihrejú polievočku, tak nimi vyťahovaná národnostná karta nás utvrdzuje v tom, že problém tu je. Keby nebol, tak by nemali čo vyťahovať.
Nečičíkajme sa. Politici ten problém nerobia, len ho využívajú. Problém je z histórie a pramení z toho, že oba národy majú iný najvyšší princíp. Pokiaľ Slováci povyšujú občiansky princíp nad národnostný, u Maďarov je to opačne. Neodsudzujem to, iba konštatujem. V druhom pokračovaní tohto článku to odôvodním. V treťom, záverečnom, navrhnem riešenia. Nie sú zložité, nie sú finančne náročné a môžu (podľa mňa)na veky vekov zmiesť tento problém zo stola.
Tu už iba toľko, že občania oboch národností sú klamaní svojimi. Slota nevie oklamať Maďara a Csáky zas Slováka. Prečo? Lebo im nedôverujú.

Dá sa zaručiť zdravie? Dá.

2008-09-01T20:17:00.002+02:00

Mnohí ľudia dávajú na prvé miesto svojho hodnotového rebríčka zdravie. Rozhodne tam patrí, no nie samo. K šťastnému a spokojnému životu potrebujeme ešte kvalitné vzťahy a majetok. Všetky tri patria na prvé miesto nášho rebríčka. Človek má v moci urobiť a udržať si poriadok vo vzťahoch, majetku a zdraví. I keď väčšina ľudí dáva zdravie na prvé miesto rebríčka preto, lebo sa domnievajú, že práve zdravie vieme najmenej ovplyvniť. Ja sa domnievam, že opak je pravdou. Práve zdravie je oblasťou, kde sa môžeme najrýchlejšie presvedčiť, že všetko je v našich rukách. Moje presvedčenie má oporu v materializme, idealizme i v ľudovej múdrosti. Marx (materialista) vo svojom diele Kapitál tvrdí, že kapitál a vložená práca produkuje nadhodnotu. Ježiš (idealista) tvrdí že, kto má tomu bude dané a bude mať hodne, kto nemá tomu bude odňaté aj to čo má. No a ľudová múdrosť zas to, že aj pes špiní už na jestvujúcu kopu. Čo majú tieto tvrdenia spoločné? Všetky predpokladajú, že najprv niečo je a pridá sa činnosť. Pri kapitály a jestvujúcej kope je to jasné. Pozrime sa však na Ježišov výrok. Čo môže viac presvedčiť mňa, moje okolie, vesmír, Boha, že niečo mám, ako to, že sa o to starám. A v tomto je riešenie. Kto sa stará o svoj majetok, vzťahy a zdravie, ten má v týchto oblastiach poriadok. Pri účinnom staraní sa o niečo, takže i o zdravie, však treba naplniť všetky tri strany Komenského trojuholníka pokroku, chcieť, môcť a vedieť. Väčšina chce, všetci môžu, no málokto vie. A pritom je to také jednoduché. Stačí dodržať desatoro zdravia: 1, Bielkoviny 2, Tuky 3, Cukry 4, Vitamíny 5, Mineráli 6, Vláknina 7, Voda 8, Pohyb 9, Oddych 10, Dobrá nálada. Prvých päť bodov tohto desatora je úplne jasných. Podľa mňa sa nad nimi u nás v Európe ani netreba priveľmi zamýšľať. Štatistiky tvrdia, že mi Európania prijímame tri krát viac potravy ako je potrebné. Keby sme tú stravu mali i rozmanitú, tak ako tvrdí Čínske príslovie: „Keď zješ niečo, čo si nikdy nejedol, predĺžiš si svoj život o 75 dní“, tak by sme mali istotu, že tých prvých päť, možno šesť bodov máme v suchu. Musíme však mať istotu, že v šiestom a siedmom bode nerobíme chybu. Väčšina ľudí však práve v šiestom bode robí nevedomú, no veľmi závažnú chybu. Vláknina nás dokáže upozorniť na nedostatky v pitnom režime. Vláknina sa dokáže postarať o to, aby sme tých prvých päť bodov nemuseli sledovať. Pri sústavnej prítomnosti vlákniny v organizme bude dostačujúce zabezpečiť prísun živín. Nebude potrebné sledovať ich prípadný prehnaný príjem (nevzťahuje sa na extrémy), nakoľko vláknina s vodou zabezpečí včasné vylúčenie prebytočných živín a produktov metabolizmu z organizmu. Vláknina nám v hrubom čreve plní funkciu akýchsi kontajnerov na odpadky. Je schopná s vodou na seba naviazať všetko nepotrebné z organizmu a stolicou to vylúčiť z tela. Pri nedostatku vlákniny je nemožné tieto balasty včas vylúčiť a vznikajú rôzne usadeniny, ktoré zapríčiňujú rôzne neduhy. Okrem iného dokáže naviazať i HDL (dobrý) cholesterol, ktorý je veľmi dôležitý pri vyživovaní nervových buniek, a ktorý si už túto úlohu splnil. Keď HDL cholesterol nie je včas z organizmu vylúčený, prechádza opätovným metabolizovaním a vznikne LDL (zlý) cholesterol, ktorý sa najviac podpisuje pod srdcovo-cievne choroby. Tie sú príčinou smrti každého druhého človeka u nás. Usadeniny v organizme, hlavne hrubom čreve, zapríčiňujú vznik onkologických ochorení, ktoré zapríčiňujú smrť každého tretieho človeka na Slovensku. Usadeniny na iných orgánoch sú zdrojom väčšiny, ak nie všetkých alergií. Takže nedostatok vlákniny v našom organizme je najčastejšou príčinou ochorenia nervov, ako skleróza multiplex, Parkinsonova a Alzhaimerova choroba. Dokáže nás ochrániť pred srdcovo-cievnymi a onkologickými chorobami, ako i pred alergiami. Vláknina nám robí ešte minimálne dve ďalšie nezastupiteľné služby. Ako nestráviteľná zložka potravy, musí prejsť celým tráviacim traktom. V tenkom čreve plní funkciu akéhosi šmirgľového papiera, čistiaceho klky tenkého čreva. Okrem tukov sa do organizmu všetky živiny dostavajú práve cez tieto klky. Ak sú zanesené, tak napríklad také vitamíny sa do organizmu nedostanú, i keď sme presvedčený, že sme ich zjedli. To nám môže a aj zapríčiní ďalšie neduhy. Tým však jej funkcia v tenkom čreve nekončí. Spolu s tekutinami vytvára takú „blatovú“ hmotu, ktorá je vhodným prostredím na množenie sa probiotických kultúr. Tie sa starajú o kvalitu nášho imunitného systému. Treba si však uvedomiť, že náš imunitný systém nás nechráni iba proti vonkajším „nepriateľom“, ale podporuje a kontroluje činnosť endokrinného systému, ktorého nesprávna činnosť spôsobuje ďalšie neduhy, ako cukrovku a pod. Takže dodržaním šiesteho bodu desatora sa môžeme vyhnúť mnohým a závažným neduhom. Pohyb ktorý je ôsmim bodom desatora je vlastný a potrebný všetkým orgánom nášho organizmu. Bez neho trpia všetky a je iba otázkou času, kedy sa vzbúria. Pohyb je základným predpokladom prevencie osteoporózy. Ide o to, že my do organizmu môžeme dostať všetky živiny, no do kostí sa napríklad vápnik dostane iba vďaka pohybu. Do kosti sa živiny nedostávajú vďaka srdcu, ale vďaka sťahovaniu sa a rozťahovaniu sa svalov. O oddychu a spánku asi netreba písať vôbec. Spánok je po kyslíku druhou najdôležitejšou vecou. Aj bez jedla, aj bez vody vydrží organizmus dlhšie ako bez spánku. Kto vie prečo? A dobrá nálada? Ak pre nič iné, tak aspoň preto, že je opakom zlej nálady a stresu. Stres vyplavuje do organizmu hormón adrenalín, ktorý nás prepína do režimu akcie, útok, alebo útek. V tomto stave sú vypnuté všetky kontrolné a regulačné funkcie organizmu. Takže i endokrinný systém pracuje bez kontroly. Prehnane povedané, že ak aj pracuje v strese správne, čo je síce možné, ale už iba na princípe náhodnosti a nie zákonitosti. Po prečítaní si poviete, že nič nové pod slnkom a máte pravdu. No v niečom je to predsa len iné. Existuje návod, ako aj dosiahnuť každý bod tohto desatora. Nie je to iba v rovine: „Musíte mať radosť zo života!“. No dobre, ale ako? Jestvuje presný návod ako ju dosiahnuť. No o tom možno v neskorších článkoch.

Pravda.

2007-07-27T10:35:00.000+02:00

Čo je pravda? Existuje vôbec pravda? A potrebujeme vôbec vedieť, či existuje pravda?
Potrebujeme a veľmi. Treba si uvedomiť, že za „pravdu“ už zbytočne pomrelo veľké množstvo ľudí. Aj všetky vojny v mene Božom, za Alaha a pod. boli vedené iba na presadzovanie svojej pravdy.
Takže pravda existuje. Zabíjalo a vraždilo sa za ňu. Tak musí existovať. Moja pravda (podľa ktorej sa správam) je ovplyvňovaná mojimi skúsenosťami, poznatkami, emóciami a inými subjektívnymi okolnosťami. Preto ju filozofia nazvala subjektívnou pravdou. Každý má však tie skúsenosti, poznatky a emócie iné a tým má i inú pravdu. Takže na svete je toľko právd, koľko je na nej ľudí. Každý má tú svoju. Keď však každý má pravdu, tak o čom sa sporiť? Možno o tej objektívnej, o tej, ktorej by sa mali čo najviac približovať tie subjektívne.
Tak znova. Existuje objektívna pravda? Ja neviem a ani mi to žili netrhá. Podľa mňa áno, ale tento môj názor vôbec nie je podstatný a ani na ňom netrvám. Nemôžem.
Plne si uvedomujem, že spoločenský stupeň nášho poznania je na takej nízkej úrovni, že vyriešenia tejto dilemy sa nedožijem ani ja, ani moje pra- pra- vnúčatá. Prečo? Z jedného prozaického dôvodu.
Centrom myslenia a poznávania je mozog. Vedci tvrdia, že človek dnes dokáže využiť iba 1 až 2 % možností svojho mozgu. A čo tých zostávajúcich 98%. Kam sa posunie stupeň poznania pri priblížení sa k 100%-tám. Čo bude potom pravda? Bude rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou pravdou? Ja neviem. A úprimne je mi to jedno.
Tak, keď nenájdeme objektívnu pravdu, tak čo zo životom? Aký je jeho zmysel? Podľa čoho žiť? Zmyslom života je život sám. Jednoducho žiť. A podľa čoho? Nuž ak sa nechceme uspokojiť s tým, že sme súčasťou potravinového reťazca, tak by sme mali čo najviac využívať stupeň poznania, ktoré ľudstvo dosiahlo. To čím sa odlišujú ľudia od ostatných živočíchov je iba skutočnosť, že sme sa naučili odovzdávať skúsenosti ďalším generáciám. Takže najprevratnejším vynálezom potom boli prvé jaskynné maľby.
Ako využívať múdrosť vekov? Jednoducho, starať sa o to čo máme, hlavne v oblasti vzťahov, zdravia a majetku. Moralisti sú schopní akceptovať zdravie a vzťahy, ako hodnotu, no s majetkom majú problém. Neviem síce prečo, keď aj Ježiš dostal do daru od troch kráľov i zlato. Viac o tom je v mojom článku „Traja králi dávajú logiku.“
Ale späť k pravde. Keď ešte nie sme schopný obsiahnuť objektívnu pravdu a nežijeme ako samotári, tak vzniklo niečo, čo by som nazval spoločensky uznávaná pravda. Je to super vec, ale vždy treba mať na zreteli, že stupeň poznania je na úrovni akej je, takže má na míle ďaleko (alebo aspoň môže mať) od tej objektívnej. Pri uznaní tejto (podľa mňa) skutočnosti stráca význam trvať na dogmách. Dogma, ako filozofický predpoklad, nie je na škodu, no trvať na nej i keď ju už spoločenský stupeň poznania vyvrátil je krátkozraké.
Takže čo s pravdou a životom? Ako som už napísal. Žiť život najlepšie ako sme schopní. S ochotou vykonávať činnosť, ktorá zvyšuje moje poznatky a skúsenosti. Tieto potom, ako skúsenosti člena spoločnosti, zvyšujú spoločenský stupeň poznania, ktorý skvalitňuje život spoločnosti a tým i jej ostatných členov.
Viete ako sa nám bude super žiť, keď nebudeme presadzovať svoju pravdu (načo ju presadzovať, keď je iba subjektívna)? Keď sa nebudeme cítiť ohrozený pravdou iných. Keď budeme konať činnosť iba za to, že ju chceme konať a nebudeme plný očakávaní. Nevieme, aká je objektívna pravda a tým nevieme ani, ktorá činnosť nás k nej dovedie. To je dôvod prečo sa nenapĺňajú očakávania. („Očakávania“ je názov môjho ďalšieho článku)
Neočakávajme, iba konajme preto že chceme. To je láskyplnosť. Tá má byť motívom činnosti. Zmysluplnosť využívať nevieme (iba sa tým radi chlácholíme), nakoľko nepoznáme pravdu a tým ani zmysel.
Nekonanie je smrť, konanie je život. Existuje ešte živorenie, ale to je iba doba na rozhodnutie, či človek konať bude, alebo nebude. Kto chce žiť nech koná. Nech koná zato, že chce a nie za to, že niečo očakáva. Očakávania nosia so sebou sklamania. A sklamania nie sú život.
Konajte a nebojte sa. Svet sa vyvíja od strachu k láske a nie od „zla“ k „dobru“
Toto je moja pravda.

Výchova

2007-07-23T14:36:00.000+02:00

Túžbou každého rodiča je vychovať svoje ratolesti dobre. Mnohí tomu dávajú rôzne prívlastky ako napr. k dobru, pravde a pod. Podľa mňa v tom máme značné rezervy.
Veľmi si tú výchovu komplikujeme a hľadáme zaručené návody.
Mali by sme už zabudnúť snažiť sa vychovávať deti k dobru. Je to sprostosť z viacerých hľadísk. Hlavne preto, že dobro samo je relatívne. Čo je dobré dieťa? Poslušné dieťa? Vždy poslušné alebo do akej miery? Koho má poslúchať? Rodičov? Učiteľov? Dospelých alebo každého? A dokedy má poslúchať? Kým nedospeje? A potom čo? Potom sa už bude môcť rozhodovať? No bude to však vedieť? Nebude robiť chyby? Má sa rozhodnúť, no nebude sa toho báť, veď doteraz musel iba poslúchať? Poslušné dieťa ešte neznamená, že je to dobré dieťa. Teda aspoň pre to dieťa to nie je dobré. Dieťa sa má vychovať a nie skrotiť. Výchova má byť prípravou na život. Ak tá príprava má spočívať v skrotení, tak potom sa nečudujme, že sa často z reťaze odtrhnú. A je vymaľované.
Preto už samotná snaha vychovať dieťa dobre, je odsúdená na neúspech. Vo výchove máme jedinú úlohu. Zbaviť dieťa strachu. Túto úlohu spĺňali i rozprávky, preto má každá z nich šťastný koniec. Ak dieťa zbavíme strachu, tak nikdy nebude jednať pod jeho vplyvom a nebude robiť chyby. Strach je to, čo nás núti k chybám a za tieto chyby pykáme.
Možno to znie absurdne, ale jedinou úlohou výchovy je zbaviť vychovávaného strachu.
(pre pochopenie pozri článok „BOJ DOBRA A ZLA.“)
A ako to dosiahnuť? Jednoducho.
Zhruba do ôsmeho roku jeho života mu organizujme čas a činnosť. Hľadajme čím ho upútame a uvedomme si, že do tohto veku sa najviac vyvíja opakovaním, napodobňovaním. Nikdy nevynechajme možnosť pochváliť ho. Ak ho budeme musieť za niečo napomenúť, zachovajme chladnú hlavu a vždy si nájdime niečo, za čo ho pred napomenutím budeme mať možnosť pochváliť. Čím budeme usilovnejší v hľadaní dôvodu k pochvale, tým ten dôvod budeme musieť menej hľadať, lebo dieťa nám poskytne dostatočné množstvo takýchto dôvodov.
Od ôsmeho do cca 15. – 16. roku jeho života už neorganizujme jeho, ale svoj čas, a to tak, aby sme boli vždy po ruke, keď bude chcieť tráviť čas s nami. Neprestaňme chváliť a poukazovať na to, akou veľkou hodnotou je pre nás.
Po tomto období obmedzme organizáciu svojho času v prospech dieťaťa tak, aby sme neboli poruke vždy, keď bude chcieť, ale vždy keď to bude potrebovať. Nezabúdajme ho povzbudzovať a poukazovať na jeho hodnotu.
To je všetko. To je celá veda o výchove. Takto vychovávané dieťa nebude pociťovať strach a tým nebude robiť chyby.

Náhoda.

2007-07-10T14:22:00.000+02:00

„Náhoda neexistuje, existuje iba zhoda okolností“. Toto tvrdí mnoho ľudí, ktorí odmietajú uznať existenciu náhody. Nie je v tom však žiadny rozdiel. Náhoda jestvuje a jestvovať bude (nech jej dáme akékoľvek meno), no môžeme ju zbaviť moci.

„Nešťastné“ náhody sú tým, čo ľuďom komplikuje život. Tie „šťastné“ náhody väčšinou nikomu nevadia (ak len nie tá, že sused trafil šesť čísel v lote). Šťastné i tie nešťastné náhody by sme mohli vnímať ako prejav nespravodlivosti sveta. Mohli a mnohý ich i tak vnímajú. Kto náhodu vníma ako prejav nespravodlivosti, ten sa nikdy nedostane s pod jej vplyvu.
Náhodu, ako negatívum môžu vnímať iba ľudia, ktorí zastávajú názor, že ľudia sa nikdy nemali vyvinúť v inteligentné bytosti a mali zostať na úrovni ľudoopov. Kto je však rád, že sme prešli týmto vývinom, tak ten musí byť vďačný za existenciu sily zvanej náhoda. Náhoda nie je samoúčelná veličina. Je to sila, ktorá zabraňuje stagnácii. Áno, stagnácia je neudržateľná. Ak ľudia nie sú ochotní cieľavedome vyvíjať činnosť, ktorou sa starajú o to čo majú, či už v oblasti zdravia, vzťahov, alebo majetku a domnievajú sa, že to ďalej pôjde samo, tak zapracuje náhoda. Náhoda naruší rovnovážny stav (stagnáciu) a v 99 prípadoch zo 100 privodí pokles. Môže privodiť i vzostup, ale iba (možno) v 1%. To znamená, že silu zvanú náhoda by sme (aspoň mnohý z nás) nazvali deštruktívnou – spiatočníckou.
Nie je to však tak. Bola nám sem daná zámerne, aby sme neprešustrovali náš čas. Pokiaľ budeme radi a dobrovoľne vyvíjať činnosť, naša milá náhoda bude čušať ako voš pod chrastou. No nezmizne. Vždy budeme pod jej kontrolou. Ak prestaneme konať činnosť dobrovoľne a tým i účinne, táto sila (náhoda) nás túto činnosť konať prinúti. No o účinnosti našej činnosti z prinútenia má každý svoj názor.
Kto sa neodhodlá k činnosti už ani z prinútenia, umiera. Áno, platí, že činnosť je život, nečinnosť je smrť. Máme v moci rozhodnúť, či činnosť budeme konať s láskou (z vlastného rozhodnutia) a tým ubrať silu náhode, alebo sa staneme jej otrokmi.

Sloboda.

2007-07-06T09:31:00.000+02:00

(Ne)výklad, alebo nesprávne vnímanie tohoto pojmu, pácha vo svete aspoň toľko „zla“, ako nesloboda sama.

Domnievate sa, že sme slobodní? Nech si každý odpovie sám. Ja však tvrdím, že by sme mohli byť. Treba iba pochopiť, čo sloboda je.
Ľudstvo bolo od počiatkov spútavané a obmedzované, no možno sa napriek tomu cítilo slobodné. Nemám tu na mysli otrokárstvo, feudalizmus apod., ale svet samotný.
Teritórium ľudí vymedzovali hory, rieky, neskôr moria a oceány. Ľudia ochotou k činnosti posúvali hranice poznania a prekonali tieto prekážky. V ďalšom postupe ich obmedzovala zemská príťažlivosť. Poznanie prekonalo i túto prekážku.
Teraz sa cítite slobodne? To je dobre. Naozaj sa môžete slobodne rozhodnúť. Môžete dokonca vyskočiť z letiaceho lietadla, no keď tak učiníte bez padáku, tak si to ods.... Ak však akceptujete toto obmedzenie zemskou príťažlivosťou a použitím padáku využijete odpor vzduchu (ktorý často tiež obmedzuje) môžete mať zo slobodného rozhodnutia „skočiť“, prekrásny zážitok.
Mnoho sa diskutuje o tom, čo je sloboda, kde začína a kde končí. Či moja sloboda môže obmedzovať slobodu iného a pod. Všetky tieto polemiky stratia význam, ak pochopíme čo je skutočná sloboda. Počul som už mnoho výkladov, definícii a polemík. Najviac sa mi však pozdáva Hegelova definícia, ktorú som doplnil o slovíčko v zátvorke. Hegel tvrdil, že: „Sloboda je pochopená (akceptovaná) nutnosť“. Túto nutnosť rozpúšťa iba roztok poznania, no slobodu zaručí i akceptovanie tejto nutnosti. Preto sa ľudia v minulosti mohli cítiť slobodnejšie ako my, iba akceptáciou tejto nutnosti.

Hľadanie spravodlivosti.

2007-06-28T09:14:00.000+02:00

Poviete si, že je to zbytočné a nepodstatné? Inú cestu však nemáme. V nespravodlivom svete je zbytočné vzdelávať sa, pracovať, milovať a všetko iné. Veď náhoda si aj tak urobí čo chce.
Svet však je spravodlivý. Jeho spravodlivosť funguje i tam, kde ju teraz ešte nevidíme. Bráni nám v tom stupeň poznania. Jednou z tragédii ľudstva je, že si spravodlivosť zamieňajú s dobrotou.

Niekde s dobrotou i súvisí, no iba do tej mieri, že existencia spravodlivosti sveta nám zaručí zmysel nášho bytia. Zmyslom života je užívanie si. Aby sme si ho však naplno užívať mohli, potrebujeme mať poriadok vo všetkých troch základných oblastiach života, ktorými sú vzťahy, majetok a zdravie.
To je všetko čo má spoločné s dobrotou. Spravodlivé je i to čo nám väčšinou nechutí, čo považujeme za „zlo“, podraz a nespravodlivosť. Ak si to neuvedomíme, tak budeme odkázaní iba na šťastie.
Vyvíjaním činnosti (starania sa) v oblasti vzťahov, majetku a zdravia nám umožní v týchto oblastiach mať poriadok a hovoriť o živote. Neporiadok v týchto oblastiach nám privodí iba živorenie. Tento neporiadok nás zvádza k tomu, aby sme svet vyhlásili za nespravodlivý. No tým sa zbavujeme možnosti nápravy. Ak však i v týchto chvíľach budeme hľadať v tom čo sa nám udialo, spravodlivosť a nájdeme príčinu, prejavíme ochotu na jej odstránenie, zákonite vzniká harmónia v týchto oblastiach. Táto zákonitosť je vlastne nami hľadaná spravodlivosť. Filozofia to nazýva kauzalitou.
O mnohom v tomto hľadaní spravodlivosti sa môžete dočítať už v článkoch na mojom blogu. Kto si však chce vytvoriť ucelený názor o spravodlivosti sveta (podľa tejto filozofie) môže si na adrese nášho občianskeho združenia VIDÍM A POČUJEM vap@vap.sk objednať knihu (zatiaľ iba na CD), tak isto s názvom VIDÍM A POČUJEM, ktorá túto tematiku podrobnejšie rozvíja.
Len v spravodlivom svete má zmysel vyvíjať činnosť a dožadovať sa záruky šťastného bytia.

Chcete byť úspešní?

2007-04-29T09:28:00.000+02:00

Rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je až banálny.

Úspešný človek sa stará o to čo má, o to s čím disponuje. On nepozná výraz potom, ale iba teraz. Neexistuje problém, alebo „povinnosť“, ktorú by odložil napotom. Keď naňho pozeráte zvonka, môžete mať dojem, že mnoho veci obetuje pre úspech. Nie je to však tak. On neobetuje nič, ani čas, ani nič iné. Robí to rád a dobrovoľne. Je to jeho životný štýl. Skutočne úspešný človek sa takto správa v oblasti vzťahov, zdravia a majetku. Preto skutočne úspešného človeka môžeme nazvať i človekom spokojným.
Neúspešný má na všetko dostatok času, nič nerobí teraz, ale všetko až potom. Vie si to vždy aj zdôvodniť. Teraz nie je čas, nie sú peniaze, toto je dôležitejšie a tisícky iných dôvodov. Potom sa už iba čuduje, že nemá šťastie. O spokojnosti nemôže byť ani reči, no vždy za to môže niekto iný.

Je svet spravodlivý?

2007-04-27T09:01:00.000+02:00

Nie je, ale môže byť.

Vlastne je spravodlivý už teraz, i keď sa nám to tak nejaví. Ide o to, že vo svete nejestvuje stagnácia a ak aj áno, tak je trvale neudržateľná. Preto sa treba cieľavedome starať o vzostup, rast. Ak sa oň nepostaráme, náhoda (prejav nespravodlivosti) sa postará o narušenie stagnácie a zákonite prichádza k poklesu (úpadku). Táto zákonitosť nás môže viesť k názoru, že svet je nespravodlivé miesto.
Rozhodne to však tak nie je. Túto nespravodlivosť môžeme zo svojho života úplne vylúčiť a to staraním sa o to, čo máme. Treba si uvedomiť, že život si môžeme po... iba v troch oblastiach a to sú zdravie, majetok a vzťahy. Život je pri tom všetkom ešte taký beťár, že umožnil i vzájomný priesek týchto oblastí. To znamená, že neodstránenie problémov v jednej z týchto oblastí, zákonite vyvolá i problémy v ďalšej, alebo v ďalších.
Ak si premietnete dôvody svojich problémov, nájdete príčinnú zákonitosť. Potom však nemôžeme rozprávať o nespravodlivom svete. To je však aj pri všetkých problémoch dobrá správa, lebo ak funguje spravodlivosť, ktorá nás dostala do problémov, tak tú istú spravodlivosť môžeme využiť na zjednanie nápravy.

Zmŕtvychvstanie?

2007-04-08T22:18:00.000+02:00

Vstal Ježiš z mŕtvych? A ak áno, nevstal zbytočne?

Pre veriacich je to však alfou a omegou viery. Nech je a nech sa toho držia. Prajem im príjemné sviatky a veľa radosti zo zmŕtvychvstania.
Ateistom na Ježišovi najviac vadí práve toto zmŕtvychvstanie. Nie sú ochotní veriť akýmsi rozprávkam a preto považujú za nezmysel sa nad tvrdeniami Ježiša čo i len pozastaviť. Ja ho pokladám za jedného z najväčších filozofov. Treba len rozlíšiť čo z Nového zákona je učením Ježiša a čo je už učením filozofov raného kresťanstva. Ja za učenie Ježiša pokladám iba evanjelium podľa Matúša. Je to veľmi zaujímavé čítanie, len treba mať na zreteli, že v tých dobách si človek bez náboženstva ani neškrtol. Niektoré pojmy sa v slovenčine udomácnili a mnohí si ani neuvedomujú ich význam. Ak si v Matúšovom evanjeliu preložíte niektoré pojmy do slovenčiny, iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že ide o zaujímavé čítanie. Stačí ak Kráľovstvo božie (Nebeské) zameníte za Spravodlivé kráľovstvo, hriech za chybu, spasenie za spokojnosť a zistíte, že toto evanjelium poskytuje rady ako predísť problémom v oblasti zdravia, majetku a vzťahov. Väčšina jeho rád sa objavuje i v prácach dnešných filozofov, psychiatrov, lekárov, ekonómov, pedagógov, sociológov a iných.
Zmŕtvychvstanie? V tých časoch nebolo také problematické dosiahnuť zmŕtvychvstanie. Dokonca som niekde čítal, že stačilo štyridsať svedkov, aby o niekom vyhlásili, že vstal z mŕtvych. Podľa Matúšovho evanjelia sa Ježiš po svojej smrti stretol iba s Máriou Magdalénou a s jej priateľkou, tiež Magdalénou, po ktorých odkázal svojim jedenástim učeníkom, kde majú ísť na stretnutie s ním. To znamená, že spolu trinásť osôb, všetko jeho blízki.
Syn Boží? Celé Matúšovo evanjelium neobsahuje jedinú zmienku o tom, že by sa jednalo o jednorodeného syna. Na dvoch miestach sa objavuje tvrdenie Boha, že on je jeho obľúbený (nie jediný) syn. Ľudí Ježiš označoval za svojich bratov a sestry. Ak vychádzame zo Starého zákona, že Boh stvoril človeka k obrazu svojmu, tak sme všetci jeho deti. Takže i Ježiš. Ja sa skôr domnievam, že Ježiš musel byť vyhlásený za Božieho syna pre skepsu ľudí, ktorí sa čudovali jeho učeniu (Matúš 7. 28. a 29). Odkiaľ mal mať jednoduchý syn tesára, narodený v bezvýznamnom Betleheme také znalosti?
Som rád, že sa oslavuje zmŕtvychvstanie, aspoň sa zachovalo pre nás i toto učenie. Mne je jedno, či vstal z mŕtvych, alebo nie, mne je jedno, či mu učenie vnukol Boh, alebo ho pracne zozbieral. Pre mňa je podstatné, že jeho tvrdenia a rady sa dajú využiť k prežitiu plnohodnotného života. Z jeho učenia je zrejmé, že zmyslom života je radosť zo života.
Prajem vám veľa radosti v tieto dni i celý život.

Ježiš! Zomrel si?

2007-04-06T16:08:00.000+02:00

O čom je Veľká noc? Ľudstvo sa od nepamäti tešilo z príchodu jari ako možnosti vzniku niečoho nového. Židia k tejto radosti pribalili oslavu vyslobodenia z otroctva a kresťania zas oslavu z mŕtvychvstania. Je však za Veľkou nocou i niečo viac?

Ježiš sa dobrovoľne vydal na smrť. Áno, tak ako mnoho pred ním i po ňom. Nechcem znižovať jeho význam pre ľudstvo no viem, že už prvé riadky budú iritovať kresťanov. Ich iritáciu vôbec nemám v úmysle. Nech si každý verí čomu a komu chce.
Ja pokladám Ježiša za filozofa a mysliteľa, ktorého učenie má čo povedať i dnes. Na svoju dobu bol maximálne pokrokový a dnes by sme povedali avantgardný. Zmenil (alebo sa aspoň snažil zmeniť) pohľad na boha. Kým Židia ponímali boha ako pomstychtivého a trestajúceho a snažili sa ľudí zbaviť strachu systémom: „Kto sa bojí boha, nemusí sa báť ľudí a kto sa boha nebojí, bude sa báť ľudí.“
Ježiš priniesol evanjelium (dobrú zvesť), že boh nie je taký, ako hovorili židovskí pohlavári, ale že je milujúci, láskavý a odpúšťajúci. Toto ponímanie židovskí pohlavári nemohli prijať, nakoľko sa báli straty vplyvu a akéhosi morálneho úpadku spoločnosti. Preto bolo potrebné Ježiša umlčať, alebo presvedčiť, tak ako neskôr Galileiho, Bruna, Husa a iných. Galileo a Hus neodvolali a boli upálení. Tým sa dá povedať, že sa dobrovoľne vydali na smrť. Bruno odvolal a dostal doživotie. Ježiš tiež neodvolal a išiel „dobrovoľne“ na smrť.
Ježiš vo svojom učení tvrdil, že len dodržiavaním (či už vedomým, alebo nevedomým) jeho rád, môže človek vojsť do kráľovstva božieho. Nesľuboval ho po smrti a niekde v nebi, ale tu na zemi a ešte za života. Človek mal kráľovstvo božie dosiahnuť poriadkom v troch oblastiach svojho života. Tieto oblasti symbolizujú dary troch kráľov Ježišovi. Boli to myrha (zdravie), zlato (majetok) a kadidlo (dym ako niečo nehmotné – vzťahy). Poriadkom v týchto oblastiach človek pociťuje spokojnosť a šťastie. To je to kráľovstvo božie podľa Ježiša.
V Ježišovom učení (ev. podľa Matúša) je i presný návod, ako tento poriadok dosiahnuť. Bol natoľko presvedčený o svojej pravde, že za svoje presvedčenie položil i život. Išiel zomrieť, aby sa jeho učenie zachovalo pre budúce pokolenia. To mal na zreteli, keď povedal, že ide za nás umrieť.
Nemám nič proti žiadnej cirkvi, takže ani proti kresťanskej, no domnievam sa, že „nasledovníci“ Ježiša jeho učenie v mnohom nepochopili a preto museli do svojej viery zaviesť dogmy. Ježiš bol zásadne proti dogmám a viac ako o viere, hovoril o hľadaní. Z tohoto nepochopenia sa do kresťanskej vierouky dostal opäť strach z boha. To je proti učeniu Ježiša.
Ježiš má dnes výročie úmrtia. Umrel za to, aby sme nemali strach, aby sme hľadali pravdu a spravodlivosť a aby sme sa vyvarovali dogiem a manipulácie. Tvrdil: „Vy ste soľ zeme..“
Mám obavy z toho, že keby dnes videl, čo sa stalo z jeho učenia, išiel by na smrť zas a zas dobrovoľne.

Život vôbec nie je komplikovaný.

2007-04-04T08:54:00.000+02:00

Život nie je vôbec komplikovaný, i keď sa nám rád tak javí. Našim prekliatím je skutočnosť, že jedna príčina nemá vždy ten istý dôsledok. Táto skutočnosť sa nás snaží presvedčiť o komplikovanosti (nespravodlivosti) sveta. Na našom zdraví sa najlepšie môžeme presvedčiť, že to tak nie je.

Ani jedna jediná bunka, z ktorej sa skladá naše telo nevznikla z ničoho iného ako zo stravy, ktorú sme zjedli my, alebo naši rodičia. Problém je v tom, že chyby (hriech) v našom stravovaní nevyvolajú rovnaké zdravotné problémy u všetkých ľudí. Napríklad nedostatok vlákniny v našej strave u niekoho spôsobí obezitu, u niekoho cukrovku, u iného srdcovo-cievne problémy atď.
Ak však dodáme telu dostatočné množstvo a bielkovín, cukrov, tukov, minerálov, vitamínov, vlákniny, vody a pohybu, telo bude produkovať dokonale zdravé bunky a my budeme zdraví.
Ak už jestvujú zdravotné problémy, telu treba cielene dodať ešte probiotické kultúry, ktoré sa postarajú o skvalitnenie imunitného systému. Tento tvorí nie iba ochranu proti vonkajším nepriateľom (vírusy a baktérie), ale i akúsi logistiku organizmu.
Samozrejme, môžeme sa chlácholiť i tým, že za naše zdravotné problémy môže stres. Áno, no stres ovplyvňuje naše zdravie iba v 1%-te. Podrobnosti o týchto tvrdeniach si môžete prečítať v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť? I. II. a III.“ a článku „Dá sa zo života vylúčiť stres?“ na mojich blogoch.
A táto jednoduchosť života v oblasti zdravia, sa dá využiť i v oblasti vzťahov a majetku. Život vôbec nie je (alebo nemusí byť) komplikovaný.

Bol neveriaci Tomáš horší ako ostatní apoštoli?

2007-03-26T09:19:00.000+02:00

Vôbec nehodlám podhodiť ďalšiu „kosť“, na ktorej by sa mohli veriaci a neveriaci dohrýzť. Hodlám poukázať na rozdiel medzi vierou vyplývajúcou zo svetonázoru a vierou z „presvedčenia“. Poviete si, že je to sprostosť? Že je to to isté. Nie je. Veriaci zo svetonázoru verí preto, že chce, lebo bol k tomu vedený a verí bez akýchkoľvek pochybností. Nepripustí ani len diskusiu o bohu, kým veriaci z „presvedčenia“ verí až keď sa o niečom presvedčí. Tak ako Tomáš, ktorý uveril, až keď uvidel a vôbec sa nemusí jednať iba o vieru v boha. Táto viera ovplyvňuje život každého z nás, či už veriacich, alebo ateistov. Podľa môjho názoru je rozdiel medzi veriacim a ateistom iba v tom, čo o sebe slovne tvrdí.

Mnohí ľudia o sebe tvrdia, že sú veriaci, no ich činy ich usvedčujú, že s Bohom nie sú v priateľskom vzťahu. Iní sa zas snažia konať „dobro“ a keď sa im to zvrhne povedia si: „Cesty Božie sú nevyspytateľné“, alebo „Taká bola vôľa Božia“. Nedokážu si predstaviť, že Boh stvoril niečo tak dokonalé, že to nevyžaduje jeho ďalšie zasahovanie.
Na druhej strane je zas nespočetné množstvo ateistov, ktorí síce verbálne deklarujú, že neveria v Boha, no všetky ich činy sú v súlade s učením Ježiša. S láskou (za to že chcú) sa starajú o svoje zdravie, vzťahy a majetok na princípe: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má bude mu odňaté.“ (Matúš 25. 29.)
Podľa môjho názoru nie je správne ak sa ľudia delia na veriacich a ateistov. Mali by sa skôr deliť na spokojných a nespokojných. Ak je niekto spokojný, dokazuje to, že sa s úspechom stará o to čo má a je jedno či tak činí na základe vyššie citovaného biblického výroku, alebo jednoducho preto, že to považuje za správne. Napríklad to isté tvrdil i Marx, o ktorom sa dá povedať všetko, ale iste by ho nik nepasoval, za idealistického filozofa. On povedal, že nadhodnota vzniká iba ak sa ku kapitálu vloží práca. To sa však vzťahuje aj na iné oblasti a nie len na financie. Funguje to jednoducho. Kto sa stará o svoje zdravie, majetok a vzťahy má ich a to je spokojnosť. Hovorí dokonca o tom i ľudová múdrosť: „Aj pes se*e už na jestvujúcu kopu.“
Z toho vyplýva, že je úplne jedno, či sa pasujete za veriaceho, alebo ateistu, dôležité je to, čo vám môže pomôcť. Nemusíte, ale môžete, veriť ničomu a nikomu, mne už vôbec nie. Skúste sa však presvedčiť bez rizika a na vlastnej koži, že máte možnosť sa postarať o svoje zdravie. Skúste na sebe odskúšať starostlivosť o svoje zdravie podľa rád zverejnených v mojom článku „ZDRAVIE SEBE A OSTATNÝ“. Ak nechcete, nezúčastňujte sa nášho projektu, ale odskúšať si ho môžete.
Nie je nenormálne uveriť, až keď sa presvedčíte. Aj Tomáš, ako neveriaci Tomáš, sa objavuje až v Jánovom evanjeliu, ktoré ja nepovažujem za učenie Ježiša. Že prečo nie? O tom sa podrobnejšie môžete dočítať v mojom článku VIERA, UČENIE, CIRKEV. Pre dosiahnutie spokojného života je úplne postačujúce, ak uveríme, až keď sa presvedčíme. Tomáš nebol horší ako ostatní.

Súdny deň?

2007-03-13T10:33:00.000+01:00

Cirkev nás učí, že po smrti prídeme pred posledný súd, kde budú hodnotené naše skutky, myšlienky, slová a nezanedbávanie dobrého. Ortieľ tohto súdu bude znamenať kráľovstvo božie (raj), alebo bytie mimo tohto kráľovstva (peklo). Odkiaľ to ale berie, keď Ježiš hlásal niečo iné.

Ježiš povedal: „Keď sa Ho farizeji opýtali, kedy príde kráľovstvo Božie, odpovedajúc im riekol: Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia pozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto, alebo tamto je! Lebo ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lukáš 17. 20. a 21.) Kráľovstvo božie je teda tu a teraz, alebo aspoň môže byť. Pre vstup do tohto kráľovstva nie je potrebná nejaká revolučná zmena, akou smrť rozhodne je. Dokonca tvrdil, že ho nemáme očakávať, ale hľadať. Doslova povedal: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ (Matúš 6. 33.)
Nehodlám týmto článkom odradiť veriacich od viery v posmrtný život. No táto viera by im nemala prekážať v starostlivosti o najväčší dar, o svoj život.
No ak je kráľovstvo božie medzi nami, tak kedy bol súdny deň? A tu je pes zakopaný. Súdnym dňom je každý deň. Každý deň vykonávame nejakú činnosť, alebo nevykonávame, hoci by sme mali. Každý deň prijímame rozhodnutia a snažíme sa o to aby boli „dobré“. Dokonca sme presvedčení, že sme sa rozhodli správne. Koľkokrát však naše rozhodnutia a činy prinesú úplne iné ovocie, než sme očakávali. Túto skutočnosť pokladáme za nepríjemnú náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno ako to nazveme, rozhodne nás to utvrdzuje v nespravodlivosť sveta. Ježiš to predpovedal, keď vyhlásil: „Pretože neprávosť vrcholí ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24. 12.) Dnes by sme povedali, že nespravodlivosť vrcholí.
No ale je to skutočne tak? Pri problémoch, ktoré zažívame ide iste o nespravodlivosť? Naozaj nenájdeme v našich predchádzajúcich slovách a skutkoch zárodok týchto problémov? Ak nie tak nám nepomôže ani svätená voda. Ak uznáme, že sme sa o problémy nepričinili, tak to musíme našiť na náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno či si to odskáče náhoda, osud, či boh, sme v probléme a ani s tým nič nevieme urobiť. Proti náhode sa bojovať nedá.
Jediná možnosť ako sa z problémov dostať, je nájsť spravodlivosť v tom, čo sa nám stalo. Lebo ak uznáme, že problém je prejavom spravodlivosti, tak potom tú istú spravodlivosť môžeme využiť k zjednaniu nápravy. Boj v nespravodlivom svete, je boj proti veterným mlynom. Viem, je ťažké si priznať vinu, alebo chybu, no kým tak neučiníme, vždy budeme v nespravodlivom svete.
Áno, nájsť spravodlivosť v našich problémoch vyžaduje kvalitný zrak a sluch. No je to jediná cesta k náprave. Preto Ježiš povedal: „Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia a vaše uši, že počujú.“ (Matúš 13. 16.) V tomto kontexte už má zmysel i ďalší jeho výrok, ktorým nás nabáda na prijatie a nesenie svojho kríža. Dnes by sme to nazvali prijatím zodpovednosti.
Aby sme si umožnili prijatie zodpovednosti, musíme si uvedomiť, že pojem „hriech“ nie je voľajaký morálny poklesok, či nebodaj niečo „zlé“. Hriech v preklade z hebrejčiny neznamená nič viac a nič menej ako chybu. Takže tvrdenie, že hriešnici nevojdú do kráľovstva božieho, by sme dnes vyslovili asi takto: „Ľudia konajúci chyby, nedosiahnu spokojný život“. V mojom článku „Traja králi dávajú logiku“ na tomto blogu sa môžete dozvedieť prečo sú kráľovstvo božie a spokojný život pre mňa totožné pojmy.
Ak uznáme svoju zodpovednosť a tým i spravodlivosť sveta, môžeme využiť ďalšie pravidlo z pravidiel hry. To pravidlo znie: „Preto vravím vám: Každý hriech a rúhanie odpustí sa ľuďom, ale rúhanie duchu sa neodpustí.“ (Matúš 12. 31.)
Áno, každú chybu, či už nevedomú, alebo vedomú (rúhanie) máme možnosť napraviť, no iba v prípade ak uznáme, že sme ju urobili. Toto je ten prejav milosrdenstva, v ktorý tak veria (alebo skôr po ňom túžia) veriaci. Problém je v tom, že ani väčšina veriacich si nedokáže predstaviť, že boh stvoril niečo tak dokonalé (tento svet), že k naplneniu spravodlivosti nie je potrebný jeho ďalší zásah. A toto je to „rúhanie sa duchu“, ktoré sa ľuďom neodpúšťa.
Tento svet je tak dokonalý, že nepotrebuje ďalšie korekcie. Boh sa do nás nemontuje. Dal nám ihrisko a pravidlá hry. Tie pravidlá sú tak dokonalé, že obsahujú v sebe jak spravodlivosť tak i milosrdenstvo.
Takže veriaci, ktorí neverí v spravodlivosť sveta a presviedča boha, že potrebuje pomoc sa nie že len „rúha duchu“, ale i používa „meno božie nadarmo“. Tým vlastne zhrešil, urobil chybu a odrazí sa to na ovocí, ktoré bude jesť.
Mnohí neveriaci síce verbálne neveria v boha a tobôž nie v jeho prvotnosť pred hmotou, ale systematicky sa starajú o to čo majú (dostali). Na tých, ktorí sú spokojný so životom vidno, že sa starajú o svoje vzťahy, zdravie a majetok. To platí i pre spokojných veriacich. Tým vlastne napĺňajú (či si to už uvedomujú, alebo nie) základnú požiadavku pre spokojný život, a tou je uznanie, že niečo majú. „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25. 29.) No a jediná, a najspoľahlivejšia možnosť ako presvedčiť seba, svoje podvedomie, či boha o tom, že niečo máme je to , že sa o to staráme. Rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je len v tom, že pre úspešného pojem „mať“ znamená starať sa a pre neúspešného iba vlastniť.
O tom ako to funguje v oblasti zdravia sa môžete dočítať v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť?“ a „Zdravie sebe a ostatným“ na tomto blogu. V kocke je tam napísané, že kto sa stará o svoje zdravie bude zdravý a kto iba o svoje choroby bude chorý.
Takže veriaci a neveriaci, podajme si ruky, lebo niet medzi nami rozdielu. Ak uznáme, že svet je spravodlivý aj bez ďalšieho božieho zasahovania, tak potom nemá význam základný dôvod našej polarizácie a to, či máme slobodnú vôľu, alebo sme iba bábkami v božích rukách. Nedeľme sa na veriacich a neveriacich, ale na spokojných a nespokojných. A spokojný môže byť každý, len sa musí s láskou starať o svoje zdravie, majetok a vzťahy.

Sme schopní byť zdraví?

2007-03-12T08:12:00.000+01:00

Či sme schopní? To neviem. Viem však, že je to možné.

Riešenie je až banálne jednoduché. Nie je v antagonizme medzi medicínou a alternatívnou medicínou. Táto polarita už spôsobila mnoho zbytočného utrpenia. Nie, nechcem propagovať žiadne šarlatánstvo. Za alternatívnu medicínu považujem činnosť, ktorá sa stará o zdravie. Som presvedčený, že moderná medicína sa stará iba o choroby. Aj tak je super, že ju máme. No vyliečiť nás môže iba jej doplnenie o starostlivosť o zdravie. To je jediný dôvod, prečo má ten istý liečebný postup u rôznych ľudí, rôzne účinky. Áno, sú ľudia, ktorí i vo svojej chorobe dokážu čo to dať i svojmu zdraviu. U týchto liečba slávi úspech. Takže nie je ani za mak náhodnosti v očakávaní lekárov, keď si kladú otázku: „Ako zareaguje organizmus?“
Ako? Tak ako má, len mu treba pomôcť. Celá pomoc je opísaná v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť?“ Mnohým ľuďom tento liečebný postup (doplnok) už pomohol (zatiaľ všetkým). Preto spúšťame projekt, ktorý otestuje na širšej vzorke dobrovoľníkov, či je ozaj schopný pomôcť každému. Informácie o projekte môžete získať z článku „Zdravie sebe a ostatným“ na tomto blogu.
Do projektu je možné prihlásiť sa do 31. 3. 2007. Šesť dobrovoľníkov má za sebou už prvý mesiac. Štyria sa ho zúčastňujú s preventívnym zámerom. Zatiaľ nepociťujú ani pozitíva a ani negatíva. Nemajú žiadne zdravotné problémy a cítia sa dobre. Nepripisujeme to účasti na projekte, nakoľko sa dobre cítili i pred tým. Jedna pani po mesiaci stručne skonštatovala ústup bolestí hlavy.
Názor šiestej účastníčky vám teraz s jej súhlasom poskytnem celý. Tu je:
„Dobry den
Neviem uplne presne kedy som zacala niekedy okolo Vianoc ale nebolo to uplne pravidelne. Pravidelne az od zaciatku februara. Neviem ci mi vcelku pomaha len jedenie vlakniny a kapusty. Od jesene som sa totiz snazila drzat rady Mudr. Bukovskeho a to 1 strucik cesnaku, 2 citrusove plody, 3 jablka, 4 lyzicky ovsenych vlociek a 5 orechov a salka zeleniny denne, pretoze som byvala hrozne chorlava. Alergologicka mi predpisala liek na zvysenie imunity ale ten mi dva roky nezaberal. Mala som uz prechladnutie prip. chripku alebo zapal priedusiek skoro kazdy mesiac. Povedala som si ze to skusim inac. Odhodila som lieky a snazila som sa drzat rad Mudr. Bukovskeho + denne prechadzka + otuzovanie studenou vodou. Skoncilo to tak, ze tie prechadzky som nezvladla lebo nemam cas (blba vyhovorka, vsak ale nie som to schopna kazdy den, som rada ak 2x za tyzden) Co sa tyka toho pojedania tak to sa fakt tiez nedalo dodzat. Okrem toho som si nebola ista tymi citrusovymi plodmi. Ked sme naslapali kapustu povedala som si ze ich nahradim kapustou, akurat sa mi ju nedarilo pojedat pravidlene. Este ten cesnak sa mi podarilo par krat tyzdenne a orechy dost pravidelne. Ked som si precitala Vase clanky tak sa mi to zdalo uzasne jednoduche a uz sa snazim len o tu vlakninu a stipku kapusty. Samozrejme ze aj ten cesnak ked nezabudnem jablko ked mam chut ovsene vlocky a orechy dost casto a zelenina castejsie nez byvala. Okrem toho sa denne umyvam prip. sprchujem studenou vodou.
Nechcem to zakriknut ale tejto zimy som este nebola chora, nebolia ma klby a svaly. Predtym ma boliavalo pri srdci - vysetruju ma ci nemam anginu pectoris ale subjektivne ma problemy presli.
Este mam zopar chronickych chorob s ktorymi bojujem ale subjektivne sa citim lepsie.
Neviem ci Vam tento moj chaos k niecomu pomoze.“

Toľko mail. Zvážte, či sa nechcete zúčastniť projektu, či nechcete urobiť niečo pre svoje zdravie a tým i pre zdravie ostatných. Vyžaduje to iba dve minúty denne. Bližšie informácie na www.vap.sk

Tá naša mládež.

2007-03-02T20:08:00.000+01:00

Takéto povzdychnutia počuť na každom kroku. Mládež nahráva na mobily bitky v školách. Zaživa upália mača. Učiteľa pošlú do ... A my len lamentujeme a lamentujeme. Je normálne, aby sa takto správali mladí ľudia v treťom tisícročí? Bohužiaľ je. Neviem si vlastne ani predstaviť, prečo by sa mali správať inak. Nie, nie som chorý. Zamyslite sa nad tým so mnou.

Dieťa keď sa narodí nie je ani dobré, ani zlé. Je to čistá bytosť, ktorá ide objavovať svet. Ono ani netuší, že raz sa bude musieť o seba postarať samo. Len si tak vegetí, pozoruje a napodobňuje. Celý jeho vývin pozostáva z napodobňovania, až kým si neuvedomí svoju identitu. To je zlomový moment, od ktorého sa naň môže vplývať i výchovou a nie len príkladom. Kde sa tento moment premešká, tam doslova platí, že: „Jablko nepadá ďaleko od stromu“ alebo „Aká matka, taká Katka“. Na dôležitosť cielenej výchovy upozornil Ježiš už pred 2000 rokmi, keď povedal: „Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestu so svokrou.“ (Matúš 10.35.) Alebo inde: „Kto miluje otca, alebo matku viac ako mňa nie je ma hoden.“ (Matúš 10. 37.) Zároveň však vieme, že povedal i: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 7.17.) Z toho vyplýva, že povedané má platiť pri zachovaní božieho prikázania: „Cti otca i matku svoju.“ (Matúš 15.4.)
Ak z tohto nemá vzniknúť galimatiáš, tak potom sa tieto slová dajú vysvetliť jedine nasledovne. Máme si vážiť a ctiť svojich rodičov, no oni sú nám schopní dať len to, čo majú a to čo vedia. Takže rozdelenie syna s otcom atď. má iba jediný zmysel a to v tom, že treba opustiť skostnatelé myslenie a prijímať nové myšlienky vzdelávaním a výchovou.
A tu je pes zakopaný. Z výchovného procesu sme odstránili zastrašovanie a fyzické tresty. Podotýkam, že veľmi správne a už bolo ozaj na čase. No absenciu týchto výchovných prostriedkom sme ničím nenahradili. Školy nie sú výchovno-vzdelávacími inštitúciami, ale iba vzdelávacími. Čo tým myslím, to si môžete prečítať v mojich článkoch „Blíži sa vysvedčenie...“
Celý výchovný proces na školách sa degradoval na vyčítanie pokleskov. Áno „vychovávame“, napomíname iba tých,. ktorý už niečo vyviedli. Aj to sa často netrafíme. Hovoríme im „buď dobrý“. Ale čo to je byť dobrý. Byť poslušný? To je dobré komu? Tomu čo poslúcha alebo tomu, koho poslúchajú? Dá sa vlastne konať dobro? Podľa mňa nie. Podľa mňa sa dá konať iba ČINNOSŤ, ktorá potom prinesie dobro alebo zlo. Toto zlo a dobro vzniká na princípe istých zákonitostí (podrobnejšie v článku „Boj dobra a zla“).
Z celého potom ale vyplýva, že rodičia nemajú dostatok znalostí o výchove (veď sú špecialistami v iných oboroch) alebo nemajú na výchovu čas. Školy deti nevychovávajú, ale iba vzdelávajú a my sa čudujeme, že tu máme samorasty. Nuž buď s tým niečo urobme alebo lamentujme ďalej. Ľudstvo voľajako prežije. Veď každá generácia si myslí, že ona je posledná rozumná. Možno naše deti už tie svoje začnú rozumne vychovávať. A ak nie, tak ich deti svoje deti. Raz to príde, ide len o to ako dlho to ešte bude bolieť.
Veľmi málo si uvedomujeme, čo spravilo človeka, človekom. Bola to skutočnosť, že ako jediný živočíšny druh dokázal odovzdávať nadobudnuté vedomosti ďalším pokoleniam. Vedomosti vzdelávaním sme sa naučili odovzdávať. Tak sa pokúsme to, čo sme dosiahli vo vzdelaní dosiahnuť i vo výchove. Viem, je to ťažké (alebo nie), no aspoň sa o to pokúsme.

Viera, učenie, cirkev.

2007-02-28T07:07:00.000+01:00

Podľa môjho názoru najväčším nepriateľom veriacich a jablkom sváru medzi veriacimi a neveriacimi je, že vieru, učenie (Ježiša, Mohameda, Mojžiša a i.) a cirkev pokladajú za synonymá.

Všetko sú to samostatné pojmy, ktoré síce javia isté spoločné črty, no viac majú rozdielností ako spoločného. Vieru posudzujeme z dvoch hľadísk. Veriaci je ten, kto verí v existenciu boha alebo len ten, kto uzná, že najprv bola idea a potom hmota? Odpoveď na túto otázku mi je úplne ľahostajná. Neviem či bola najprv myšlienka a potom hmota alebo naopak, či nebodaj vznikli naraz. Z tohto hľadiska nie som veriaci (viď môj článok „Idealizmus a materializmus“). Ak sa ma však opýtate či boh je? Tak poviem, že áno. Tak potom som veriaci, no nehlásim sa k žiadnej cirkvi (viď môj článok „Môj boh“).
Toľko o viere. Článok však bude zameraný na rozdiel v pojme UČENIE (budem písať o učení Ježiša) a v pojme CIRKEV (budem mať na zreteli RKC). Čo mám na mysli? Ja pokladám za učenie Ježiša iba evanjelium podľa Matúša a nie celý Nový zákon. Skutky apoštolov, Listy a zjavenie Jána, vznikli až za čias kresťanstva. Kresťanstvo vzniklo až po smrti Ježiša. To znamená, že tieto diela nemajú nič spoločné s učením Ježiša, ale iba s tým, ako pochopili Ježišovo učenie jeho nasledovníci. A toto je problém i Lukášovho a Jánovho evanjelia.
Lukášovo začína slovami: „Keďže sa mnohí pokúsili rad – radom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich podali tí, čo od počiatku boli očitými svedkami a stali sa služobníkmi slova, aj ja, ktorý som všetko znova dôkladne zistil, rozhodol som sa, vznešený Teofil, napísať ti to rad radom.“ (Lukáš 1. 1. až 3.) Sám tvrdí, že učenie znovu zistil na základe počutého.
Ján svoje evanjelium rozprava celé v minulom čase. Komu nestačí na odôvodnenie, že to nie je učením Ježiša, ale učením o Ježišovi, tomu ponúknem ešte iné tvrdenia podporujúce tento názor. Markovo evanjelium môže byť dielom súčasníka Ježiša, no nie je Ježišovým učením z iného dôvodu. Nie je kompletné. K tomuto tvrdeniu sa vrátim.
Podľa mňa je Matúšovo evanjelium jediné, ktoré je učením Ježiša. Všetci Ježišovi apoštoli o ktorých ev. podľa Matúša pojednáva sú rybári, jedine Matúš bol colník. Toto jeho povolanie dávalo záruku, že vedel čítať a písať a podľa mňa je práve on zapisovateľom Ježišových myšlienok.
Kým Lukášovo a Jánovo evanjelium obsahuje i iné myšlienky ako Matúšovo, mnoho Ježišových myšlienok v nich chýba. Markovo neobsahuje nič iné ako Matúšovo, no tak isto nie je kompletné, veľa myšlienok z neho chýba. Chýba i napriek tomu, že Ježiš povedal: „Lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiastočka zo zákona, kým sa všetko nestane.“ (Matúš 5. 18.).
Keď nezoberiem v úvahu ostatné veci čo v týchto evanjeliách chýbajú, nemôžem nespomenúť skutočnosť, že zmienku o troch kráľoch obsahuje jedine Matúšovo ev. Poviete si malichernosť. Ja tvrdím, že nie. Absencia darov zlata, myrhy a kadidla Ježišovi menia lokalitu kráľovstva božieho. Kým Ježiš v Matúšovom tvrdí, že je tu na zemi a medzi nami, ostatné ho situujú do neba a až po smrti. Tieto tri dary symbolizujú, čo človek potrebuje, aby mohol tu na zemi žiť v kráľovstve božom (viď môj článok „ Traja králi dávajú logiku“). Áno, kráľovstvom božím je život človeka, v ktorom nepociťuje nedostatok v oblasti majetku (dar zlata), zdravia (myrha) a vzťahov (kadidlo).
Netvrdím, že v ostatných evanjeliách a listoch nie sú rozumné myšlienky, no sú to diela iných idealistických filozofov a nie učením Ježiša. Nový zákon zostavila až cirkev a zaradila doňho i tieto nekompletné evanjeliá. Dôvodom nebol zámer klamať, ale pre nepochopenie Matúšovho ev. sa domnievali, že takto bude Ježišovo učenie zmysluplnejšie. No spôsobili to, že ľuďom začala biť do očí nespravodlivosť sveta a preto musel vzniknúť raj mimo tohto sveta.
Teraz trošku preženiem. Ak si prečítate Matúšovo ev. a pojem „kráľovstvo božie“ nahradíte pojmom „spravodlivé kráľovstvo“, pojem „hriech“ pojmom „chyba“ dostanete veľmi zaujímavé a poučné čítanie. Získate návod ako si doriešiť problémy alebo sa im vyhnúť, v oblasti vzťahov, majetku a zdravia. To bude raj. Zistíte, že vám nič nesľubuje po smrti. Nespomína raj, ani peklo, ak len nie to, čo prežívame tu na zemi. Život v raji je život bez chýb a život v pekle je daň za chyby. A je jedno či sú vedomé, zámerné alebo nevedomé. To je život v kráľovstve alebo mimo neho. No to i to je tu na zemi.

Pravica a ľavica

2007-02-25T20:06:00.000+01:00

Je nám jasné v čom je rozdiel medzi pravicovou a ľavicovou politikou? Je medzi nimi rozdiel? Majú niečo spoločné? Tieto otázky som si položil po prečítaní niektorých článkov, kde sa dookola omieľajú pojmy ako Demokracia, Komunizmus a iné. Nerád sa vyjadrujem k politike, lebo som presvedčený, že je postavená na hlavu a bohužiaľ nie len u nás. No teraz to urobím, lebo je dosť ďaleko do volieb a asi nikto ma nebude obviňovať, že ohrievam polievočku jednej alebo druhej strane.

Čo je pravicové a čo ľavicové, môžeme rozhodnúť iba vtedy, ak nájdeme stred. Kým nemáme stred nevieme, kde je vpravo a kde vľavo. Nájdenie tohto stredu nám komplikuje skutočnosť, že sa vždy pohybuje v závislosti od stupňa spoločenského vedomia. Keď prekvitalo otrokárstvo, feudalizmus predstavoval ľavicu. Neskôr, keď sa hlásil o slovo kapitalizmus, bol na ľavej strane od stredu a tým sa feudalizmus stal pravicou. Takto to pokračuje ďalej.
Náš terajší stupeň spoločenského poznania nenaznačuje ničím, že by sa teraz mali udiať nejaké veľké spoločenské zmeny. Mám na mysli zmeny spoločenského zriadenia. I keď sa od čias Robespiere-a o to pokúšali na mnohých miestach, vždy to krachlo a ešte aj dlho krachovať bude. Prečo? Jednoducho preto, že prirodzenou vlastnosťou ľudí je lenivosť, pohodlnosť, ale hlavne preto, že platí: „Keď je somárovi dobre ide na ľad tancovať“. Môže sa vám to nepáčiť, ale je to tak.
Keď sa zhodneme na tom, že tu ešte dlho (alebo krátko) budeme mať kapitalizmus, tak sme zas na chvíľu našli stred. No a tento kapitalizmus sa dá riadiť aj pravicovo, aj ľavicovo. A sme pri koreni veci. Čo to je? Rozdiel medzi pravicou a ľavicou nie je v ničom inom ako v prerozdeľovaní zisku. Pravica ho rozdeľuje na princípe: „Všetci máme rovnaké ruky“ a tým aj možnosti. Ľavica zas na princípe: „Všetci máme rovnaké žalúdky“ a tým i potreby. Obidva princípy sú spravodlivé. Takže záleží iba na našom rozhodnutí, ktorý si vyberieme? Nie. Výber má záležať od toho, na akom stupni svojho vývoja sa nachádza kapitalizmus, ktorý ideme spravovať.
Kým raný kapitalizmus by nemohol prežiť bez rázneho presadzovania pravicového princípu (hoci vtedy to bol princíp ľavicový). Už vieme prečo. Bez postupného zohľadňovania (terajšieho) ľavicového princípu by nebol schopný vývoja. Prečo? Lebo sa posúvajú hranice spoločenského vedomia a ľudia začínali prichádzať na to, že zmyslom života je užívanie si ho. Ale so všetkým čo k tomu patrí. Ak si človek bude môcť užívať plody svojej prace, bude rád a poctivo pracovať.
Z uvedeného vyplýva, že či už budeme zisk prerozdeľovať na ľavicovom alebo pravicovom princípe, oba princípy sa musia postarať o to, aby bolo čo prerozdelovať. Z tohto dôvodu tvrdím, že v blízkej budúcnosti nám nehrozí zmena zriadenia a revolučná už vôbec nie. To, čo chceli dosiahnuť komunisti, by nebolo zlé, no je to teraz nedosiahnuteľné. Prečo? Práve preto, že ľudia potrebujú k činnosti motiváciu. Komunisti sa síce chceli postarať o ľudí sociálnym programom, prednáškami, vyznamenaniami a inými, no zabúdali na hlavnú motivačnú silu a to je finančné ohodnotenie a súťaživosť.
Ani idei komunistov neboli „zlé“, no pruser nastal v jednote slov a činov. Slová a skutky boli na opačných stranách barikády. Morálny kódex budovateľa socializmu nebol o nič horší ako princípy kresťanskej morálky. Len tá jednota slov a činov. Komunisti zistili, že to nepôjde a preto sa snažili „odstraňovať“ (či už doslova alebo obrazne) oponentov. Maďarsko a Poľsko 1956, Československo 1968, Poľsko 1980.
Komunizmus je pre terajšiu dobu utópia. Ak sa ľavica bude príliš vzďaľovať od stredu bude sa viac približovať komunizmu a musí to zákonite krachnúť. Ľavica môže ísť v ľavo iba tempom, ktorým dokáže za sebou ťahať aj stred a tým i pravicu. Ľudová slovesnosť o tom hovorí: „Zakrývať sa vieme iba potiaľ, pokiaľ nám siaha perina“. No vyváženosť pravicového a ľavicového princípu nám môže zaručiť sústavné narastanie tejto periny.
A na záver? Ľavicovosť nie je komunizmus. Bez ľavice niet pokroku, ale bez pravice niet stredu a tým ani ľavice. Najlepšie to vidno na škandinávskych ekonomikách, ktoré sa považujú za najsociálnejšie na svete a nikto ich neobviňuje z komunizmu.

Pôst pre veriacich i ateistov

2007-02-21T21:16:00.000+01:00

A zas tu máme pôst. Má ešte dnes nejaký význam aj pre ateistov? Pozrime sa kedy ho zaviedli, čo mal spĺňať, čo o ňom hovoril Ježiš a čo o ňom hovorí moderná veda.

Jarný štyridsaťdňový post po zimnom pretukovaní sa, zaviedli do svojho „kóšer“ stravovania Židia. Neviem ako na to prišli, možno skúsenosťou, možno božím vnuknutím, ale i dnešná moderná medicína kladie dôraz na jarnú očistu.
Kresťanstvo tento pôst tiež prevzalo. Podľa môjho názoru preto, že niekde tušili o jeho význame, no hlavne preto, lebo Ježiš povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zmeniť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 5. 17.) Takže kresťania prevzali zákony platné medzi Židmi hoci Ježiš o pôste povedal: „Vtedy prišli k nemu Jánovi učeníci a hovorili: Prečo sa postime my a farizei, a tvoji učeníci sa nepostia? Odpovedal im Ježiš: Či ženíchovi družbovia môžu smútiť, dokiaľ je ženích s nimi? Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, a potom sa budú postiť.“ (Matúš 9.14. a 15.)
Z tohto je jasné, že Ježiš nepripisoval veľký význam jarnému pôstu. Skôr presadzoval priebežnú starostlivosť o svoje stravovanie. Tvrdil, že sa máme postarať o to, aby sa to, čo sa z tela má dostať von, dostalo von v čas. Veď povedal: „Či nechápete, že všetko čo vchádza do úst, ide do brucha a vyhadzuje sa do stoky?“ (Matúš 15. 17.)
Keďže sa však ľudia k svojmu zdraviu správajú macošsky je lepšie ako nič, dodržiavať jarnú očistu formou pôstu. Zákaz konzumácie mäsa mal zaručiť sústavný hlad jedinca, vzhľadom na to, že nemohol konzumovať mäso, ktoré malo silu zahnať hlad na dlhšiu dobu. Tento hlad mal za úlohu zvýšiť konzumáciu jedál bohatých na vlákninu, ako je zelenina, ovocie a obiloviny nezbavené otrúb. Táto konzumácia jedál zaručila naplnenie predošlého citátu o „vyhodení z brucha do stoky“.
To znamená, že cirkev i veda propaguje jarnú očistu organizmu (pôst). Ježiš ho vehementne nepresadzuje, zastáva skôr názor sústavnej starostlivosti o svoje zdravie. No napriek tomu, keď veriaci dodržuje pôst robí pre seba dobre. Keď ateista dodrží jarnú očistu, robí pre seba dobre. Tak ako ste s tým vy? Urobíte niečo pre svoje zdravie alebo budete nadávať na osud, náhodu alebo boha , keď sa o zdravie pripravíte?

Suchý štart tráviaceho traktu

2007-02-08T12:52:00.000+01:00

Na následky srdcovo-cievnych chorôb u nás zomrie každý druhý človek. Tým sa tieto choroby dostali na prvé miesto v tabuľke príčin smrti. Ja viem, človek musí zomrieť, ale musí zomrieť taký mladý? Čerpajú tieto choroby svoju silu v našej zvýšenej konzumácie tukov? Možno áno, no možno je všetko úplne inak. V článku „Zdravie sebe a ostatným“ som uviedol, že moje tvrdenia o príčinách vzniku chorôb vo všetkom korešpondujú zo zisteniami modernej medicíny. Jediné v čom úplne nesúhlasím so závermi modernej medicíny je pohľad na konzumáciu tukov.

Hneď v úvode však podotknem, že prehnané množstvo konzumácie tukov je vysoko škodlivé, no nie viac ako prehnané konzumovanie hocičoho iného. Netvrdím, že máme jesť masť s masťou, no nemusíme si ani každý gram tukov zapisovať do kalendára. Prečo si to myslím? Tých dôvodov je viac. No za všetky aspoň dva. Jeden z nich je, že keby to pomáhalo, tak by sa človek mal možnosť ich obmedzenou konzumáciou týchto chorôb zbaviť. To sa však nedeje. Tým druhým dôvodom je, že tuky nie sú cyankáli. Sú jednou z troch základných súčastí našej stravy. Sú základným stavebným prvkom nervovej sústavy. Bez ich konzumácie by sa človek nikdy nestal človekom. Áno. Človeku okrem iných činností, práve tuky umožnili vyvinúť tak zložitý nervový systém. O tom však podrobne inokedy.
Tie tri základné zložky potravy sú. Bielkoviny (proteíny), uhľovodany, zvané cukry (glycidy) a tuky (lipidy). Kým bielkoviny sú stavebným materiálom organizmu (tehlami a maltou), cukry sú zas energiou organizmu (robotníkmi). No a tuky sú kombináciou oboch. Môžu byť ako robotníkmi tak i tehlami a maltou. Odkiaľ organizmus vie na čo ich má použiť? Jednoducho to vie, lebo má tendenciu vždy vytvárať rovnováhu. Ak je nedostatok bielkovín tuky idú na pomoc im. Ak však chýbajú cukry, tuky zas pomôžu tam. No ak je to tak, tak v čom je škodlivosť konzumácie tukov, ktorú preukázali vedecké štúdie? A naozaj preukázali.
Štúdie dokázali, že cholesterol zabíja. Výšku hladiny cholesterolu ovplyvňuje konzumácia tukov. Toto je neodškriepiteľný fakt. Preto sa medicína vybrala logickým smerom a to propagáciou znižovania príjmu tukov. Vybrala sa smerom logickým. No je tento smer aj správny? Nie je i iná cesta na znižovanie cholesterolu? Iná, no rovnako logická, ak nie logickejšia, ak majú tuky zostať jednou zo základných zložiek našej potravy.
Ide o to, že naša krv obsahuje dobý cholesterol, ktorý je základom vyživovania nervových buniek ako zlý cholesterol, ktorý zabíja. To je tak isto dokázaný a neodškriepiteľný fakt. Ja som presvedčený, že ak organizmus človeka vyrobí dostatočné množstvo dobrého cholesterolu a organizmu dodáme i stopový prvok zinok (tvorí spojivo nervových buniek), Alzeimerova a Parkinsonova choroba by prestali jestvovať. Domnievam sa, že alzheimer a parkinson sú dva rôzne prejavy tej istej príčiny. Jedna sa prejavuje „nezapínaním“ a druhá „nevypínaním“ nervových impulzov. No obe sú chorobou prenosu nervových impulzov. Ja viem, nebude to žiadna výhra v liečbe dobrým cholesterolom, ak nás ešte pred zbavením sa Alzheimera z toho zlého cholesterolu porazí.
A sme pri koreni veci. Prečo náš, tak dokonalý a zložitý organizmus vyrába aj dobrý, aj zlý cholesterol? Ľudský organizmus dokáže zložitejšie veci ako rozlíšiť čo je preňho dobré a čo zle. Tak v čom je to? Ja som presvedčený, že organizmus vždy vyrobí dobrý cholesterol. Ten urobí to čo má, okrem iného vyživí nervové bunky a opustí organizmus. A tu je pes zakopaný. Neopustí ho. Nedostatok vlákniny (naše odpadové hospodárstvo) organizmu zabráni v jeho vylúčení (viď články „Môže prevencia liečiť?“). Dobrý cholesterol zostáva v organizme a zrejme jeho ďalšou metabolizáciou vzniká zlý cholesterol. A máme po vt...
No a tuky plnia ešte jednu veľmi významnú funkciu, akéhosi udavača alebo informátora. Ide o to, že všetky živiny, bielkoviny, cukry, vitamíny, minerály sa dostávajú do organizmu prostredníctvom tzv. klkov v tenkom čreve. Tieto klky sú napojené na krvný obeh a tým sa živiny dostávajú do krvi. Tá ich potom rozvádza po celom tele, okrem iného i do orgánov endokrinného systému. Tie zaregistrujú, že sa niečo deje v tráviacom trakte (ide však o prísun nových živín) a idú tráveniu na pomoc. Začína sa vyrábať inzulín, ak treba, začne prúdiť žlč, ak treba atď.
Dlho to trvá i opísať nie to ešte uskutočniť. No a práve tento čas, ktorý ubehne, kým sa informácia o začiatku trávenia, až po príchod pomoci od žlčníka, pankreasu a iných žliaz som nazval (ako i tento článok) suchým štartom trávenia. Práve v tomto čase môže organizmus vyrábať „sprostosti“. Tu nám však na pomoc prichádzajú tuky so svojimi udavačskými schopnosťami. Áno tuky ako jediné sú schopné ako duchovia prejsť cez stenu tenkého čreva a odovzdať informáciu o započatí trávenia endokrinnému systému. Tým môže byť už od započatia trávenia, tráviaci systém podporovaný žľazami a organizmus okamžite vyrába to, čo má a nerobí už raz spomínané sprostosti.
Aké je zhrnutie? Ani obmedzovanie tukov neprináša zníženie hladiny zlého cholesterolu. Aj malé množstvo tukov môže zabíjať. No ani väčšie množstvo tukov ešte nemusí zvyšovať hladinu zlého cholesterolu a pritom nás môže ochrániť pred inými neduhmi. Treba len zabezpečiť včasné vylúčenie „sajrajtu“ z organizmu. Kto chce, už vie ako. Nemusíte mať žiadne obavy. Dá sa to odskúšať i bez rizika. Nemusíte začať zvyšovaním príjmom tukov, stačí začať znižovať zlý cholesterol neškodnou vlákninou a až keď sa presvedčíte o tom, že netáram, môžete zvyšovať alebo aspoň prestať úzkostlivo kontrolovať prísun tukov. Budete prekvapení.

Povinnosť pomáhať?

2007-02-03T21:24:00.000+01:00

K zamysleniu nad touto otázkou ma motivovala Janka Remešíková svojim článkom zverejneným 2.2.2007 o 17:06 na blog. sme. v ktorom rieši dilému rácia a emócia v pomáhaní. Tiež si kladie otázku kedy a ako sa jej táto pomoc vráti. Ponúkam vám svoj pohľad na riešenie tejto otázky založený na princípe „sebeckosti“ pomáhajúceho.

Každý náš čin ovplyvňuje budúcnosť. Vždy sa dozvieme iba o tej budúcnosti, ktorá vznikla. Našou tragédiou je, že sa nikdy nedozvieme, aká budúcnosť by sa vytvorila, keby sme sa boli rozhodli inak. Môžeme si to domýšľať, dokonca sa dokážeme o tom aj presvedčiť, no istotu nezískame nikdy. Prečo idem na to tak „od lesa“? Lebo toto odôvodňuje to, že všetko sa ľuďom vracia ako bumerang. Takže i pomoc sa pomáhajúcemu vráti, i keď sa to nikdy nedozvie.
Keď však tvrdím, že sa pomoc vždy vráti k pomáhajúcemu, jedným dychom však musím dodať i to, že svojou pomocou nikdy (ak tak iba na princípe náhodnosti) nedosiahne očakávaný výsledok. Prečo? Jednoducho pre to, že pokiaľ za pomoc niečo očakávam ide o vypočítavosť. Nie je na nej, ako takej nič „zlé“. Jej zákernosť je však v tom, že si uvedomíme obetovanie niečoho, za nejakým účelom. A to je to. Už pred dvetisíc rokmi sme boli upozornený: „Milosrdenstvo chcem, nie obeť.“ (Matúš 9.13.) My sa však nepoučíme a sklamávame sa a sklamávame.
Takže ak chcete pomáhať, tak pomáhajte. Vráti sa vám to. Ako sa vám to vráti? Neviem. Mohol by som uviesť tisíce možnosti a možno by sa udiala tisícprvá. Ale ak do toho budete montovať rácio, alebo emócio budete sklamaný. Rozum a srdce nemá mať ani tušenie o tom, že ruka dáva. Ak sa v pomáhaní budete riadiť či už rozumom, alebo i srdcom, dospejete k jedinému presvedčeniu a to, že ľudia sú nevďačný.
Je to potom koniec charity a pomáhania? Podľa mňa nie, podľa mňa je začiatok skutočnej charity. Mám dávať, pretože mám. Načo? Z čisto sebeckého hľadiska.. Dávanie je jednou z možností, ako presvedčiť seba, svoje podvedomie, boha, alebo vesmírne sily (komu sa čo páči) o tom, že niečo mám. Poznáte príslovie: „Aj pes špiní na už jestvujúcu kopu.“ To je múdrosť vekov. Ježiš to definoval nasledovne: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29)
Tak sa rozhodnite. Dáte máte, nemáte nedáte. Toť vše. Rozhodnite sa či budete pomáhať? Každou pomocou meníte budúcnosť (aj svoju). A je jedno či niekomu zachránite život, alebo utriete sopeľ. Blbé to začne byť, až keď ten sopeľ utriete topiacemu sa.

Môj Boh

2007-01-29T16:03:00.000+01:00

Nezakladám novú cirkev a ani nie som vyznávačom žiadnej cirkvi. Proti žiadnej cirkvi však ani nič nemám. Som potom ateistom? Neviem. Predstavím vám „svojho“ Boha a kto chce, nech rozhodne sám, či som veriaci alebo ateista, či nebodaj nový živočíšny druh. Komu pojem „Boh“ spôsobuje vyrážky, nech si ho nahradí napr. pojmami vyššie bytie, absolútna pravda, najvyššia inteligencia alebo čo mu „chutí“. Zámer článku to nezmení.

Je Boh deduško na obláčiku, ktorý si nenašiel lepšiu zábavu ako sledovať moje hriechy a vymýšľať mi všakovaké tresty? Je natoľko ješitný, že potrebuje moje doliezanie a modlitby, aby mi odpustil? Nie. Môj nie je taký a tvrdím, že takým nie je ani jeden boh, ktorého vyznávajú monoteické náboženstvá. Je jedno či sa jedná o „Boha“, „Hospodina“, „Alaha“, „Jahvého“ a iných.
V odôvodneniach mojich názorov budem používať učenie Ježiša, lebo je pre nás Európanov najbližšie (každý o ňom čo to vie) a kresťanstvo, ktoré ovplyvnilo vývoj a kultúru na starom kontinente a hlási sa k jeho pokračovateľom. No k tomuto účelu by mohlo poslúžiť i učenie Mojžiša, či Mohameda, no mnohí by netušili o čom píšem. Netvrdím, že teraz budú. Ide vyslovene o môj názor.
Čo alebo kto je Boh? Neopisuje ho ani jedno učenie a všetky ho zakazujú zobrazovať. Dôvod je jednoduchý. Ak si niečo budeme vedieť predstaviť alebo si ho s niečim zosobniť, tak tomu niečomu už nikdy nebudeme vedieť prisúdiť všemocnosť, základnú vlastnosť Boha. Jedinú zmienku o tom kto alebo čo Boh je, obsahuje starý zákon, kde sa Boh, formou horiaceho kríku, Mojžišovi predstavil ako: „Som, ktorý som.“ Tým to preňho zhaslo. Tak i pre mňa.Keď nechám na pokoji tému čo je Boh, tak sa mi natíska otázka: „Aký je Boh“. Vykladači starého zákona ho vnímajú ako napomínajúcu osobu, ktorá nás trestá za naše hriechy. Takže ako niečo pomstychtivé, niečo „zlé“, niečo čoho sa treba báť. Tak to ale nie je (pre pochopenie viď článok „Boj dobra a zla“ na tomto blogu). Kresťanstvo (ktoré sa hlási k učeniu Ježiša) ho opisuje ako niečo dobrotivé a milosrdné. Túto zvesť o premene boha nazvali Evanjeliom – Dobrou zvesťou. Tak to ale tiež nie je. Prečo? Preto, že boh je nemenný, no ale i preto, že to jednoducho nefunguje. Nestačí sa pomodliť a je po probléme. Poukazuje na to i Ježiš. On tvrdí, že bezproblémový život je v Kráľovstve božom a ukazuje aj to kde to kráľovstvo božie je a kedy príde: „Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia spozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto alebo tamto je! Lebo ajhľa kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lukáš 17. 20. a 21). Takže tu na zemi. Nato, že k vstupu do tohto kráľovstva nám nestačí iba modliť sa, poukazuje Ježiš tvrdením: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho otca nebeského.“ (Matúš 7. 21.). Áno kráľovstvo božie je tu na zemi (alebo môže byť) a boh tu nie je na to, aby nás ťahal z problémov. No keď nie je ani dobrý a ani zlý alebo je aj dobrý aj zlý, ako sa komu páči, tak aký je? Táto otázka je dosť závažná, lebo bez odpovede na ňu nezistíme či Boh je a ak je, načo vlastne je.
Tak aký vlastne je? Ako odpoveď použijem jeho slová: „...ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch do tretieho a štvrtého kolena, tých, ktorí ma nenávidia a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania!“. (Nikoho nemusí iritovať pojem „moje prikázania“, hneď sa k nemu vrátim.) Z tohto je pre mňa jasné, že má ambíciu presadzovať spravodlivosť. Pre mňa nie je Boh ani dobrý, ani zlý, ale spravodlivý. Pre mňa je Boh sila, starajúca sa o spravodlivosť sveta.
No a teraz späť k pojmu „moje prikázania“. Tých prikázaní nie je veľa a vôbec nie sú obmedzujúce. Problém je skôr v tom, ako povedal Ježiš, že: „Darmo ma však uctievajú, keď ľudským rozkazom učia ako učeniam Božím.“ (Matúš 15. 9.) Nie všetko čo nám prikazujú a zakazujú zákonodarci (a v minulosti aj farári), sú zákazmi a príkazmi božími.
Je to tak ako s futbalom. Zákonom božím futbalu je to, že futbal sa hrá nohami a hlavou. Ak by toto niekto zmenil, už by to nebol futbal (kopaná). To či sa roh a aut kope alebo hádže, či bude existovať pravidlo offsaitu alebo nie, to sú už pravidlá ľudské, ktoré majú za úlohu zatraktivniť futbal. Netvrdím, že väčšinu ľudských príkazov, napríklad zákony, netreba dodržiavať. Treba. Ľudia sa na nich dohodli a prijali ich za svoje. No božími zákonmi nie sú. Pritiahnuté za vlasy? Možno, no uvádzam to pre pochopenie pomeru množstva Božích zákonov a príkazov ľudských.
Hlavným rozdielom medzi ľudskými a božími zákonmi je ten, že božie fungujú vždy a ľudské iba vtedy, keď nám na ich porušenie prídu. Zmývanie tohto rozdielu medzi ľudským a božím zákonom zapríčinilo, že ľudia vnímajú svet ako nespravodlivé miesto. Veď Ježiš povedal: „Pretože neprávosť vrcholí ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24.12.)
Aké je potom zhrnutie? Boh nám dal ihrisko a pravidlá hry. Tým to preňho zhaslo. Svoju spravodlivosť preukazuje tým, že ak budem dodržiavať pravidlá hry budem vyvolený, ak nie, tak nebudem vyvolený. S týmto majú ľudia iba jeden problém. Domnievajú sa, že to nefunguje vždy. Bohužiaľ alebo chvalabohu to funguje vždy, i keď si myslíme, že nie. Táto spravodlivosť funguje, aj keď sa nám to nehodí. Sme presvedčení, že sme nikdy nikomu neublížili, že žijeme poriadnym životom a predsa nepatríme medzi vyvolených. Kde je problém? Problém je v ponímaní hriechu. Hriech nie je niečo nečisté a opovrhnutia hodné. Slovo hriech z Hebrejčiny v doslovnom preklade znamená netrafiť, minúť cieľ. Takže veta z biblie „Nehreš a budeš spasený“ znamená „Nerob chyby a budeš spasený“. Staneš sa vyvoleným. Veď Ježiš povedal: „...lebo veľa je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Matúš 20.16.) Teraz už vidíte, že naša vyvolenosť záleží iba na nás (nie od vôle, alebo svojvôle boha), no nezáleží iba na našom rozhodnutí, ale i schopnostiach. Mám na mysli Komenského trojuholník pokroku: chcieť, môcť a vedieť. Návod ako si zvýšiť schopnosti je napísaný v mojich predošlých článkoch s názvom „Blíži sa vysvedčenie“ na tomto blogu. A ako ich využiť v oblasti zdravia zas v článkoch „Môže prevencia liečiť?“ I v oblasti majetku si môžeme urobiť poriadok, podľa návodu v článkoch o práci, tiež na tomto blogu.
Poskladá sa vám z toho jedna filozofia, o ktorej môžete rozhodnúť či ju využijete alebo nie. Pre jej úplne pochopenie ešte odporúčam prečítať články „Načo sú nám Vianoce“ a „Traja králi dávajú logiku“.
Za základný boží zákon považujem Ježišovo tvrdenie: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29.) Najlepším uznaním, že niečo mám, aby mi mohlo byť pridané je to, že sa o to postarám. Starám sa o svoje zdravie? Mám ho. Starám sa o svoj majetok? Mám ho. Starám sa o svoje vzťahy? Mám ich. Preto tvrdím, že rozdiel medzi úspešným (vyvoleným) a neúspešným (povolaným) človekom je v nasledujúcej vete. Pre úspešného človeka pojem „mať“ znamená starať sa a pre neúspešného zas pojem „mať“ znamená iba vlastniť.

Slovenská zástava v Mexiku.

2007-01-27T18:17:00.000+01:00

Nič zvláštne? Možno nie, no nerozprávam o tej na našom zastupiteľstve a ani naša reprezentácia tam nehrá medzištátny zápas. Rozprávam o tej, ktorá visí v kancelárii managera jednej nemenovanej firmy v Mexiku.

Ide o managera slovenskej národnosti, narodeného však už v Kanade. Napriek tomu, že sa narodil mimo Slovenska (alebo práve preto) je hrdý ma svoj slovenský pôvod. Na základe tejto informácie som si položil aj nasledujúce otázky. Je možné pociťovať národnú hrdosť bez toho, aby sa zvrhla na nacionalizmus? Na čo to je vlastne hrdý ten manager? Na malý fliačik zeme v strede Európy? Na národ, ktorý trpel tisícročný útlak? Ale pekne po poriadku.
Skutočnú národnú hrdosť môže človek pocítiť a vychutnať si jedine bez zvrhnutia sa tohto citu do sféry nacionalizmu. Prečo? Jednoducho preto, že keď potrebujem potlačiť hodnotu iných národov, môže to byť jedine preto, že pochybujem o hodnotách svojho národa. Keď pochybujem o jeho hodnotách, nemám možnosť byť naň skutočne hrdý. Kruh sa uzavrel. Keď si nie som istý v jeho hodnotách, pociťujem strach zo zneváženia a stanem sa ignorantom národovstva alebo nacionalistom.
Pamätáte sa na Gotteborg, keď sme sa stali majstri sveta. Koľko tam bolo hrdých Slovákov (i občanov Slovenska inej národnosti). Pociťovali národnú hrdosť a nie nacionalizmus. Ani jeden z nich nepociťoval strach, z toho, že nie sme najlepší. Nik z nich k národnej hrdosti nepotreboval znevážiť, či už Švédov, Čechov alebo Rusov. Nepociťovali strach, iba lásku ku svojim „zlatým chlapcom“.
Ako vedie strach k nacionalizmu najlepšie demonštroval Dolfi holokaustom. Je pravdou, že oblboval Nemcov tvrdením, že židovská finančná oligarchia je zodpovedná za svetovú hospodársku krízu a tým i za ich hlad. Podľa mňa však vyhladzovanie židov spôsobila iná skutočnosť. Dolfi vyznával tézu o vyvolenosti nemeckého národa a vytvorenie „čistej“ Árijskej rasy. Škodou bolo, že nebol dôsledný. Keby bol, tak by išiel do koncentráku ako prvý, veď nebol vysoký, nebol blondiak a nemal ani modré oči. Ako správny vodca mal ísť príkladom a „vyhladiť“ sa prvý. Ale vážne. Presadeniu tézy vyvolenosti Nemeckého národa, bránila v kresťanskej Európe skutočnosť, že Boh označil za „vyvolený“ národ, národ židovský. No a tento strach z vyššej hodnoty iného národa (ako svojho) urobil z Hitlera nacionalistu.
Hranica medzi národnou hrdosťou motivovanou láskou (Gotteborg) a nacionalizmom motivovaným strachom (Hitler) je skalopevná. Je však krehučká, ak z ich definícii vylúčime polaritu lásky a strachu.
Tak na čo je to vlastne ten manager hrdý? Na malý fliačik zeme? Neviem. Mne sa páči. Podľa mňa naši predkovia vedeli prečo sa usadili práve tu. Na tých 5 mil. obyvateľov máme dostatok ornej pôdy. Malebnú prírodu. Máme pekné hory s termálnymi prameňmi (nie častá kombinácia). Nepoznáme tornáda, zemetrasenia a pod. Mohol by to byť raj na zemi.
A ten tisíc ročný útlak? Sprostosť. Ak mohla byť reč o útlaku, tak rozhodne nie o národnostnom. Skôr o sociálnom. Zemepán utláčal nevoľníka, rozhodne nie pre národnosť. Väčšinou na „hornej zemi“ Slovák utláčal Slováka, v strede Maďar, Maďara, na „dolnej zemi“ Srb, Srba a v Sedmohradsku, Rumun, Rumuna. O národnostnom útlaku sa dá hovoriť iba od roku 1796 a aj ten zapríčinili Turci. Že sprostoť? Ja tvrdím že nie. Uhorsko bolo mnohonárodnostným štátom, kde nerozhodovala národnosť, ale pozemky a majetok. Keď však Turci napadli a obsadili Uhorsko až po Dunaj, vtedy sa parlament z Pešti presťahoval do Prešporku a ostrihomská arcidiecéza do Trnavy. Vtedy niektorým Maďarom začalo vadiť, že sa na „hornej zemi“ nedorozumejú po maďarsky. Kým tu boli Turci, mali iné problémy. No pár rokov (1796) po ich vyhnaní, zo strachu pred stratou vplyvu, gróf Schécsenyi začal v Uhorskom parlamente hlásať tézu pomaďarčenia nemaďarských národov Uhorska. Je známy jeho výrok: „Veci národa môže človek zanedbať až po smrti.“
Tu sa trochu pozastavím a poukážem na to, že chcel urobiť Maďarom dobre a vlastne im urobil medvediu službu. Prečo? Lebo ho k tomuto činu motivoval strach. Pomaďarčovanie bolo také intenzívne, že už päťdesiat rokov po jej započatí vznikla „Deklarácia práv Slovenského národa“. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní stíhanie „panslávov“ bolo také intenzívne, že skoro bol povolený „odstrel“ Slovenských farárov, ako symbol učenectva. O ďalších päťdesiat rokov došlo k rozpadu monarchie. Neľutujem to, ale možno by sa nebola rozpadla doteraz. Možno by prebehli sociálne a iné zmeny a možno by vznikla stredoeurópska federácia. Kto vie. Pri tomto som sa pozastavil preto, aby som jasne poukázal na pôvodne „dobrý“ (z hľadiska Maďarov) zámer Schécsenyiho, no že ho k tomuto činu motivoval strach vyprodukoval „zlo“ (zhM).
Aby mohlo byť dosiahnuté pomaďarčenie Slovákov, muselo prísť k ich zneváženiu. Známe sú okrídlené výroky „Buta tót“ (blbý tót – zosmiešňujúce pomenovanie Slovákov), „tót nem ember“ (tót nie je človek) a iné. Zašlo to až tak ďaleko, že odmietali spojitosť medzi Veľkomoravskou ríšou a Slovákmi. Tvrdili, že to boli Slovania, nie Slováci a podobné nezmysli. Pritiahnuté za vlasy? Pravdaže. Každý vie, že centrom Veľkomoravskej ríše bolo územie medzi riekou Nitrou a Moravou.
Prečo z dôvodu pomaďarčovania bolo nutné potierať túto súvislosť? Preto, lebo slovenčina bola už v deviatom storočí uznaná Rímom za liturgickú reč. Zo Slovákov bolo treba urobiť nevzdelaných barbarov. No ale ako, keď už v roku 863 prišli na Veľkú Moravu Cyril a Metod, aby slovenskou liturgiou eliminovali vplyv Germánov. Kresťanstvo by na barbarov nemalo vplyv. Vplyv mohlo mať iba na kresťanov. To znamená, že Slováci mali na tú dobu vyspelú kresťanskú kultúru. No potom asi nemohli byť „buta tóti".
Rozpad Rakúsko-Uhorska ešte aj dnes používajú niektorý politici na prihriatie si svojej politickej polievočky. Traumatizujú Maďarov Trianonom, lebo pretraktujú tézu, že vtedy prišli Maďari o väčšinu „svojho“ územia. A prišli? Nie. Ako som už vyššie uviedol Monarchia bola mnohonárodnostný štát, kde rôzne národy obývali svoje územia (istá migrácia jestvovala i vtedy). Rozpad monarchie potom nebol stratou územia, ale akýmsi rozvodom (oddelením) a podelením si majetku. Že o podiele tohoto majetku neprišlo dohodou, ale rozhodol (tak ako v mnohých rozvodoch sudca) Trianon. Tento rozvod sprevádzal síce veľký cirkus (I. sv. vojna), no i také rozvody sú. Nie každý prebehne „kľudne a v tichosti“ s možnosťou zachovania „dobrých“ vzťahov. Takým kľudným rozvodom bolo napr. rozdelenie Československa.
Väčšinu Slovákov a Maďarov už tento rozvod nezaujíma. Prečo sa to opovažujem tvrdiť? Preto, lebo Maďari i Slováci majú dosť svojich každodenných radostí, starostí, ale hlavne preto, že im túto pohnútku títo prihrievači polievok radšej zatajujú. Pri pokuse o zrušenie zmluvy o výstavbe vodných diel Gabčíkovo Nagymaros sa títo prihrievači oháňali radšej ekológiou, ekonomikou a inými sprostosťami, ako by mali vyjsť von so skutočnou farbou. Vedeli, že by nezískali podporu, lebo aj Nagymarosský stupeň bola dobrá vec. Vedel by som si predstaviť takú peknú vodnú nádrž v malebnej zákrute Dunaja nad Visegrádom, nehovoriac už o tom, že táto priehrada bola zakreslená už v štúdii inžinierov Rakúsko-Uhorska z roku 1908. Skutočným dôvodom zrušenia zmluvy o vodnom diele bola skutočnosť, že je to zatiaľ jediná zmluva medzi Slovenskom (ako nástupcom Československa) a Maďarskom, ktorá bola dobrovoľne podpísaná a pojednáva o štátnej hranici. Dovtedy jediným dokumentom pojednávajúcim o našej spoločnej hranici pochádza z Trianonu a Maďari ju považovali za jednoznačný diktát. No ako som už povedal väčšinu ľudí to dnes už nezaujíma, preto ich bolo treba klamať ekológiou a ekonomikou.
Tak na čo je to vlastne hrdý ten manager? Na krásnu prírodu Slovenska, ktorú naši predkovia získali a uhájili. Na národ, ktorý od priatia kresťanskej viery (okolo roku 800) neinicializoval žiadny konflikt. Národ, ktorý je schopný spolupráce a ktorý je sebavedomý natoľko, že nepotreboval asimilovať menšiny žijúce s nim v jednom štáte. Áno, ako pán manager, tak i ja, máme byť na čo hrdý. Pre mňa JE Slovensko pupok sveta a pupok ostane pupkom, aj keď uznám, že organizmus zvaný svet má takýchto pupkov viac.

Zhnili mi jablká.

2007-01-26T16:32:00.000+01:00

Akú ja mám smolu.
Mám smolu? Ani nie. Zhnili lebo som ich nepostriekal, keď bolo treba. Nie z lenivosti, ale preto, že som nevedel, že to treba. Keď som sa to dozvedel, nemal som čas, lebo som robil niečo iné, ušľachtilejšie. A keď som mal čas, nemal som peniaze na postrek. Ja mám ale smolu. Koľko ľudí je lenivých a jablká majú zdravé. Ja som ich chcel postriekať, ale...
No nepostriekal som, zhnili. Nebudú menej hnilé, ak si to odôvodním. Sú v ťahu.
Tak isto som pochodil vlani s chladičom auta. Mráz mi ho dotrhal. Ten svet je ale nespravodlivý.

Boj „dobra“ a „zla“

2007-01-25T14:15:00.000+01:00

Prečo je dobro a zlo v úvodzovkách? Vie niekto objektívne rozhodnúť čo je „dobro“ a čo „zlo“? Nespôsobí (pričasto) aj dobrý zámer „zlo“? Ak áno, prečo? Priveľa otázok? Skúsme nájsť na ne odpovede.

Podľa môjho názoru je problém v tom, že „dobro“ a „zlo“ nie sú schopné proti sebe bojovať. Som presvedčený, že „dobro“ a „zlo“ nie sú procesom, ale už jeho ukončením, akými si už dozretými plodmi procesu. V tom vidím príčinu ich neschopnosti k tomuto boju. „Dobro a „zlo“ sú už zrelé hrušky alebo jablká, ktoré nám buď chutia alebo nechutia. Len toto je merítkom, či o niektorom jablku alebo hruške rozhodneme či je „dobré“ alebo „zlé“. Skutočnosť, že nie každé jablko chutí každému, spôsobila relatívnosť „dobra“ a „zla“. Čo je „dobré“ pre hubára je katastrofou pre vinohradníka a opačne. Tento článok však nemá ambíciu zaoberať sa relatívnosťou týchto pojmov, ale zamyslieť sa nad tým, či si vieme „zaručene“ privodiť, že vo svojom živote budeme hrýzť iba do „dobrých“ jabĺk. Ja som presvedčený, že áno.
Ak však boj „dobra“ a „zla“ nie je hybnou silou sveta, tak potom čo ňou je? Ja tvrdím, že tou hybnou silou je činnosť. Tá rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorého korene, listy alebo kôra nevykonávajú činnosť, vyschne. Tak isto je to i s nami. Človeku tiež stačí, aby činnosť vyvíjali iba jeho orgány a bude existovať. No ako dlho a ako kvalitne? Význam existencie človeka, ktorého činnosť sa redukuje iba na činnosť jeho orgánov je v tom, že je iba jedným z článkov potravinového reťazca. Komu to stačí, nech sa páči. Komu je to málo musí, mal by, mal by chcieť, musí chcieť (vyberte si výraz, ktorý vás bude najmenej iritovať) i konať činnosť naviac. Áno, hybnou silou sveta je činnosť, no ochota k nej ešte neurčuje kvalitu nášho života.
Kvalitu života určuje motivačná sila, ktorá nás vedie k tejto činnosti. Existujú len dve takéto sily. Jednou je láska a druhou je strach. Všetky ostatné, ktoré vo svojom živote, v okolí vnímate sú iba poddruhom jednej z týchto síl. A sme pri koreni veci. Už iste tušíte, že činnosť pod vplyvom strachu vyprodukuje zákonite „zlo“ a činnosť pod vplyvom lásky vyprodukuje „dobro“. Skôr ako toto tvrdenie odvrhnete, zamyslite sa nad tým, či to, čo ste niekedy konali pod vplyvom strachu a vtedy to prinieslo krátkodobý osoh, sa po čase nezvrhlo na vyslovené peklo. Za všetky príklady aspoň jeden. Vybavovali ste si úver a veľmi ste ho potrebovali. Pod týmto tlakom ste uviedli nie práve pravdivé údaje. Úver ste dostali a krátkodobo ste si doriešili problém. Mali ste dojem, že táto činnosť priniesla „dobré“ ovocie. No pri jeho splácaní, nezriedka prostredníctvom exekúcie, toto ovocie zhorklo. Nikoho nezaujímalo s akým „ušľachtilým“ zámerom ste tak konali. Život neoceňuje ušľachtilosť zámeru, ale výsledok konania. Iste nájdete aj kopu iných príkladov a aj ak nie buďte si istý, že to funguje, len treba lepšie hľadať.
Dá sa zo života vylúčiť strach? Nie a nie je to ani potrebné. Prirodzený strach slúži na našu ochranu. Nadmerný strach je to, čo treba vylúčiť. Ako vzniká? Kumuláciou „malých“ strachov. Aká si bezvýznamnosť nás prinúti niečo urobiť. Nutnosť je forma strachu a tak nám zákonite privodí „zlo“, ktoré nás opäť k niečomu prinúti a toto „zlo“ znásobí. Ak to nezastavíme, tak to pôjde dookola. A máme zo života peklo. Vytlačiť tento strach z nášho života sa dá jedine tak, že miesto, ktoré by mal v našom živote vyplniť, už musí byť obsadené. „Musíme“ strach nahradiť láskou. Treba čo najviac činnosti vykonať pod vplyvom lásky (zato, že chcete), potom budete menej nútený konať pod tlakom strachu. Ak budete konať činnosť za to že chcete, urobíte všetko v čas a precíznejšie. Nebudete poznať dochvíľnosť, povrchnosť a iné „zlá“ spôsobené strachom. To platí i pri výchove potomkov.
Kde sa vzal ten prvotný, „malý“ strach? Nebudem polemizovať, či je strach prirodzenou vlastnosťou ľudí alebo ho do nás nechtiac vštepili naši rodičia (ktorých životné skúsenosti sú už ovplyvnené „zlom“ vyvolaným strachom) výchovou. Zameriam sa skôr na to čo alebo kto nás mal tohto strachu zbaviť.
Prestať sa báť, nás mali naučiť naši rodičia. Mali pri tom využívať hlavne múdrosť vekov obsiahnutú v rozprávkach. To je skutočný dôvod toho, prečo v rozprávkach vždy víťazí dobro, veď ak dobro víťazí, tak sa niet čoho báť. Rodičia však nemohli prekročiť svoj tieň a mnohých nás neodnaučili báť sa. Mohla však tak urobiť i škola, no degradovanie výchovno – vzdelávacieho procesu v školách, len na proces vzdelávací, toto znemožnilo. Za účelom zbavenia ľudí strachu vznikli i filozofie, ktoré si za svoj základ vybrali všetky monteické náboženstvá (každé inú). Poviete si, že starý zákon a korán nechceli zbaviť ľudí strachu a že ich strašili bohom? Nie je to však tak. Ich zámer bol práve zbavenie ľudí strachu, ale systémom „klin sa klinom vybíja“ na princípe „kto sa bojí boha, nemusí sa báť ľudí a kto sa nebojí boha, bude sa báť ľudí“.
Zhrnutím celého je, že ani rodičia, ani školy a ani náboženstvá nás neodnaučili báť sa. Väčšinou konáme pod vplyvom strachu (neznalosť je tiež dôsledkom strachu) a tým si zákonite spôsobujeme „zlo“. Nemýľte sa, niekedy je to „zlo“ také malicherné, že ním ani netrpíme, no „dobro“ to rozhodne nie je. Pokojne sa dá skonštatovať, že: „Strach hýbe svetom“.

Musí rakovina kosiť s takým úspechom? (Upresnenie)

2007-01-23T11:18:00.000+01:00

Týmto článkom hodlám iba upresniť niektoré moje tvrdenia z rovnomenného článku.
Vplyv vonkajšieho zaťaženia na vznik nádorového ochorenia, som uviedol akoby na okraj. Ide iba o môj názor, čo som vyjadril i v článku. Podstata článku je vo vplyve nášho stravovania na vznik nádoru. O tom článok nepojednáva, ale odkazuje na predošlé články „Môže prevencia liečiť?“, kde je toto moje tvrdenie zdôvodnené.
Na záver k reakciám na článok týkajúcich sa tlaku. Netvrdil som, že tlak ako taký je škodlivý. V organizme je to ako v technike. Niektoré veci sú dimenzované na väčší, niektoré na menší tlak. Tlak začne byť škodlivý, až keď prekročí hodnoty, na ktoré sú časti dimenzované. Niektoré naše orgány neznášajú tlak vôbec a niektoré i znášajú i vysoké hodnoty.
Toľko upresnenie.

Zdravie sebe a ostatným.

2007-01-22T14:07:00.000+01:00

Je náhoda, že zdravotný stav našej populácie je taký, aký je? Je normálne, že infarkt, rakovina a iné neduhy s takým úspechom a neomyľnosťou kosia ľudstvo? Bohužiaľ, vďaka nám je. No nemuselo by tak byť. Doba nás obdarila vysokým tempom života, ku ktorému nám pribalila i civilizačné choroby. Áno. Touto vetou sa radi chlácholíme.

Katastrofou je, že sa chlácholíme s úspechom a rezignujeme. Dôvodom tejto našej rezignácie je, že týmto chorobám sme pripísali veľkú moc a k víťazstvu nad nimi potrebujeme heroickú silu, ktorú nemáme. Ich výskyt na princípe „náhodnosti“ nás v tom len utvrdzuje. Nie je to však tak. Každý z nás má v moci týchto strašiakov do svojho života nevpustiť alebo ich z neho vyhnať. Sme schopní sa ich zbaviť a nevyžaduje to ani odriekanie a ani obeť.
Že táram? Položte si len otázku: „Prečo detská onkológia dosahuje väčšie úspechy v liečbe ako onkológia pre dospelých?“ Možno si poviete, že ide o mladý a silný organizmus. No ale veď ani dvadsať, tridsať, či štyridsať roční ľudia ešte nie sú na pokraji svojich síl a predsa je úspešnosť ich liečby oveľa nižšia ako u detí. Prečo? Dôvod je až banálny.
Základ je v znečistení nášho organizmu a ako vieme v „sajrajte“ sa môže a aj vyskytne hoc čo. U detí je toto znečistenie oveľa nižšie ako u dospelých, ktorí už mali k dispozícii dlhšiu dobu k jeho znečisteniu. Prečo k tomuto znečisteniu prichádza a ako sa ho zbaviť je podrobnejšie opísané v mojich troch predchádzajúcich článkoch na na túto tému pod názvom „Môže prevencia liečiť?“ Nie som utopista a preto viem, že ľudia sa k tomuto tvrdeniu postavia skepticky. Ani sa nečudujem. Veď všade počúvame o zložitosti sveta a života. Zaviedli sme tzv. relativizmus, aby sme si mohli všetko odôvodniť. Nevieme si ani predstaviť, že niektoré veci môžu byť aj jednoduché. Odôvodnenie však ešte nie je vyriešenie.
K presvedčeniu o možnosti nápravy ma vedie skutočnosť, že ani jediná bunka v našom organizme nevznikla z iného, ako z našej stravy alebo stravy našich rodičov, ako i to, že žiadna naša bunka nežije dlhšie ako my. Bunky sa množia a odumierajú. Niektoré žijú deň, niektoré niekoľko rokov. V priemere sa však každých jedenásť mesiacov naše bunky vymenia. Máme v moci zabezpečiť, aby novovznikajúce bunky boli na kvalitatívne vyššej úrovni, ako tie z ktorých sa skladáme teraz.
K zisteniu, že netáram môžete dospieť aj samy. Netreba k tomu ani veľa peňazí a ani markantne meniť svoj životný štýl. Treba v sebe len nájsť ochotu urobiť niečo pre svoje zdravie, venovať mu zhruba o dve minúty denne viac ako doteraz a investovať do neho cca 100,- Sk za mesiac. Priemerný fajčiar túto sumu u nás prefajčí za dva dni. To znamená, že ak nájde mesačne 1500,- Sk na podlomenie zdravia, tak na jeho podporu by tú stovku mohol zohnať. Nefajčiar zas tých 1500,- Sk na cigaretách ušetrí, tak má o dôvod viac poskytnúť tú stovku svojmu zdraviu.
Zhruba za 55,- až 75,- korún je u nás dostať v lekárňach a v čajovniach vlákninu, ktorej množstvo postačuje asi na mesiac. Jej konzumácia nám denne zaberie asi minútku. Druhú minútku nám zas zaberie konzumácia kvasených uhoriek alebo kvasenej kapusty. Uhorky a kapusta, ktoré prejdu procesom mliečneho kvasenia obsahujú, pre naše zdravie potrebné probiotické kultúry. (Nejde o zvláštne uhorky a kapustu. Ide o normálnu, klasickú kyslú kapustu a kvašáky.) Stačí denne len tak medzi prsty. Takže kilo kapusty, ktoré stojí asi 20,- Sk nám vystačí zhruba na mesiac. Táto kapusta a vláknina nás bude mesačne stáť tých sto korún, ktoré som spomínal. Že je to banálne jednoduché? Že to nemôže fungovať? Skúste a už po troch dňoch zistíte zmeny, najprv na stolici a o mesiac sa budete cítiť ako vymenený. Budete mať lepšiu náladu a viac energie. Odkiaľ sa zoberie tá energia, keď ju vláknina neobsahuje? Lepšie sa využije energia z našej stravy, ale hlavne ňou organizmus nebude musieť plytvať na odstraňovanie a uskladnenie látok, ktoré už mali byť z tela vylúčené. Tieto látky aj komplikujú činnosť endokrinného systému, ktorý má na starosti aj akúsi logistiku organizmu. Registruje ich aj napriek tomu, že tam už nemali byť.
Vlákninou a kapustou sa môžeme postarať o svoje zdravie. O naše choroby sa najlepšie vedia postarať lekári, ktorí sú na ne špecializovaní. Majú možnosti aj prostriedky k tomu, aby nás zbavili bolesti, akútnych chorôb, a pri zákerných chorobách nám môžu dať k dispozícii čas na zjednanie nápravy. Je potom len na nás, či ten čas využijeme na uzdravenie alebo prešustrujeme lamentovaním.
Áno, môžete sa postarať o svoje zdravie. Nadpis tohto článku však znie „Zdravie sebe a ostatným“. Čo môžete urobiť pre zdravie ostatných? Postačí tak isto maličkosť, ktorej treba venovať asi 10 minút mesačne počas jedenástich mesiacov. Ide o to, že väčšina ľudí mojim tvrdeniam nebude dôverovať i keď ich mám odskúšané. Preto od prvého apríla spúšťame projekt, ktorý potvrdí (alebo vyvráti) moje tvrdenia. Či sa moje tvrdenia potvrdia a ja som presvedčený, že áno, štatisticky vyhodnotíme a tým potvrdíme vplyv konzumácie vlákniny a probiotických kultúr obsiahnutých v kvasenej kapuste na ľudské zdravie. Tieto výsledky budú zverejnené a ponúknuté príslušným inštitúciam na ďalšie štúdie.
Takýto prieskum si však musíme vykonať my samy. Žiadna inštirúcia, možno okrem zdravotných poisťovní ho nemá v záujme. Jednoducho preto, že ak sa aj preukáže oprávnenosť mojich tvrdení, nik z tohto prieskumu nebude mať finančný zisk. Vláknina a kapusta sa nedá patentovať. Zdravotné poisťovne tento prieskum tiež nezafinancujú z obavy, že neprinesie mnou očakávané výsledky a potom by boli napadnuté za neúčelové plytvanie prostriedkami poistencov. Ak však prieskum očakávané výsledky potvrdí, môže to spustiť skutočnú reformu zdravotníctva. Mám o nej konkrétne predstavy. Som presvedčený, že u nás neprebehla žiadna reforma zdravotníctva, iba pokusy o reformu jeho financovania. Čo je síce tiež nutné, no nedá sa to povýšiť na reformu celého zdravotníctva. Nuž čo, celý prieskum je len na nás.
Celý prieskum spočíva v tom, že ak sa nájdu ľudia, ktorí sa pokúsia zdokonaliť si svoj zdravotný stav vyššie už uvedenou metódou, budú môcť vyplniť anonymný dotazník zverejnený na našej webovej stránke www.vap.sk. Každý potom e-mailom obdrží svoje číslo, pod ktorým bude u nás vedený a každý mesiac mu zašleme ten istý dotazník na znovu vyplnenie. Tieto informácie každý mesiac vyhodnotíme a zverejníme. Toto budeme sledovať jedenásť mesiacov, to znamená do 28.2.2008. kedy projekt ukončíme. Vypĺňanie týchto dotazníkov je tých 10 minút mesačne, ktoré môžeme venovať zdraviu ostatných. A prečo práve jedenásť mesiacov je zrejmé už z vyššie uvedeného.
Netreba sa toho báť. Vlákninu a kapustu môže jesť každý. Mladý, starý, zdravý, chorý. Nie je návyková (hoci by bolo dobré keby bola) a nedá sa z nej predávkovať. Každú pochybnosť o tomto projekte konzultujte so svojim lekárom. Spýtajte sa ho hlavne, či vám konzumácia vlákniny a kapusty môže uškodiť. Ak povie že áno, konzultujte s iným lekárom alebo na projekt jednoducho zabudnite. Môžete sa ho spýtať aj to, či vám môže pomôcť. N a túto otázku vám už môže odpovedať skepticky, nakoľko s titulu svojho postavenia môže propagovať iba vedecky podložené tvrdenia.
A čo z toho budú mať účastníci projektu? Pevné zdravie, dobrý pocit, že pomohli iným a my im ponúkame bezplatné poradenstvo v zdokonaľovaní zdravia. Jedná sa o to, že liečebný proces prevenciou sa dá aj urýchliť a zintenzívniť. Nie zázrakmi, ale čajmi, šťavami a inými výživovými produktami, ktoré sa nepriečia tvrdeniam modernej medicíny. Že ste to už skúšali a nefunguje to. Že vám po liečivých čajoch bolo horšie ako pred tým. Mohlo sa stať, bolo to úplne logické a normálne. Čaj vlastne urobil to čo mal, urobil to, čo ste od neho očakávali. Rozpustil usadeniny na orgáne, ktorý ste ním chceli liečiť a dal ich znovu do obehu, či už krvného alebo lymfatického. Viac od neho ani nemôžte očakávať a ani nemusíte. No tým sa zvýšila koncentrácia toxínov v organizme a ten sa ich pre nedostatok vlákniny nedokázal včas a účinne zbaviť. To malo za následok vami pociťované zhoršenie stavu. Organizmus tieto toxíny nemal možnosť vylúčiť a tak sa vrátili tam kde boli alebo sa usadili inde a spôsobili ďalší neduh. Keby ste však pili čaje počas užívania vlákniny, vláknina by umožnila včasné vylúčenie toxínov a iných usadenín rozpustených čajmi. Vtedy by ste spoznali „zázračnú“ moc čajov.
Na záver ešte dôležité upozornenie pred začiatkom konzumácie vlákniny. Vláknina upraví každú stolicu no raz musí cez tráviaci trakt prejsť. Preto ak máte problémy s vyprázdňovaním, treba sledovať pravidelnosť stolice. Ak na druhý deň po započatí konzumácie vlákniny nepríde samovoľne k vyprázdneniu treba použiť preháňadlo. Ak už raz vláknina prejde traktom, na preháňadlo môžete smelo zabudnúť. Zápchy už prestanú u vás existovať. No ani tvrdá stolica nie je žiadna výhra, no ak konzumujete pravidelne vlákninu, tvrdá stolica vás upozorňuje na dedostatok tekutín v tele. Treba zvýšiť príjem tekutín a dodržiavať pitný režim. Konzumácia vlákniny tento problém nemôže spôsobiť. Upozornenie sa týka iba ľudí, ktorí ho už majú.
Ďalšie informácie nájdete na našej stránke www.vap.sk pod heslom Zdravie sebe a ostatným.

Práca a ľudské zdroje. Managerom

2007-01-22T09:43:00.000+01:00

Ste spokojní so svojimi zamestnancami? Ak áno, tak pokračovanie tohto článku ani neotvárajte. Článok je pre tých riadiacich pracovníkov, ktorí si myslia, že by zamestnanci mohli byť i „lepší“. Je určený aj zamestnancom, ktorí v práci nevidia to pravé orechové.

Zamestnancov máte presne takých, akých ste si vybrali a ako sa o nich staráte. Sú presne tým, čo v nich vidíte. Prečo je to tak? Jednoducho preto, že takto je to normálne a aj keď sa nám to nepáči, spravodlivé. Ak je pre vás zamestnanec „nikto“, musíte si uvedomiť že „nikto“ nie je schopný produkovať. Produkovať je schopný iba „niekto“.
Ide o to, že keď prijímate pracovníkov, ich zloženie bude zhruba nasledovné. 20% z nich bude takých, ktorých by všetci manageri najradšej videli vo svojich firmách, 60% bude tvoriť zlatý stred. Tí si budú poctivo plniť svoju prácu, no nebudú moc aktívny a kreatívny. Zvyšných 20% bude tvoriť skupina, ktorej sa nič nebude dariť. Dá sa o nich povedať, že čo úkon to nepodarok. Je to preto, že ľudia sú takí. Sú z tohto sveta a nie z Marsu.
Dá sa povedať, že takýto pomer je ešte v pohode. Túto pohodu však naruší vývoj. Nič nie je nemenné, nejestvuje dlhodobá stagnácia. Jestvuje len vzostup alebo pokles. Akým smerom sa vyberie krivka vývinu vašich ľudských zdrojov, záleží jedine od toho, ako sa o tieto zdroje staráte. Ide o to, že ten 60%-ný „zlatý stred“ nezostane stredom alebo nezostane 60%-ným. Začnú sa pridávať k tým prvým 20% a tých posledných 20% začne pomaly odchádzať alebo sa začnú pridávať k tým tretím a odchádzať budú tí prví. Tento vývoj je priamoúmerne závislý na vašej starostlivosti o vašich zamestnancov. Nevenovanie dostatočnej pozornosti zamestnancom vám na princípe „náhodnosti“ zaručí vývoj, ktorý vám nebude po vôli. Máte možnosť sa však dostať do tej kategórie managerov, ktorí ľudské zdroje budú pokladať za najsilnejšie ohnivko reťaze svojho biznisu.
Prvým krokom starostlivosti o svojich zamestnancov musí byť motivovanie tých „prvých“ 20%. Je to nutné z toho dôvodu, že väčšina ľudí pokladá svet za „nespravodlivé“ miesto. Nie je to tak, ale myslia si to. Preto motivovanie tých najlepších, umožní ľuďom tento náhľad na svet zmeniť. Našou tragédiou je, že často aj prejav samotnej spravodlivosti pokladáme za nespravodlivosť. Budú mať možnosť zistiť, že čo najlepšie vykonanie si práce, je pre nich výhodné hlavne z egoistického hľadiska.
Prirodzená vlastnosť ľudí (závisť), môže však túto snahu o starostlivosť prekaziť. Preto ako druhý krok musí nasledovať prezentovanie tejto motivácie pred tým 60%-ným „zlatým stredom“. Forma nerozhoduje, ale musí dosiahnuť, aby pre „zlatý stred“ bolo nad slnko jasnejšie, že možnosť dostať sa medzi tých „prvých“ 20% je závislá jedine od ich rozhodnutia. Podľa môjho názoru sa to dá dosiahnuť hlavne motivačnými prednáškami (hlavne novoprijatých zamestnancov), na ktorých by sa mali hlavne oprášiť niektoré pojmy ako profesionalita, lojalita a iné, špecifikované v mojom predošlom článku na túto tému pod názvom „Ako pracovať? Zamestnancom“. Často sa totižto stáva, že väčšina pojmov znamená iné pre managera a iné pre zamestnanca. Kľudne si môžu navzájom povedať: „Nerozumiem reči vášho kmeňa“. Páni manageri, ale pozor. Môžete prednášať o motivácii, profesionalite a inom, koľko chcete, ak opomeniete využiť hlavný motivačný prvok a tým je mzda. Máte možnosť to ovplyvniť aj sociálnym programom, dovolenkami, firemnými dňami a vytvorením možnosti na zábavu a užívanie si života. Ľudia budú robiť ako „včeličky“, ak budú mať vytvorené podmienky na užívanie si života. To je skutočný význam nášho bytia.
Takýmto prístupom dosiahnete, že logo vašej firmy sa stane pre vašich zamestnancov známkou istoty a dôvodom hrdosti. Vytvoríte základný predpoklad k tomu, aby vaša firma určovala dianie na trhu. Iste viete, že z tohto pohľadu v skutočnosti jestvujú len tri druhy firiem. Prvý určujú, čo sa na trhu bude diať. Druhý sledujú, čo sa na trhu deje a reagujú. Tí tretí sa čudujú, čo sa na trhu udialo. Rozhodnite sa kam chcete patriť.

Dá sa zo života vylúčiť stres?

2007-01-21T22:34:00.000+01:00

Dnes už nik nepochybuje o vplyve stresu na zdravie jedinca. Ten, kto viac preniká do príčin svojich problémov vidí i vplyv stresu v oblasti vzťahov a majetku. Ničí párové vzťahy podráždenosťou, poklesom libida, nezáujmom atď. O majetok sa činnosťou pod jeho tlakom pripravujeme hlavne nesústredenosťou a povrchnosťou. No najmarkantnejšie do týchto oblastí zasahuje problémami, ktoré spôsobuje v oblasti zdravia. Stres je silný fenomén, no naše zdravie ovplyvňuje len jedným percentom. Čo nie je zlé. Katastrofou to začína byť až vtedy, ak toto jedno percento ovplyvní zdravie napr. šesťdesiatim percentám ľudí. Potom stres ovplyvňuje zdravie populácie na 60%. To už potom nie je žiadna sranda.

Dá sa vlastne nestresovať? Dá. Stačí si uvedomiť, čo tvorí živnú pôdu stresu. Tou pôdou je strach. Áno. Stres nie je nič iné, iba forma strachu. Bojíme sa, že nám na niečo prídu. Bojíme sa, že niečo nestihneme. Pre nedostatok sebavedomia sa bojíme kritiky a pod. Stres spôsobený týmito formami strachu sa dá eliminovať veľmi jednoducho. Stačí nekonať to, čo sa nemá a konať to čo sa konať má. Je úplne jedno či sa budete správať podľa „desatora“, „morálneho kódexu budovateľa komunizmu“ alebo jednoducho podľa uznávaných zásad etiky. Nerozhoduje váš motív, dôležité je, aby ste nekradli, nevraždili, nepodvádzali a pod. Každý to pozná. Stresovanie sa z týchto dôvodov je vlastne strach pred spravodlivou odplatou. Toto sa dá ľahko eliminovať dodržiavaním pravidiel hry. Nijako nezasahuje do nášho vnímania sveta ako miesta spravodlivého alebo nespravodlivého. Dokonca nás usvedčuje z toho, že pokladáme svet za spravodlivý. Veď sa stresujeme preto, že sme niečo „vyviedli“.
Horšie je to so stresom, ktorý pramení z nášho presvedčenia o nespravodlivosti sveta. Bojíme sa, že sa nám môže niečo nepríjemné prihodiť na princípe náhodnosti. Máme obavy z chorôb, stresujeme sa pre „nami nezavinené“ problémy vo vzťahoch a aj zamestnanie nám poskytne dosť dôvodov k stresu. Nečudujem sa takémuto vnímaniu a plne ho chápem. Rozhliadnutím sa okolo seba môžete vnímať túto nespravodlivosť.
Ak ju však akceptujete pripravujete sa samy o možnosť nápravy. Proti „náhode“ sa nedá nič podniknúť. Nerozhodli sme o tejto náhodnosti vo vzniku našich problémov len kvôli neskúmaniu alebo povrchnému skúmaniu príčin našich problémov? Skutočne sme si choroby neprivodili sami napr. chybami v stravovacích návykoch? Musíme strpieť choroby, ku ktorým sme „vyfasovali“ genetickú dispozíciu? Neprivodili sme si problémy vo vzťahoch napr. „slepotou“? Nemáte problémy v práci za to, že sa iba robíme že robíme?
Skúste sa na svoje problémy pozrieť znovu. Pokúste sa nájsť tú svoju chybu, ktorá vyvolala tento problém. Viem, je to ťažké, no väčšinou existuje. Človek nie je Boh, má právo na svoje chyby. Prečo poctivo hľadať príčinu? Hlavne z egoistického dôvodu. Ak totiž nájdete príčinu problému, zistíte, že nevznikol náhodou, ale zákonite. Objavíte spravodlivosť, ktorá sa „pomstila“ za vaše chyby. No ale ak spravodlivosť funguje, potom túto spravodlivosť môžete využiť pri odstránení problému. Boj proti náhode a nespravodlivosti je boj proti veterným mlynom.
Pár príkladov premeny nespravodlivosti na spravodlivosť nájdete v mojich predchádzajúcich článkoch.
O škodlivosti stresu sa v poslednom čase dosť veľa píše, no nič nové pod slnkom. Už pred dvetisíc rokmi nás pred ním varovali: „A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže predĺžiť svoj vek čo aj len o lakeť?“ (Matúš 6.27.)

Musí rakovina kosiť s takým úspechom?

2007-01-21T10:54:00.000+01:00

Domnievam sa, že nie. Nie som lekár, no jedna životná situácia ma „prinútila“ dozvedieť sa čo najviac o tejto chorobe. Zbieral som o nej čo najviac dostupných informácii (mnohí to iste poznáte) a dospel som k záverom, o ktoré sa chcem s vami podeliť.

Zostavil som hypotézu o príčinách vzniku nádorových ochorení a tá vlastne i načrtáva možnosti jej predchádzaniu ako i liečbe. Vytvoril som i program, ktorý túto hypotézu môže potvrdiť alebo vyvrátiť. Ak ju potvrdí, zistíme, že rakovina neútočí na princípe náhodnosti. Práve pripisovanie jej tejto vlastnosti, bráni vytvoreniu liečebných postupov, ktoré zaručia víťazstvo nad ňou. Ešte raz prízvukujem, že sa ešte jedná o hypotézu. Mne sa už viackrát potvrdila, ale ešte vždy je to len hypotéza.
Na základe tejto hypotézy tvrdím, že rakovinotvorné látky sú všetky látky, ktoré sú v organizme schopné vytvoriť usadeninu. Tá potom vytvára tlak na okolité bunky alebo ich inak obmedzuje. Preto tvrdím, že rakovinotvorný môže byť i vonkajší tlak. Mám na mysli napríklad tlak bicyklového sedadla alebo u žien tlak podprsenky. Som presvedčený, že tlak podprsenky je prvotným impulzom ku vzniku rakoviny prsníka ako i o tom že, bicyklové sedadlo bolo príčinou vzniku rakoviny semenníka u cyklistu Amstronga (viac násobný víťaz Tour de Frans). Poviete si, že nie každá žena nosiaca podprsenku, nie každý cyklista dostali rakovinu. To je pravda. Pokladám to len za prvotný impulz a podľa mojej hypotézy sa to ďalej vyvíja nasledovne:
Vonkajší tlak alebo iná usadenina v organizme tlačí a obmedzuje okolité bunky. Na toto reaguje autoimunitný systém a vytvára podmienky na ich podporu. Predĺži ich životnosť. No vždy vznikajú aj nové bunky, ktoré s predĺžením životnosti už jestvujúcich zvýši ich počet. Tým vytvára akúsi rovnováhu a rozloženie týchto tlakov na väčší počet buniek. Toto štádium sme nazvali polipi, tumori (nezhubné nádory) a ešte neviem ako.
Ak tento atak trvá pridlho, spolu so stavom nášho imunitného systému spôsobí to, že tento polip môže prerásť do nádoru zhubného. Tento stav vzniká z akéhosi zaneprázdnenia autoimunitného systému. Jeho zaneprázdnenosť vzniká preto, lebo vďaka nášmu stravovaniu a stresu musí riešiť viac podobných problémov aj na iných miestach nášho organizmu. Naše stravovanie zapríčiní i jeho oslabenie a zníženie jeho schopností. Jednoducho nebude schopný monitorovať, ovplyvňovať delenie a životnosť buniek na tomto mieste nášho organizmu. Z nezhubného nádoru vzniká nádor zhubný.
Takto sa vytvárajú aj usadeniny v pľúcach. Či už fajčením alebo inými exhalátmi v ovzduší. Fajčiar si však tieto usadeniny vytvorí zákonite. No vznik rakoviny pľúc, pod tlakom týchto usadením je závislý na stave nášho autoimunitného systému. To vysvetľuje, prečo nie každý fajčiar dostane rakovinu pľúc, ako i to prečo ju dostanú i nefajčiari. Ak sa však táto hypotéza potvrdí, vylúči náhodnosť i vo vzniku tejto choroby.
Najviac usadenín a atakov si vytvárame stravovaním. Je to však široký problém a takýto článok by ho neobsiahol. Opísal som ho vo svojich predchádzajúcich článkoch na tomto bloku pod názvom „Môže prevencia liečiť? I, II, a III“. Tieto články obsahujú i postup, ako zdokonaliť schopnosti nášho imunitného systému.
Naše občianske združenie „Vidím a počujem“ pripravuje projekt pod názvom „Zdravie sebe a ostatným“, ktorý má za úlohu túto hypotézu potvrdiť alebo vyvrátiť. V pondelok tu uverejníme podrobnosti o tomto projekte. Ak však projekt túto hypotézu potvrdí, bude to mať veľký význam pre liečbu rakoviny. Lekári už dnes vedia rakovinu liečiť (chemoterapia, rádioterapia, hormóny a iné), no práve pre neodstránenie príčiny jej vzniku, vyliečeniu bráni recidíva a obavy z reakcie organizmu. Podľa môjho názoru je spôsob liečenia rakoviny ukrytý v rozprávke o živej vode. Aj tam sa najprv použila „mŕtva voda“ (chemoterapia), ale hneď potom „živá voda“. Čo považujem za živú vodu je opísané už vo vyššie uvedených článkoch.
Ak vám táto hypotéza začala vŕtať v hlave, prosím vás o účasť na našom projekte alebo aspoň o jeho rozšírenie vo vašom okolí.

Žení sa mi kamarát.

2007-01-20T09:22:00.000+01:00

Vaše stretnutie splodilo semienko LÁSKY. Zrejme ste sa oň poctivo starali, keď vyklíčilo v rastlinku menom MANŽELSTVO. Manželstvo je priesada, ktorej sa najlepšie darí v prostredí, v ktorom živiny čerpá z oblasti majetku, zalieva sa vodou z mora zdravia a ohrieva ju slnko vzťahov. Ak sa oň chcete postarať tak dobre, ako ste sa starali o svoju lásku, keď prišlo k jej prerodu, máte možnosť tak učiniť iba starostlivosťou o svoj majetok, zdravie a vzťahy. Nenechajte to nikdy na náhodu. Vedome jej poskytujte živiny, vodu a teplo, aby z tejto priesady vyrástla rastlinka zvaná RODINA. Ako sa o ňu budete starať, tak sa vám odmení. Prinesie vám radosť z rozkvetu alebo sklamanie z vyhynutia.
Takto akosi som blahoželal svojmu priateľovi k dnešnému uzavretiu manželstva. Pri príležitosti tejto udalosti som sa rozhodol ponúknuť (tomu, koho to zaujíma) svoj pohľad na rozvodovosť.

Pochopením príčiny rozvodov, máme v moci tejto udalosti predísť a ušetriť sa týchto nepríjemných skúseností. Podľa môjho názoru, existujú len tri príčiny rozvodov, ktoré sa teraz pokúsim predostrieť.
Príčina prvá:
Problémy, ako i pohoda v niektorej z oblastí zdravia, vzťahov a majetku do seba navzájom presakujú.
Manželstvo, jedena z foriem vzťahu, je živý organizmus, o ktorý sa treba starať. Bez starostlivosti neprežije nič. Formu postarania sa o „manželstvo“ v oblasti vzťahov opíšem v druhej a tretej príčine. Tu stačí, keď si uvedomíme, že problémy v oblasti zdravia a majetku sa prenesú aj do oblasti vzťahov, takže aj manželstva. Dôvodom tejto skutočnosti je to, že na svete neexistuje stagnácia (iba ak veľmi krátkodobá). Existuje len pokles alebo rast. Je mylné domnievať sa, že ak v niektorej oblasti budem pociťovať nedostatok, zostane uzatvorený v tejto oblasti a že sa nebude prehlbovať. Nedostatok čo i len v jednej z týchto oblastí, nie je schopný stagnovať, bez riešenia sa bude prehlbovať a nakoniec nás pripraví o „všetko“ aj v iných oblastiach. Na túto skutočnosť sme upozorňovaní už min. dvetisíc rokov výrokom:
„Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29.) Nedá sa zobrať niekomu čo nemá. Preto tento výrok musel mať na zreteli práve vzájomné ovplyvňovanie sa týchto oblastí.
Takže prvú príčinu rozpadu manželstiev môžeme eliminovať jedine starostlivosťou o svoje zdravie a majetok.
Príčina druhá:
Kupujem to čo som nechcel a predávam čo nemám.
Zrodí sa v nás záujem o tú, ktorú osobu a z rôznych príčin sa ju snažíme získať. Tu začína pretvárka. Táto pretvárka väčšinou funguje vzájomne a zapríčiňuje, že sa ľudia ani po rokoch chodenia nepoznajú. Nezistia čo manželstvom kupujú. Kúpia pre svoj život nevhodného partnera. Netvrdím, že „zlého“, ale nevhodného. Tento „zlý“ partner môže byť vhodný pre niekoho úplne iného, ktorého však nestretne, lebo pretvárka ho pripútala ku mne.
Ako tomu predísť? Urobiť si poriadok vo svojej hlave a svoju pretvárku vylúčiť „predávaním“, toho čo mám. Ukázať to, aký som. Je lepšie ak sa vzťah rozpadne pred uzatvorením manželstva. Vylúčiť pretvárku partnera je možné sledovaním jeho správania sa ku svojej rodine a priateľom. Ak je drzí a agresívny ku nim, po svadbe bude aj ku nám, veď sa staneme jeho rodinou.
Tretia príčina:
Treťou príčinou je nestaranie sa o svoj vzťah. Nestačí ľúbiť a nedať to najavo. Lásku treba prejaviť. Ak ju nebudem systematicky prejavovať, dostanem sa do situácie, ktorá ma (v záujme zachovania vzťahu) prinúti ju dokazovať. A to sa nedá. Láska sa dá len prejavovať, nedá sa dokázať.
No čo máme „možnosť so zárukou“ vylúčiť zo svojho života rozvod?

Ako pracovať? Zamestnaným.

2007-01-18T18:07:00.000+01:00

Ako? Nuž s chuťou, aby ma práca bavila a napĺňala. No dobre, ale ako to dosiahnuť?
V predošlom článku na túto tému adresovanému nezamestnaným som tvrdil, že je to možné, iba ak v práci odhalíme aj iný rozmer jej významu ako len mzdu. Jedným dychom však musím dodať, že mzda je najúčinnejší motivačný prostriedok. Nie však jediný. Musí prestať platiť okrídlená fráza, že práca je len posledný zúfalí pokus, ako zarobiť peniaze.
Výhoda zamestnaných, oproti nezamestnaným v objavovaní tohto ďalšieho (kto bude tvrdiť, že hlavného je pokrytec) významu práce je v rozdielnosti ich štartových čiar. Zamestnaný svojim rozhodnutím sa k profesionálnemu prístupu k práci už má koho presvedčiť o svojich kvalitách, nezamestnaný sa musí na túto čiaru ešte len dostať. Irituje vás pojem profesionalita? Nemusí.
Profesionalita neznamená, že musíme byť najlepší. Dokonca tvrdím, že tento pohľad na profesionalitu je najškodlivejší. Veď najlepší môže byť len jeden. Profesionalita vo svojom pravom slova zmysle neznamená nič viac a nič menej, ako dôsledné venovanie sa práci počas pracovnej doby, za ktorú sme platení. Dôslednosť nie je nič neznáme. Je to len dodržiavanie zásad, ku ktorým nás mala nabádať škola a ktorú vyžaduje „vrchnosť". Ak však riadiaci pracovník začne kázať o dochvíľnosti, záujme o prácu, sústredenosti, aktivite atď., hneď začnú pracovať naše ochranné receptory s presvedčením, že naháňa vodu na svoj mlyn. Ja však tvrdím, že to nie je jeho mlyn, ale náš. Tieto zásady sa nám oplatí dodržiavať hlavne z egoistického hľadiska.
Čo nám dá taká dochvíľnosť? Ušetrí nás stresu pred dodržiavaním termínov a tým chráni náš zdravotný stav a v konečnom dôsledku i rodinnú pohodu. Možno to znie paradoxne, ale spolu z využitím pracovnej doby nám zvýši aj objem voľného času. Ak si v medzitermínovom období, počas zdanlivo hluchých chvíľ pracovnej doby pripravíme veci, ktoré až tak „nehoria", v predtermínovom období si prácu nebudeme musieť nosiť domov.
Záujem o prácu, spolu s aktivitou (nie budovateľsky a mimopracovne chápanou) nám zas zaručí prílev ďalších informácií a znalostí, ktoré sa nám umožnia na trhu práce lepšie predať. Môžu nám zaručiť pracovný rast a postup. V živote nejestvuje stagnácia (možno iba chvíľu). Existuje len rast alebo pokles.
Sústredenosť na prácu nás zbaví hlavne rutinérstva. Rutinne konaná práca je hlavným zdrojom pracovných úrazov, nehôd a nešťastí. Aj Antonov s našimi vojakmi padol z tohto dôvodu. Veď načo sa sústrediť? Však tade preletel už sto krát a už videl letisko. Nechcem sa týmto dotknúť pozostalých pilotov. Ich blízky nespravili nič zlé, čo sme už nespravili skoro všetci. Neuvádzam to na ich odsúdenie, ale ako najmarkantnejší príklad dôsledkov rutinérstva. Koľko dopravných nehôd a pracovných úrazov už zapríčinilo? No my ľudia to s radosťou prišijeme náhode, ktorej existencia nás presvedčí o nespravodlivosti sveta.
Rutinérstvo má i najväčší vplyv na výskyt nami zapríčinených nepodarkov. Čím viac ich zapríčiníme, tým viac klesá naša hodnota na trhu práce. Toto platí i opačne. Poklesom našej ceny klesá i záujem o naše služby. Získavame vždy menej lukratívnu prácu, až končíme medzi dlhodobo nezamestnanými. Náhoda? Nie príčina a dôsledok. Môžeme prísť o prácu i napriek nášmu profesionálnemu prístupu k nej. No i to nie je náhoda, ale dôsledok toho, že niektorý riadiaci pracovník alebo pracovníci si konali svoju prácu rutinérsky. My sa tým môžeme ocitnúť na úrade práce, avšak už nie medzi dlhodobo nezamestnanými. Naša profesionalita nám zaručí záujem o naše služby.
Tak čo je to ich mlyn, náš mlyn alebo spoločný mlyn?

Načo pracovať? Nezamestnaným.

2007-01-18T10:33:00.000+01:00

Činnosť je jediná vec, ktorá nás drží pri živote. Ochota k činnosti rozhoduje o bytí a nebytí. Strom, ktorému korene odmietnu činnosť – vyschne. Ak vám vypovie činnosť životne dôležitý orgán – zomriete. Práca je činnosť, ktorá má vytvoriť podmienky k užívaniu života. Áno, nebojme sa to nahlas vysloviť, zmyslom života je jeho užívanie si. Netreba však zabúdať, že o užívaní si života môže byť reč iba vtedy, ak máme poriadok v oblasti zdravia, vzťahov a majetku. Činnosť, ktorá nám má zabezpečiť, aby sme v oblasti majetku netrpeli nedostatkom, sme nazvali práca.

Dôvodov prečo sa človek stane nezamestnaným je mnoho, ale prečo ním zostane je len jeden jediný. Tým dôvodom je skutočnosť, že človek si nechce nájsť prácu, dá sa povedať za každú cenu. Nevie si ani predstaviť, že by si ju mal nájsť hlavne zo sebeckého hľadiska. Nemám tu teraz na mysli slová z piesne práce: „Znej pieseň práce vznešená o práci, ktorá jediná vie ľudstvo k blahu viesť“. Sú síce pravdivé, ale pre iné dôvody, dnes ako argument nevhodné. No našťastie tých argumentov máme viac. Ak mnohých môžu iritovať slová budovateľskej piesne, potom sú iste i takí, ktorých budú iritovať slová z biblie. Mám na mysli slová, keď človek – hospodár vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. Keď videl o deviatej, na poludnie, o tretej a o piatej zaháľať ľudí najal i tých a poslal ich pracovať na vinicu. Podrobne si to môžete prečítať v Novom zákone, Matúš 20. 1. až 15. Nemám v záujme nikoho iritovať a tak opomeňme materialistické i idealistické argumenty. Máme k dispozícií aj dosť pragmatických argumentov. Avšak dosť zle sa o nich píše. Dôvod je jednoduchý. O význame práce sa toľko špekulovalo a filozofovalo, že z každej aj rozumnej myšlienky sa stala fráza. Jednu však očistime a rozoberme si ju na drobné.
Mám na mysli tú najokrídlenejšiu: „Na práci nie je dôležité len to, čo za ňu dostanem, ale aj to čím sa vďaka nej stanem“. Uvedomme si, že málo kto na svete zarába toľko, koľko si myslí, že by si zaslúžil. To znamená, že ak z práce nechceme mať vyrážky a pociťovať ju ako frustrujúce zlo, mali by sme v nej nájsť aj iný rozmer.
Našli ho už starí Egypťania. Možno už aj niekto pred nimi, ale oni tento rozmer rozviedli takmer do dokonalosti. V Egypte vlastne neexistovala nečinnosť. Nikdy tam neboli ľudia bez práce. Radšej stavali zdanlivé zbytočnosti, pyramídy, ako by strpeli flákanie. Môžete namietať, že touto činnosťou podporovali kult faraóna. Áno. No podľa mňa to bolo len zdôvodnenie činnosti. Čo táto činnosť priniesla, vidno dodnes. No v tých časoch žil Egypt , ako by sme dnes povedali v konjunktúre, ktorú spôsobila jak remeselná zručnosť nadobudnutá prácou, tak i pocit hrdosti, že touto prácou ľudia dosiahli vyšší spoločenský status. Pochybuje dnes niekto, že Egyptská spoločnosť dosiahla rozkvet vo všetkých sférach života, v tých časoch takmer nedosiahnuteľnú.
Ďalší príklad nájdeme v susedných Čechách. Tam z toho istého dôvodu, ako Egypťania pyramídy, Českí mešťanostovia, keď nebolo inej práce dali, stavať rozhľadne. Každé mesto malo rozhľadňu, ktorú nie len že bolo treba postaviť, ale vyžadovala i neustálu údržbu. Ľudia získali pracovné návyky, zručnosti, živobytie a hrdosť. Získali pocit užitočnosti a sebavedomia. Mali možnosť ukázať, čo v nich je a mali sa možnosť (v dobrom slova zmysle) lepšie predať. Stal sa z nich niekto.
Podľa môjho názoru, toto by bol pravý význam verejnoprospešných prác (VPP). Zdá sa mi však, že v našich VPP chýba možnosť rastu ich účastníkov. Podľa môjho názoru fungujú len akoby trest za to, že si nenašli prácu. V tom niet možnosť rastu. Ak vynecháme špekulantov a je ich menej ako si myslíte, (tí si nežijú zle) sú len dva druhy nezamestnaných. Jedny nepracujú lebo si myslia, že nie sú docenený. Takým chýba vedomosť o druhom rozmere práce. Tí druhý nepracujú za to, že ich služby ozaj nemá kto zamestnať, lebo nemajú žiadne pracovné návyky. Jedným i druhým môžu VPP pomôcť. Tí „nedocenený“ môžu ukázať čo v nich je a tým druhým zvýšiť pracovné návyky.
VPP sú však schopné toto dosiahnuť iba vtedy, ak sa k práci pridajú i motivačné prednášky. Týmto ľuďom treba čo najviac vysvetľovať a odôvodňovať význam práce a nutnosť jej konania. Nie budovateľskými heslami a frázami o význame práce, ale poukázaním na to, že konať činnosť je potrebné čisto zo „sebeckého“ hľadiska a nemám na mysli len mzdu.
Hovoríte, že sa to mali naučiť v školách? Mali. No nenaučili. Prečo? Lebo náš výchovno-vzdelávací proces na školách je už len vzdelávací. Toto tvrdenie som odôvodnil v už zverejnených článkoch na tomto blogu. Odôvodnenia z týchto článkov, by som rád doplnil ešte o jedno.
Zo škôl sme farizejsky vytlačili „detskú“ prácu. Zrušili sme brigády ako niečo, čo zneužíva deti a náležito sme tie deti o tom poučili. Tým si deti, budúci dospelí, zafixujú, že prácou sa zneužíva. Nemajú možnosť „ovoňať“ prácu a za jej vykonanie získať pochvalu, čo je balzam na detskú dušu. Kým ma začnete obviňovať, že propagujem detskú prácu, na svoju obhajobu chcem povedať, že cítim rozdiel medzi zaujatím detí prácou a zneužívaním detí na prácu. Aby sme predišli zneužitiu detí na prácu zakázali sme akokoľvek zamestnávať deti. Dopadlo to presne opačne ako Švédska prohibícia. Švédi nemali silu bojovať proti alkoholu, tak ho jednoducho zakázali. My ale bojujeme, čo ak prehráme tento boj? Ako to súvisí s témou? Mali sme zakázať alkohol, nie snažiť sa ho regulovať a mali sme regulovať „detskú prácu“ a nie ju zakázať.
Niektorým ľuďom z týchto dôvodov školy nedali pracovné návyky a inde ich nenadobudli. Ak im chceme ponúknuť šancu k prežitiu plnohodnotného života, musíme prostredníctvom úradov práce ich prístup zmeniť. Alebo sa o tom aspoň pokúsiť. Som presvedčený, že to ide, len prednášať im musí taký človek, ktorý je schopný presvedčiť ich o spravodlivosti sveta na princípe „kto chce zapaľovať, sám musí horieť“.

Pod lampou a sloboda

2007-01-14T20:38:00.000+01:00

Relácia Pod lampou skončí pre neslobodu? Bolo by jej škoda. Mne sa veľmi páčila a rád som ju sledoval. Dúfam, že ešte ju sledovať aj budem. No ak končí, končí naozaj pre neslobodu?

Vážený pán Hríb. Vaša relácia sa mi ozaj páčila. Sálalo z nej srdce, ktoré ste aj s pánmi Kušnierikom a Homolkom do nej vkladali. Keď ste ju s týmito pánmi spúšťali, iste ste mali svoju víziu, za ktorou ste išli. Vytvorili ste si tím, s ktorým ste sa vydali túto víziu napĺňať. Neviem, možno sa mýlim, ale som presvedčený, že ste si spolupracovníkov vybrali a neboli vám pridelení. S pridelenými spolupracovníkmi sa väčšinou taký dobrí tím vytvoriť nedá.
Do STV prišiel nový riaditeľ. Bol vybratý z viacerých záujemcov výberovým konaním, radou STV. Pokiaľ viem rada STV nie je jednofarebná. Keď sa pán Hreha uchádzal o tento post, musel rade predstaviť svoju víziu rozvoja STV. Iste bola zaujímavá, keď dostal dôveru rady. Som presvedčený, že riadiaci pracovník si má mať právo vybrať spolupracovníkov, v ktorých vidí záruku napĺňania tejto vízie. Nepokladám to za prejav neslobody. Slovenská televízia je roky kritizovaná za programovú skladbu, úroveň spravodajstva a iné. Možno s tým len riaditeľ chce niečo spraviť. Neviem či mal alebo nemal pohovor s odvolanými pracovníkmi. Možno mal a možno v nich nevidel záruku napĺňania svojej vízie. Deje sa to aj v iných oblastiach hospodárstva, ale i v médiach. Keď prišiel nový riaditeľ do Markízy zmenil programovú skladbu, skončila relácia doma s Markízou a moderátori p. Malachovská, p. Dubnička, p. Horváthová, MUDr. Bubán sa stali nadbytočný. Slovo nesloboda by som však používal opatrnejšie, aby sme nedopadli ako v roku 1998, keď sme mali ísť zachrániť Markízu, ako „poslednú baštu demokracie“. Keď všetko prešumelo vyšlo najavo, že nešlo o demokraciu, ale o finančné spory pánov Ruska a Kočnera.
Ak vám ozaj ide o slobodu STV a to ako na mňa z obrazovky pôsobíte ma utvrdzuje v tom, že vám o tú slobodu naozaj ide, mali by ste vyvinúť enormné úsilie na udržanie relácie Pod lampou pri živote. Za prejav neslobody by som pokladal, keby vám niekto začal diktovať témy, nariaďovať hostí a pod. Keď sa tak udeje, treba trúbiť na poplach. Budete mať na to možnosť. Ak by vám aj niekto v STV „zavrel ústa“, Chvála bohu máme dostatok komerčných televízií, ktoré by si na takomto konaní zgustli.
Som presvedčený, že vám ide o dobrú vec, v čom ma utvrdilo i vaše vystúpenie na TA3, kde ste sa zdržali akýchkoľvek invektív. Mám však obavy, či ste neprestrelili. Neviem, či ste externý alebo interný pracovník STV, ale tak či tak ste nedodržaním vysielacieho času porušili buď pracovnú disciplínu alebo hospodársku zmluvu. No možno je i dobré, že sa to udialo. Generálny riaditeľ sa nám teraz má možnosť predstaviť, či ide ješitného človeka alebo o erudovaného profesionála a či svojej ješitnosti obetuje tak úspešnú reláciu.
Podľa mňa by bolo dobré, keby sa vami avizovaná relácia s témou „je STV slobodná?“ odvysielala. Pán Hreha by nám iste pútavejším spôsobom, ako suchým referátom, mohol predstaviť svoju víziu ďalšieho pôsobenia STV na slovenskom mediálnom trhu. Nemal by som z nej obavy, nakoľko nepochybujem ani o vašej inteligencii a ani o inteligencii pána Hrehu.
Čo sa týka odvolaných pánov, nepochybujem o ich schopnostiach a nebojím sa o ich budúcnosť. Pokiaľ boli schopný riadiť také projekty ako sú „Spravodajstvo“ a „Reportéri“, iste bude o nich záujem v iných médiách. Možno o rok túto emotívnu skúsenosť vyhodnotia ako pozitívum vo svojom živote. Mnohý ľudia môžu poslúžiť ako príklad takéhoto vývoja.
Vám pán generálny riaditeľ, ako i vám pán Hríb prajem veľa rozvahy, aby relácia „Pod lampou“ ktorú pán Hríb a jeho tím, právom považuje za svoju dcéru, prežila. Ak je však „Pod lampou“ dcérou pána Hríba a ja verím, že áno, potom je aj vnučkou STV, a treba za ňu zabojovať.

Blíži sa vysvedčenie. Finišujeme? Kam? POLITIKOM.

2007-01-13T09:28:00.000+01:00

V posledných rokoch sa veľa hovorí o reforme školstva. Neviem sa však zbaviť pocitu a asi nie som jediný, že celá reforma sa zdegradovala na reformu jeho financovania. Som presvedčený, že nedostatok financií v tomto rezorte je len jedna z jeho chorôb, vážna, nie však jediná a najzávažnejšia. V úvode tejto úvahy sa i ja dotknem jeho financovania, ale ťažisko jeho reformy vidím v niečom úplne inom, nevyžadujúcom vyššie finančné náklady a uskutočniteľné okamžite.

Financovanie?
Základné a stredné školstvo treba za každú cenu udržať bezplatné. Áno, za každú cenu, lebo jeho nedostupnosť pre niektoré vrstvy by bola i pre samotnú spoločnosť v konečnom dôsledku oveľa drahšia.
S vysokými školami je to však niečo úplne iné. Kým základné a stredné školy prispievajú k zvyšovaniu vzdelávacej úrovne národa vo všeobecnosti, vysoké školy už produkujú úzko špecializovanú skupinu ľudí s vysokou odbornosťou. Aj toto je pre spoločnosť veľmi potrebné a pozitívne, ale tým je každá poctivo odvedená práca. Treba si uvedomiť, že každý vysokoškolský diplom je vlastne výrobným prostriedkom pre každého absolventa vysokej školy, na ktorý prispieva celá spoločnosť. Takouto filozofiou prispievania na jeho nadobudnutie, by sme mali prispievať i krčmárom na výčapné pulty, zámočníkom na zváračky, automechanikom na náradie a účtovníkom na počítače. Sprostosť? Prečo? Veď aj to sú výrobné prostriedky.
Preto tvrdím, že vysoké školy by mali byť v plnej miere uhrádzané poslucháčmi. Ale pozor, nie však hneď. Jeho spoplatnenie dnes by malo za následok zníženie jeho dostupnosti. Treba sa k tomu cielene dopracovať. Treba už dnes prijať rozhodnutie, ktoré by bolo konsenzom koalície i opozície v tom zmysle, že k úplnému spoplatneniu by došlo dvadsať rokov po spustení reformy, ako jej úplne ukončenie.
Je nezmysel prispievať na získanie diplomu ľuďom, ktorý po ukončení štúdia skončia svoje samo vzdelávanie. Čím by boli prínosom pre spoločnosť? V samovzdelávaní vidím akúsi činnosť naviac. A je jedno či ide o absolventa zo solventnej rodiny alebo zo sociálne slabšej. Získaný diplom budú využívať naozaj iba ako výrobný prostriedok. Aj takáto práca je potrebná a prospešná, ale o nič viac, ako poctivá práca každého iného člena spoločnosti.
Nemôžem sa zbaviť presvedčenia, že drvivá väčšina vysokoškolsky vzdelaných ľudí ukončením štúdia ukončila i svoje samovzdelávanie, ktoré by vlastne posúvalo hranice poznania. Česť výnimkám.
Netreba však odsudzovať ani ľudí, ktorí svoje samovzdelávanie ukončili. Koná tak väčšina z nás. Logická otázka znie: „Prečo?“ Odpoveď je rukolapná. Jediným dôvodom je, že ľudia netušia že sa im to oplatí. Nemajú to odkiaľ vedieť, veď okolo seba to nepozorujú a škola ich to nenaučila. Väčšina z nás pokladá svet za nespravodlivé miesto plné náhod.
K tomuto sa dostanem pri opisovaní skutočnej reformy školstva. Teraz sa ešte vrátim k financovaniu a sociálnym štipendiám.
Sociálne štipendia by mali význam iba pri zavedení poplatkov za štúdium už dnes. Toto štipendium by zdostupnilo štúdium i príslušníkom menej solventných rodín, čo by zabezpečilo akési vyrovnanie sociálnych nerovností, ale zaviedlo by nerovnosť inú. Prečo by mal niekto dostať isté privilégia len za to, že je z chudobnej rodiny. Všetkým sociálne odkázaným tieto privilégia aj tak nevieme zabezpečiť a tým plodíme ďalšiu nespravodlivosť. Existuje iná spravodlivejšia forma vyrovnania tejto nerovnosti, ktorá nebude produkovať inú nespravodlivosť a navyše bude zaručovať výhodnosť študentovi i spoločnosti. Ak by sa k spoplatneniu vysokých škôl pristúpilo skôr ako dvadsať rokov po spustení reformy, sociálne štipendia treba zaviesť okamžite s takýmto spoplatnením, avšak najviac na spomínaných dvadsať rokov. Dôvod prečo toľko omielam tých dvadsať rokov, vám bude jasný pri opise reformy.
Za najvážnejšiu chorobu nášho školstva považujem skutočnosť, že žiaci a poslucháči nemajú ani potuchy o tom, prečo sa majú učiť veci, o ktorých sú presvedčení, že sú im úplne zbytočné. Menšina sa síce učí, ale iba z dôvodu, aby sa v budúcnosti vyhli lopate. Ani sa im nečudujem. Odkiaľ by mali mať inú motiváciu? Na každého žiaka a študenta vplýva prostredie, v ktorom vyrastá na princípe porekadiel: „Aká matka taká Katka“ a „Jablko nepadá ďaleko od stromu“. Nevedomky preberajú myslenie a konanie svojich rodičov. Je to normálne, veď od narodenia sa vyvíjajú hlavne vďaka svojej schopnosti napodobňovať správanie iných, hlavne rodičov.
Tento začarovaný kruh má prerušiť práve školstvo. Jeho terajšia forma toho však nie je a ani nemôže byť schopná. Zabudlo sa, že ide o výchovno-vzdelávací proces. Školstvo sa stalo iba vzdelávacím. Školstvo svojim prízvukom na encyklopedické vedomosti sa pripravilo o svoju prapodstatu. Školstvo musí vždy mať na zreteli, že každá jedna veda a tým i predmet, vznikol špecializovaním sa zo svojho základu, ktorým bola filozofia.
A práve táto filozofia v našom školstve chýba. Áno treba do školských lavíc opäť dostať predmet, na ktorom by sa filozofovalo. Kde by sa nastoľovali otázky, hlavne otázky žiakov a hľadali sa na ne odpovede. Som presvedčený, že najviac otázok by sa točilo okolo kvality života a možnosti ovplyvňovania tejto kvality. Bolo by úplne jedno, či by sa tento predmet volal Filozofia alebo v nižších ročníkoch napríklad Táraniny. Jediné, čo by limitovalo jeho náplň by bolo, že každá jedna, na ňom vyslovená otázka by sa pokladala za oprávnenú a každá odpoveď za správnu. Každý má svoju pravdu prameniacu vo vlastných skúsenostiach. Ak ju bude mať možnosť vysloviť, bude možné o nej polemizovať a tým túto pravdu korigovať.
Pri takomto filozofovaní by mohli žiaci nájsť iné hodnoty a cesty k ich nadobudnutiu. Iste by prišli na to, že zbytočná vedomosť nejestvuje a že zmyslom vzdelania nie je vedieť, ale byť. Potom by boli hladní po vedomostiach, aby čo najviac ovplyvňovali ich činnosť a boli by ochotný viac času venovať prijímaniu informácií, i tých encyklopedických. Zmena tohto prístupu by mohla a podľa mňa i prispeje k zníženiu nedostatku financií v rezorte. To by bola skutočná reforma.
Bolo by malicherné domnievať sa, že zavedenie filozofie by hneď zmenilo okamžite každého. To je utópia. Do každej hlavy však nasadí chrobáka, ktorý sa v nej zahniezdi natrvalo.
Pokiaľ niekto nezmení skostnatelé myslenie a nezmení svoj postoj, tento červík sa postará aspoň o to, aby toto filozofovanie a ich neskoršie životné skúsenosti ich privedú k tomu, aby svoje deti vychovával inak ako boli vychovávaní oni.
A toto je dôvod prečo vysoké školy spoplatniť až za dvadsať rokov. Áno, teraz treba vytvoriť a uzákoniť pravidlá, podľa ktorých pre šikovných a dlhodobo húževnatých žiakov, ktorí svojou činnosťou preukážu opodstatnenosť, bude vysoké školstvo bezplatné. Kritériom pridelenia štipendia potom už nebude solventnosť, či nesolventnoť rodičov, ale výhradne jeho znalosti ohodnotené prospechom a aktivita na rôznych olympiádach, v škole a inde. Táto aktivita im do života prinesie návyky, prospešné celej spoločnosti. Tieto aktivity by boli jednotne bodované. Žiak s istým množstvo týchto bodov si bude môcť na bezplatnú vysokú školu nárokovať a nie o ňu prosiť. K získaniu diplomu takémuto človeku je potom už spoločensky výhodné dopomôcť, lebo jeho znalosti a hlavne návyky budú zaručovať hlad po samovzdelávaní. To bude skutočný a nenahraditeľný prínos pre spoločnosť.
Spoplatnenie vysokých škôl o dvadsať rokov po spustení takejto reformy zabezpečí, aby žiadny žiak nevkročil do tohto spoplatneného vzdelávacie procesu z rodiny, kde jej dospelí členovia neprešli reformovaným školstvom a nenavštevovali hodiny filozofie. To takýmto rodičom umožní erudovane vplývať na svoje potomstvo a motivovať ho k hladu po vedomostiach.
Túto reformu by mala iniciovať súčasná vláda, ale získať na jej podporu musí všetky parlamentné strany, čo zvýši predpoklad, že i o dvadsať rokov budeme mať vládu, ktorá bude túto reformu a spoplatnenie, ako i jeho bezplatnosť presadzovať na tomto princípe.
Vláde a politikom prajem veľa odvahy do spustenia takejto alebo podobnej reformy.

Blíži sa vysvedčenie. Finišujeme? Kam? PEDAGÓGOM.

2007-01-12T10:02:00.000+01:00

Vážený pedagógovia!
Vkladáme vám do rúk to najdrahšie čo máme, naše deti. Máte možnosť ovplyvniť ich vývoj a tým i budúcnosť. Nečakajte na voľajakú zázračnú reformu školstva direktívami z hora. Skutočná reforma môže vychádzať iba z vás. Každý ste odborníkom vo svojom obore. Nepochybujeme o vašej odbornosti. Sme o nej presvedčení, ale rozdiel medzi vami a odborníkmi vo výrobe a výskume je v tom, že vy musíte mať i kladný prístup k deťom. Sme presvedčení, že ho máte, keď ste sa dali na túto dráhu.

Ako môže reforma školstva vychádzať z vás? Vy ako vysokoškolsky vzdelaní ľudia si musíte uvedomiť, že materiál, ktorý sa vám dostal do rúk, naše deti, k vám prichádza každý z iného rodinného prostredia. Z toho ale vyplýva, že každé dieťa si vyžaduje iný prístup. Ani sústružník nejde s rovnakými otáčkami sústruhu na všetky materiály.
Mnohé deti ani netušia, že jestvuje i iný pohľad na svet, ako je pohľad ich rodičov. Rodičia tento pohľad poskytnúť nemôžu, lebo keby tušili o možnosti nápravy svojho života, tak by tak učinili. Pozrime sa na spoločnosť v ktorej žijeme. Prevláda v nej nespokojnosť, pesimizmus a choroby. Všetky tieto neduhy produkuje jedine to, síce v rôznych formách, že svet pokladáme za nespravodlivé miesto plné nepríjemných náhod. Jestvujú aj príjemné náhody, ale tie ľuďom až tak nevadia, ak len nie tá že sused vyhral milión.
Ak deti na svojich rodičoch vidia, že sú obeťami nespravodlivosti, kde potom zobrať motiváciu k učeniu sa a štúdiu. Pomyslia si: „Načo sa mám učiť, keď náhoda si aj tak urobí čo chce?“ Alebo: „Načo mi to kedy bude?“ Viem, že pokiaľ chcete prebrať poctivo látku, veľa času na iné neostane. Každý z vás má však možnosť do detí vštepovať sebaúctu a sebadôveru. Bez tohto vštepovania sebaúcty sa každý vzdelávací proces minie účinku, takže i vami prebratá látka.
Pokým vláda nezapracuje do osnov filozofiu, váš prístup bude jediným, ktorý vám zvereným deťom môže otvárať obzory, chuť lietať, tvoriť a vzdelávať sa. Nad žiadnym dieťaťom netreba lámať palicu, každé má možnosť všetko sa naučiť a ste povinní mu to prízvukovať. Ak nad niektorým zlomíte palicu „lebo je taký“ je to isté ako keď žiak povie: „A toto mi bude na čo? Kedy to budem potrebovať?“ Aj keď mu dáte „guľu“ môžete mu povedať: „Ale vieš že to nemuselo byť. Máš na oveľa, oveľa viac.“ Máte v rukách deti z rôznych prostredí. Niektorým to hovoriť ani nemáte možnosť, lebo tú „guľu“ nedostanú. Niektorým to treba povedať päť krát, niektorým sto krát a niektorým stopäť krát, ale buďte si istí, že sa to účinku neminie. Budete prekvapení, ako sa z našich škôl vytratia „zlé“ a „sprosté“ deti. S takýmto prístupom je to ako s úsmevom. Ten tiež nič nestojí, ale znamená veľa.
Zistíte, že sa pre všetkých žiakov stanete „Pánom učiteľom“. Netreba sa báť „zlých“, „arogantných“ a „namyslených“ detí. Ak sa tak i niektoré správajú, vy viete, že sa takými nenarodili. Jednoducho ich poznačilo prostredie, v ktorom sa doteraz pohybovali. Tým prostredím sú rodičia, priatelia, média, alebo proste ulica. Treba si uvedomiť, že každé ich tvrdenie je pravdivé, lebo ony to tak naozaj cítia. Jediným tvrdením nedokážete zmazať ich doterajšiu životnú skúsenosť, môžete ich však systematickou prácou pretvárať, tak ako padajúca kvapka kameň. Uvedomte si, kvapka vyhĺbi i ten najtvrdší kameň. Necitlivým opracovávaním tvrdý kameň praská. To je deštrukcia a úlomok ktorý pri nej vzniká môže padnúť do oka komukoľvek, aj vám.
Musíte si uvedomiť, že ste profesionáli. Nenoste do tried vlastné problémy a krivdy. Viem, je to ťažké, ale inú možnosť nemáte, veď ste profesionáli. Každý z vás je profesionál. Niekto matematik, niekto fyzik, iný biológ alebo slovenčinár. Nezabúdajte ale, že všetci ste pedagógovia. Túžime a z celého srdca vám prajeme, aby ste všetci alebo aspoň drvivá väčšina z vás boli pedagógovia s veľkým „P“. Neviete, či práve ten „grázel“, z ktorého ste svojim prístupom urobili šťastného človeka, nemal niekedy v budúcnosti ublížiť práve vášmu synovi, dcére alebo vnučke. Mohol ublížiť aj niekomu úplne cudziemu a ten niekto zas vám. Tak sa mení budúcnosť a svet. Šťastný človek nie je schopný vykonávať činnosť pod vplyvom strachu a tým privádzať zlo.
Využite prelom polrokov, na tvorenie inej budúcnosti, než aká vznikne, ak si svoju prácu len odfláknete. Prajem vám k tomu veľa profesionality, sily, trpezlivosti, ale hlavne lásky, ktorá jediná zaručuje dobro.

Blíži sa vysvedčenie. Finišujeme? Kam? ŽIAKOM

2007-01-11T21:05:00.000+01:00

Ahojte!
Tak už sa to zas blíži? Že nie ste moc radi. Nevadí. My sme tiež neboli iní. Všetci sme si mysleli, že začiatkom školského roka začínajú nové, nepríjemné povinnosti. My už teraz vieme, že to tak nie je, ale vy nám to aj tak neuveríte. Nevadí. Aj tak sa ale pokúsim nasadiť vám do hlavy chrobáka, ktorý vás svojim hlodaním presvedčí o tom, že prijímanie znalostí je výhodné hlavne zo sebeckého hľadiska.

Zamysleli ste sa už nad tým, prečo sa máte učiť všetko čo je v osnovách? Má to vôbec význam? Ak ste sa aj zamysleli, iste ste dospeli k záveru, že je to zbytočné. Verte mi, dôverne to poznáme. Zamyslime sa spoločne nad nutnosťou existencie škôl. Nie sú zbytočné? Veď čo potrebujeme pre život, to nás môžu naučiť rodičia. Vedia čítať, písať, počítať. Môžu nám odovzdať svoje skúsenosti, zručnosti a okrem toho desiatu si môžeme zjesť aj doma. Hovoríte, že je to sprostosť? Musím podotknúť, že hovoríte správne. Viete, že vedomosti vašich rodičov sú vám, pre budúcnosť nedostatočné. Tak ako je to s tými vedomosťami? Jedných je málo, druhé sú zbytočné. Rozmeňme si to však na drobné.
Ak cítite, že v živote budete potrebovať aj iné znalosti ako majú vaši rodičia, tak potom neviete dopredu rozhodnúť, ktoré to sú. Ja tvrdím, že žiadna vedomosť nie je zbytočná. Nižšie sa dozviete prečo sa to odvažujem tvrdiť. Pokiaľ vnímate život vašich rodičov ako niečo pekné a šťastné, urobte všetko preto, aby ste ich čo najviac napodobňovali. Ak nie, prijímajte čo najviac informácií, vedomostí, aby ste mali možnosť vytvoriť si šťastnejšiu budúcnosť. Nezabúdajte na múdrosť vekov: „Jablko nepadá ďaleko od stromu“ a „Aká matka, taká Katka“. Buďte si istý, že ak s tým niečo neurobíte, budete mať taký istý život ako vaši rodičia. Môžete ich milovať alebo odsudzovať, môžete to pokladať za spravodlivé alebo nespravodlivé, buďte si istí, že to tak bude. Verte mi. Ani ony netúžili po takomto bezútešnom živote. Všimnite si ešte, že ho majú vo väčšine taký, ako ho mali ich rodičia. Pokladáte to za nespravodlivé? Ja nie. Nemôže byť nespravodlivé to, na čo sme dopredu upozorňovaní. Práve naopak. Ak si môžeme byť istí v tom, že to takto funguje, tak je to prejav existencie sily starajúcej sa o spravodlivosť sveta. Jednoducho, také sú pravidlá hry zvanej život. Nemáte v moci tieto pravidlá meniť, máte však v moci ich využiť k prežitiu plnohodnotného života..
Som presvedčený, že každý z vás túži po šťastnom a plnohodnotnom živote. Dá sa však zaručiť, že vzdelávanie mi ho pripraví? Alebo je život súhrou náhod? Poznáte porekadlo: „ Každý je kováčom svojho šťastia“? Buďte si istý, že to nie je prázdna fráza. Svoju budúcnosť si tvoríte sami. Ak si ju nevytvoríte vy, vytvorí vám ju niečo iné. Náhoda, konkurencia a pod.
Ale pekne po poriadku. Je mylné myslieť si, že hybnou silou sveta je boj dobra a zla. Táto teória už spôsobila mnoho utrpenia. Dobro a zlo sú relatívne pojmy a preto nemôžu byť hybnou silou.. Čo je dobro pre mňa nemusí a väčšinou ani nie je dobro pre druhého a opačne. Hybnou silou sveta je činnosť. Spomínané dobro a zlo je už plodom tejto činnosti. Konanie alebo nekonanie činnosti rozhoduje o živote a smrti, nie o kvalite života. Ak by korene stromu nenasávali vodu zo živinami, strom by uschol. Ak by ste nejedli a nepili vy alebo by bol nečinný niektorý, váš životne dôležitý orgán umreli by ste. O živote a smrti rozhoduje ochota alebo neochota k činnosti. Vaša ochota či neochota k činnosti, však nerozhoduje o kvalite vášho života. O jeho kvalite rozhoduje sila, ktorá vás k tejto činnosti motivuje. Jestvujú len dve takéto sily. Jednou je láska a druhou strach. Žiadna iná motivačná sila nejestvuje. Pod vplyvom lásky konáme činnosť, ktorú chceme urobiť a zo strachu činnosť, ktorú musíme urobiť. A buďte si istí, že činnosť z lásky plodí „dobro“ a činnosť zo strachu zas plodí „zlo“. Tu vidíme, že dobro a zlo nie sú hybnou silou, ale plodom činnosti. Buďte si istí, že tieto plody budú určovať vami vnímanú kvalitu vášho života.
Teraz už iste všetci tušíte, ako v školských laviciach ovplyvňujete kvalitu vášho budúceho života. Ako sa stávate „kováčom vášho šťastia“, ktoré teraz už ani vo vašich očiach, nezáleží na náhode. Šťastný a plnohodnotný život sa stáva nevyhnutným dôsledkom a nie náhodou.
Každý z vás sa chce baviť a užívať si radosti života. Chcete chodiť na zábavy, zahraničné dovolenky, mať pekné domy, autá a pod. Nemajte výčitky svedomia. Tak to má byť a tak je to správne. To je zmyslom života. Všetko ostatné sú len prostriedky na naplnenie tohoto zmyslu. Nezabúdajte: „Vy ste soľ zeme. Keď soľ stratí svoju chuť, čím ju osolíte?“ Nič na svete nie je dôležitejšie ako vy. Ak vám niekto povie, že k získaniu plnohodnotného života je najdôležitejšie zdravie, neverte mu. Možno je o tom presvedčený, ale pravdu nemá. Pravda je taká, že k plnohodnotnému životu človek potrebuje súčastne tri “veci“, z ktorých ani jedna nie je dôležitejšia ako ostatné dve. Tými „vecami“ sú: zdravie, majetok a vzťahy. Ak máte tieto tri veci súčastne, ide o život. Ak z nich niektorá chýba, ide o živorenie. Všetky tri „veci“ však máte v moci nadobudnúť. K ich nadobudnutiu však musíte spojiť všetky tri strany „Komenského trojuholníka pokroku“. Tieto strany sa nazývajú: „Chcieť, môcť a vedieť“. Chcieť budete chcieť, lebo to chce každý. Môcť budete môcť, lebo budete slobodný a plnoletý. Ale či budete vedieť, to ovplyvňujete teraz v školských laviciach. Vaši rodičia k tomu môžu prispieť, ale naučiť vás to nemôžu, lebo to sami nevedia. Keby to vedeli, tak žijú šťastný a plnohodnotný život.
Verte mi. Vaše vedomosti budú ovplyvňovať aj vaše zdravie, aj vzťahy. Tu si v kocke povedzme aspoň to, ako vaše vedomosti ovplyvnia vašu majetnosť. V kocke preto, lebo všetky konkrétnosti by si vyžadovali celú publikáciu a nie takýto článok. Základ však pochopíte a konkrétnosti si nájdete. Už budete vedieť čo máte hľadať.
Najprv si uvedomte, že ukončením štúdia vzdelávanie nekončí, mení len svoju formu a ak si odfláknete čas strávený v školských laviciach, mení túto formu z bezbolestnej na bolestnú. Tá bolestná, je ten nešťastný život vašich rodičov. Taký chcete mať i vy? Nemyslite si, že zabezpečiť si šťastnú budúcnosť je ťažké, vyžadujúce odriekanie alebo odopieranie si pôžitkov. Opak je pravdou. Človek si musí užívať, aby mohol konať činnosť pod vplyvom lásky, ktorá ako jediná je schopná produkovať „dobro“. Zoberte si také klamstvo. Čo myslíte jeho hybnou silou je láska alebo strach? Túto istú otázku si položte, keď budete hľadať hybnú silu žiarlivosti, nedochvíľnosti, lenivosti, hašterivosti a čoho vás len napadne. Viem. Jediné čím môžem prispieť k vášmu hladu po vedomostiach je, že vás presvedčím o tom, že majetnosť a nemajetnosť nie je dielom náhody, ale nevyhnutnosti. Ja som o tom presvedčený z nasledovného.
Poznáte množstvo prírodných zákonov a poučiek. Newtonov, Archimedov, Pascalov a iné. Platí však aj jeden, ktorý nie je tak presne definovaný. Uznávajú ho všetky filozofie. Materialistická ho definuje pomocou kapitálu: „Kapitál plus vložená práca produkuje nadhodnotu.“ To znamená, musíš mať niečo /kapitál/, aby si dosiahol viac. Idealistická ho ústami Ježiša definuje: „Kto má tomu bude dané a bude mať hodne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ Dokonca o tom pojednáva aj ľudová slovesnosť: „Aj pes špiní na už jestvujúcu kopu.“ Zaujímavé, že? Keď to tvrdia všetci, hoci sú na iných stranách barikády, môžete to brať za bernú mincu. Ak však budete chodiť s otvorenými očami a ušami, presvedčíte sa o tom aj sami. Presvedčíte sa o tom, že tento zákon funguje.
Pokladáte ho za nemorálny? Domnievate sa, že dostávať majú tí čo nemajú? Možno, ale už vyššie som vám povedal, že nie je vo vašej moci pravidlá hry meniť. Môžete ich však využiť a ak chcete mať istotu plnohodnotného života, tak by ste aj mali.
Ak sa však zamyslíte nad týmto zákonom, zistíte, že vôbec nie je nemorálny. Ľuďom ani tak nevadí, že tento zákon platí. Vadí im skôr ich domnienka, že nemajú tú kopu, ktorú ten pes potrebuje k orientácií. To však nie je pravda. Každý má niečo o čo sa môže starať. A tu je podstata. Úspešní ľudia sú úspešní nie náhodou, ale zákonite? Ja som pozorným vnímaním chovania sa ľudí dospel k záveru, že rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je len v jednom. Pre neúspešného znamená pojem „mať“ iba vlastniť, ale pre úspešného tento pojem znamená zase starať sa. Vidíte, netreba slovami tárať o dobrote, povinnosti, obeti a odriekaní. Nie len, že netreba, je to priam zbytočné a škodlivé. Činnosť je tá jediná vec, ktorou dokážeme vesmírne sily presvedčiť o našom postoji k životu. Ak sa o niečo staráme, tak činnosťou dokazujeme, že to máme. Tým sme uznali, že máme tú kopu, na ktorú si pes môže urobiť tú povinnosť.
Už iste viete, čo je tou vašou kopou, pokiaľ ste v školských laviciach. Tak sa o ňu postarajte s láskou, najlepšie ako viete a všetko ostatné bude vám pridané.
Vyvíjajte viac činnosti ako musíte a paradoxne získate aj na zábavu viac času. Neviete si ani predstaviť, koľko času ušetrí obyčajná dochvíľnosť.
Prajem vám veľa radosti a úspechov.

Idealizmus a materializmus.

2007-01-07T20:13:00.000+01:00

Veľmi sa mi páči, ako sa medzi sebou rafajú veriaci a neveriaci a to nie len na tomto blogu. Všimli ste si počet reakcií na články o viere? Tie vyhrotené názory? Super, že? Vážení veriaci i neveriaci, kľudne sa rafajte ďalej, no kto chce tomu ponúknem nový pohľad na tento problém. Možno po prečítaní tohto článku, už k vašej vzájomnej komunikácií nebude potrebná tolerancia. Možno ju nahradí akceptácia. Možno.

Aký je vlastne rozdiel medzi idealistickou a materialistickou filozofiou? Skoro žiadny. Materialistická nepopiera existenciu idei (myšlienky), tak isto ako idealistická nepopiera, že jestvuje hmota. Protirečenie týchto filozofií je len v tom, že čo bolo skôr. Mnohí tomu však pripisujú veľký význam. Aj ich niekde chápem, lebo podľa toho kam sa priklonia, budú hľadať spôsob riešenia svojich problémov. Áno, filozofia má význam iba vtedy, ak napomôže k doriešeniu ľudských problémov alebo ich predchádzaniu. Preto idealista bude prvotne hľadať riešenie v myšlienke, nápade, modlitbe, to znamená, že v idei. Materialista zas v činnosti na základe tvrdenia z ničoho nie je nič. Zodpovedne rozhodnúť o prvotnosti hmoty alebo myšlienky by sme mohli, iba keby sme sa dostali aspoň zlomok sekundy pred veľký tresk. Pre koho je toto dôležité, nech si to rieši a nech rozhodne čo bolo skôr, vajce alebo sliepka. Aj bez zistenia prvotnosti, mne chutí jak jedno, tak i druhé. Nám jednoduchým ľuďom to môže byť úplne jedno. Mne je jedno, či už existujú veci, ktoré sú zatiaľ neprejavené, tak ako tvrdia idealisti na princípe nič nepovstalo z povstaného. Ako i to či nejestvujú a treba ich ešte vymyslieť. A aj v prístupe k problémom je to jedno.
Ak si zoberieme vývojovú špirálu od veľkého tresku doteraz, je úplne jedno kde do nej nasadneme. Tak či tak na nej budeme stretávať jak hmotu, tak i ideu. Ak si toto uvedomíme budeme svoje problémy ľahšie riešiť. Dostaneme sa na ten úzky chodníček a k tesnej bráne, ktorú spomína Ježiš:
„Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohý ňou vchádzajú. Ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých ktorí ju nachádzajú.“ (Matúš 7. 13. a 14.)
Podľa môjho názoru sú materializmus a idealizmus tými priestrannými bránami a širokými cestami. Podstatnejšie ako prvotnosť je skutočnosť, že obe filozofie pokladajú za najdôležitejšie činnosť. Tá je vlastne zmyslom života. Hovoríte, že idealistická nie? Tak potom čo znamenajú nasledovné tvrdenia.

1, „Ukáž mi svoju vieru, keď nemáš skutky. Ja ti na svojich skutkoch ukážem svoju vieru. (1.list apoštola Pavla ..)
2. „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto číní
vôľu môjho otca nebeského.“ (Matúš 7. 21.)
3, Nehmotné je len prvé božie prikázanie. „ Ja som Hospodin, tvoj boh....“ ostatné všetky sa dotýkajú materiálneho sveta.
4, „...Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu ....“ (tretie božie prikázanie).

Dúfam, že niet materialistu, ktorý by tvrdil, že popri činnosti nepotrebuje myšlienku.
Materialisti tvrdia, že treba vykonávať činnosť. Idealisti tvrdia, že treba vykonávať činnosť. Tak o čom sú tie spory?

Môže prevencia liečiť? III

2007-01-02T20:36:00.000+01:00

Záverečná etapa cesty za zdravím sa práve začala. Je to cesta, na ktorej môže odzvoniť všetkým civilizačným chorobám. Je v našich silách sa po nej vydať.

Netvrdím, že vláknina je všeliek. Nie je. Nedokáže nahradiť nič, čo organizmus potrebuje. Nič síce nenahradí, no bez nej to jednoducho nejde. Žiadna továreň nie je schopná správne fungovať bez kvalitného odpadového hospodárstva. Ľudský organizmus je tiež továreň. Vláknina spĺňa v našom organizme funkciu tohto hospodárstva. Vláknina je len jednou z ôsmych nutností, ktoré treba telu dodať, aby mohlo riadne fungovať. Tých osem nevyhnutných a nazastupiteľných zložiek je: bielkoviny, cukry, tuky, minerály, vitamíny, vláknina, voda a pohyb.
Bielkovín, cukrov, tukov, minerálov a vitamínov je v našej strave dostatok. Niektoré štúdie hovoria o tom, že my Európania konzumujeme až trikrát viac potravy ako potrebujeme. Problém je skôr v jej rozmanitosti, na ktorú z dôvodov rodinných, stravovacích tradícií zabúdame. Jedno čínske príslovie upozorňujúc na nutnosť rozmanitosti našej stravy hovorí: „Ak zješ niečo, čo si nikdy nejedol, predĺži to tvoj život o 75 dní.“ Rozmanitá strava obsahuje všetky nutné zložky našej potravy spomínané v tomto odstavci.
O pitnom režime sa už popísalo toľko, že iste niet u nás človeka, ktorý by pochyboval o nutnosti jeho dodržiavania. Prečo ho však mnohí nedodržiavajú? Jedni preto, lebo si nevedia predstaviť, pred čím všetkým ich môže dostatok tekutín ochrániť. Iní preto, lebo si jeho nedodržiavanie ani neuvedomujú. Neuvedomujú si, že naše telo nemá senzor smädu. Má len senzor dehydratácie, čo je vyššia úroveň smädu, pri ktorej však už vznikajú následky. Preto sa prijímanie tekutín musí stať návykom. Musí pre nás platiť: „Nepijeme preto, že sme smädní, ale preto, aby sme neboli smädný.“ Toto nám môže zabezpečiť jedine návyk. Bolo by však žiadúce, akosi pri tomto návyku opomenúť alkohol, aspoň vo väčších množstvách. Najlepšie je, ak si tekutiny dáme vždy na dohľad. Majme ich na očiach či už doma alebo v práci. To nám zabezpečí ich konzumáciu aj z nudy. Nebojte sa, vodou sa nedá predávkovať.
Pohyb nazývam vitamínom P. Nevyhnutnosť pohybu je tiež každému zrejmá. Väčšiemu užívaniu tomuto vitamínu nám bráni jedine pohodlnosť a lenivosť. Nikto, ani naše zdravie od nás nechce akési odriekanie alebo obeť. Nemusíme práve športovať ak sa nám nechce. Nemusíme navštevovať telocvične a posilňovne. Nemusíme sa nútiť na prechádzky v prírode. Nie preto, že by to bolo nezdravé alebo škodlivé. Jednoducho preto, že ak sa do toho nútime, dlho nám to nevydrží. Ak nám šport a prechádzky nespôsobujú radosť je úplne zbytočné sa k nim nútiť. No zbaviť sa lenivosti a pohodlnosti je nanajvýš nutné. Pre začiatok stačí urobiť o jeden krok viac ako včera. Raz za deň ísť domov po schodoch a nie výťahom. Nikto a nič od nás nechce rekordy, ale pohyb je jediná vec, ktorou môžeme presvedčiť svoje telo o našej ochote k činnosti. táto činnosť je vlastne symbolom života. Činnosť je bytie, nečinnosť je nebytie.
No a z ôsmych nevyhnutných vecí nám zostala už iba vláknina. O nutnosti jej konzumácie sa môžete dočítať v prvých dvoch článkoch s týmto názvom. Tu sa obmedzím len na odôvodnenie, prečo sa vám môže zdať, že vláknine pripisujem väčšiu dôležitosť ako ostatným siedmym nevyhnutnostiam. Nie je to pravda. Nevyhnutné pre naše zdravie sú všetky.
Ale ako som už napísal, výživových nevyhnutností máme dostatok. Pohyb a pitný režim má dostatočnú propagáciu. Len o vláknine sa píše, že by sme jej mali konzumovať viac, len mi v tejto osvete akosi chýbal dôvod nutnosti jej konzumácie. Toto mohlo zvádzať niektorých čitateľov k domnienke, že vlákninu pokladám za zázračný liek. Taký ešte nemáme a ešte dlho mať nebudeme.
Nemáme síce zázračný liek, ale zatiaľ máme aspoň zaručené východisko. Dodržiavanie zásad opísaných v týchto troch článkoch vám je schopné s 99%-nou istotou zabezpečiť zdravie. Viem, o čom hovorím. Niekoľko ľudí už absolvovalo túto liečbu prevenciou a každý z nich si svoje neduhy vyliečil. Účinnosť tejto liečby je zatiaľ 100%-ná. Medzi vyliečenými chorobami je aj cukrovka, vysoký cholesterol, alergie a iné. Nemožné? Možné. Ja som dokonca presvedčený, že pri dodržaní týchto zásad sa na 100% môže zvýšiť úspešnosť modernej medicíny v liečbe nádorových ochorení.
Čitateľovi sa môže natískať otázka, že ak je liečba 100%-ná, prečo ponúkam len 99%-nú záruku. Z jediného dôvodu. No ani to jedno percento nie je závislé na náhode, ale na nevyhnutnosti. To jedno percento ovplyvňuje stres. Pod vplyvom stresu prechádza telo do režimu akcie. V tomto režime je pripravené jedine na útok alebo útek. Ničoho iného nie je schopné. V tomto stave je všetko, čo sa v tele stará o zdravie a to imunitný systém, endokrinný systém a iné vyradené spod kontroly. Preto si orgány môžu robiť čo chcú na princípe náhodnosti. Ježiš nás na to upozorňoval otázkou: „A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže predĺžiť svoj vek čo aj len o lakeť?“ (Matúš 6.27.) Mnohým môže prekážať náboženský nádych týchto článkov. Nemá však žiadny iný význam, ako upozorniť čitateľa, že už stáročia sú známe tieto skutočnosti, akurát si z nich nič nerobíme. Je nám ľahšie lamentovať, že nemáme šťastie alebo nadávať na náhodu, osud, či boha. Teraz už vidíte, že s tým majú pramálo spoločného.

Traja králi dávajú logiku ...

2006-12-26T10:34:00.000+01:00

Traja králi dávajú logiku učeniu Ježiša. Bez nich sa jeho učenie musí spoľahnúť na existenciu posmrtného života. Ježiš však nikdy netvrdil, že existuje. Nikdy to ale ani nepoprel. Jeho učenie však má logiku aj bez existencie posmrtného života.

Ježiš tvrdil, že kráľovstvo božie je medzi nami. Presný citát aj z odkazom nájdete v mojom článku "Načo sú nám Vianoce". Ako však z tohoto "nespravodlivého" života urobiť kráľovstvo božie? Jednoducho. Riešenie nám dávajú Traja králi.
Traja králi doniesli Jezuliatku, židovskému kráľovi tri dary. Tieto tri dary symbolizujú to, čo človek nevyhnutne potrebuje k tomu, aby si tu vytvoril kráľovstvo božie.
Kráľovstvo božie je stav človeka, v ktorom človek prežíva šťastný, bezproblémový život. Čo človek potrebuje k prežívaniu takéhoto života? To čo Ježiš dostal od troch kráľov.
Od prvého zlato. Zlato ťažko môže symbolizovať niečo iné ako majetok (bohatstvo). Ide o hmotné statky. Nie je na tom nič "zlé". Je pokrytectvom vyhlásiť majetok za niečo nečisté, za niečo nepotrebné alebo malicherné. Keby to tak bolo, bol by to dar hodný kráľa kráľovi?
Od druhého kráľa dostal myrhu. Je to večne zelený krík, ktorý sa u židov používal na liečebné účeli. Uznať toto za symboliku zdravia už nebude také ťažké, lebo túžiť po zdravý už nepovažujeme za tak "nemorálne", ako túžbu po majetku.
Napokon od tretieho dostal kadidlo. Kadidlo produkuje dym, niečo čo sa nedá chytiť, niečo cez čo ruka prejde, niečo akoby nehmotné. Ale napriek tomu niečo dôležité, nenahraditeľné. Vo mne to evokuje vzťahy.
Môže to tak byť? Sú tieto tri oblasti majetok, zdravie a vzťahy to čo určuje kvalitu života? Môže sa život, v ktorom netrpíme nedostatkom v týchto oblastiach považovať za život v kráľovstve božom? Dá sa život, v ktorom niečo z tohoto chýba považovať za šťastný? Podla mňa nie. Viete koľko zdravých, bohatých ľudí spáchalo samovraždu? Čo potom tie sprostosti o rebríčku hodnôt. Človek prirodzene dáva na prvé miesto to čo mu chýba. Chorý zdravie, ten čo nemá priateľov priateľstvo. Kto nemá rodinu dáva do popredia rodinu. Len nemajetný dá na prvé miesto majetok málo kedy. Nie preto, že ho nepotrebuje, ale považuje to za voľajaké nízke mamonárstvo. Sprostosť. Ak hoc kto zostaví svoj rebríček hodnôt bez toho, aby na prvé miesto, nezastupiteľne a rovnoprávne dal všetky tri tieto hodnoty, je neúprimný hlavne k sebe. Šťastný a plnohodnotný život má šancu prežiť jedine na princípe náhody. Tá v tomto svete funguje. Nemusí váš však zaujímať, keď máte možnosť privodiť si šťastný život na princípe nie náhody, ale nevyhnutnosti. O tom však neskôr.
Toto zrovnoprávnenie týchto hodnôt, dáva logiku Ježišovmu tvrdeniu: "Lebo tomu, kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má mu bude odňaté." (Matúš 25. 29.) Samo o sebe dosť nelogické, že? Ako sa dá zobrať niečo tomu, kto nič nemá. Pridajme k tomu čo vieme o daroch troch kráľov a je logika na svete. Život používa na dokopanie nás do kráľovstva božieho vzájomné prieniky týchto hodnôt. Mnohý platia za navrátenie zdravia lekárom a tak pozvoľna prichádzajú aj o majetok. Mnohý nemajetný sa stresujú nad budúcnosťou a prichádzajú aj o rodinu (vzťahy) ako i o zdravie. Takto sa už dá zobrať to čo nemáme.
Keď však dostáva logiku táto časť Ježišovho učenia o kráľovstve božom, prečo by zostali bez logiky i ďalšie jeho časti. Nie sú bez logiky, len ju v jeho učení treba nájsť. O tom však neskôr. Teraz stačí ak si uvedomíme, že Ježiš nás nabádal k činnosti, nie k nečinnosti. Nestačí sa len modliť, treba konať. Jasne povedal: "Hľadajte najprv kráľovstvo Božie, Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané." (Matúš 6. 33.) Hľadanie je činnosť. Ak ju budeme robiť zodpovedne, všetko "toto" nám bude pridané. To "toto" je majetok, zdravie a vzťahy.
Preto vám do nového roku prajem hlavne veľa odvahy a ochoty k tomuto hľadaniu.

Môže prevencia liečiť? (Pokračovanie)

2006-12-23T13:55:00.000+01:00

Vieme, že nejestvujú ani zázračné lieky a ani všelieky. Sú potom ľudia sprostí, keď zanedbávajú prevenciu a skracujú si tým život? Nie. Len nemajú záruku v to, že prevencia im ho predĺži alebo skvalitní. Majú väčšiu šancu, ale istotu nie. Z konštatovania propagátorov racionálnej výživy na nás len tak lietajú percentá. Napríklad: „Ak budete konzumovať viac kapusty, znížite si riziko rakoviny konečníka o 40% a kopu iných.“ Je to síce overené, ale pre mnohých je to málo. Pýtajú sa: A čo tých ďalších 60%, tie sa nechávajú na náhodu? Sú tie choroby naozaj závislé na náhode? Nie.

Prvý krok k dosiahnutiu 99%-nej istoty je opísaný v mojom predošlom článku na túto tému. Tu ešte podotknem, že ani to posledné percento istoty, nie je závislé od náhody. O tom však neskôr.
Ak sa pravidelnou konzumáciou vlákniny postaráme o to, aby sa to, čo organizmus nepotrebuje včas dostalo z neho von, môžeme pristúpiť k druhému kroku liečebného postupu. Jáj, som vám dlžný ešte maličkosť. Ako tú vlákninu do tela dostať. Nie som utopista a viem, že ľudia sa k celozrnnému chlebu nevrátia. Budú radšej i ďalej papkať ten svoj mäkučký, chutnučký, na ktorý sú navyknutý. A ak by sa aj vrátili, dlho im to nevydrží. Bola by to obeť. Tá dlho nevydrží a nikto ju od nás ani neočakáva. Veď už aj Ježiš povedal: „Milosrdenstvo chcem a nie obeť.“ Tak odkiaľ tú vlákninu? Dostať ju skoro v každej lekárni, čajovni a na mnohých iných miestach.
A teraz ten druhý krok. Keď sme doriešili odpadové hospodárstvo organizmu už má význam postarať sa o jeho riadenie a logistiku. Tú má na starosti endokrinný systém. Jeho výkon zvyšujú probitické kultúry v tráviacom trakte. Ich najkvalitnejším a najprirodzenejším zdrojom je kvasená kapusta a kvasené uhorky. Nebojte sa netreba ich jesť kvantá. Stačí štipka. A nie je nutná ani pravidelnosť, ktorú vyžaduje konzumácia vlákniny. Tieto kultúry obsahujú aj niektoré jogurty a dostať ju aj v lekárňach. Ale kapusta je kapusta.
Je síce pravdou, že kapustu (pobitické kultúry) netreba konzumovať pravidelne, lebo vo vhodnom prostredí tráviaceho traktu, vytvoreného vlákninou sa výborne množia a vegetujú. Toto neplatí po konzumácií antibiotík a iných liekov. Antibiotiká zabíjajú, nie len našich nepriateľov, ale aj našich spojencov. Pozor, neagitujem proti antibiotikám. Pod lekárskym dohľadom a na základe lekárskeho doporučenia ich treba, v prípade potreby užívať. Vďaka nim sa mnohé, v minulosti smrteľné choroby, stali banálnymi. Ich účinku však nijako neprekáža konzumácia vlákniny a kapusty. Keď hovorím, že nie je nutné kapustu konzumovať pravidelne, hneď poviem aj to, že je dobré ju konzumovať čo najčastejšie. Obsahuje totiž prepotrebnú kyselinu listovú, o ktorej si povieme v ďalších článkoch. Nejedzte jej však viac, ako vám chutí, lebo sa vám sprotiví a už viete, že nik od vás nechce obeť a odriekanie. Pri konzumácií liekov však pár štipiek treba. Okrem iného preto, že sami seba presvedčíme o tom, že sa staráme aj o svoje zdravie, nie iba o svoju chorobu.
Keď dosiahneme účinnosť endokrinného systému blízku k 100% zaručíme si, že náš metabolizmus vyrobí z priatej potravy to, čo potrebujeme a to, čo nepotrebuje sa dostane tam kam má.
Ak však endokrinný systém, čo i len krátky čas, nepracuje tak ako má a pracuje nedokonale, metabolizmus nemá vrchnosť, nevie čo má vyrobiť a robí si čo chce. Zavádza možnosť „náhody“. Takto vzniká aj napríklad cukrovka, ku ktorej sa časom (zákonite) pridá zvýšený cholesterol a ten zapríčiní kardiovaskulárne choroby. A je vymaľované. Kde sa to však začalo?
Mohlo aj takto. Dostali sme napríklad angínu. Vďaka antibiotikám banálnu chorobu. Lekári nás z nej dostanú a my sme spokojný. No tým, že sme si oslabili logistiku organizmu v pankrease sa tvorí inzulín vtedy, keď nemá a netvorí, keď má. Toto sa párkrát zopakuje a sme jasný. Preto tvrdím, že aj tie najzávažnejšie choroby sú kumuláciou banálnych. Ježiš o tom hovorí: „Keď nečistý duch (banálna choroba) vyjde z človeka (odstránenie banálnej choroby), blúdi bez vody a hľadá odpočinok, ale nenachádza. I povie si. Vrátim sa do svojho domu odkiaľ som vyšiel. A keď príde nájde ho prázdny, vymetený a vyzdobený (naša spokojnosť). Vtedy odíde, vezme so sebou sedem iných duchov horších ako je on sám a vojdúc, prebýva tam. A tak sú posledné dni toho človeka horšie než prvé.“ (Matúš 12. 43.-45.)
To platí aj pre rakovinu. Moderná medicína ju vie liečiť a vyliečiť. Vie nádor odstrániť operáciou, zabiť ho chémiou alebo žiarením. Obáva sa však, ako na liečbu zareaguje organizmus, ako i recidívy. Organizmus však zareaguje tak oko vie. Môžme si však zabezpečiť kvalitu tejto reakcie, ako i zabrániť recidíve.
To čo ste sa dočítali v týchto dvoch článkoch, spolu so zásadami racionálneho stravovania vám ponúka prevenciu z 99%-nou zárukou. O tom jednom percente nabudúce a potom už o liečebnom postupe.

Môže prevencia liečiť?

2006-12-21T15:13:00.000+01:00

Jasné, že nie. Veď prevencia je predchádzanie a liečba je odstránenie choroby. Mám však na mysli inú otázku. Môžme intenzívnejším dodržiavaním základov prevencie dosiahnuť vyliečenie choroby? Áno a je to už aj odskúšané.

Liečebný postup je založený na priatí zodpovednosti za svoj zdravotný stav. Pokiaľ svoju chorobu budeme pokladať za nespravodlivú náhodu, osud, nebodaj trest boží, zatiaľ budeme odkázaný na výdobytky vedy a zázraky. Ak však prijmeme zodpovednosť za svoje zdravie a budeme hľadať dôvod vzniku choroby, už máme na polovicu vyhrané. Uvedomme si, že ten dôvod vždy existuje. Pričinili sme sa o ich vznik, či si to uvedomujeme alebo nie. Hipokrates, otec modernej medicíny už skoro štyristo rokov pred Kristom povedal: „Lekár môže človeku pomôcť od bolesti, ale vyliečiť sa môže iba sám.“ Pre stručnosť teraz opomeniem vrodené vady, hoci i ony majú svoj dôvod. O nich možno neskôr.
Skúsme spoločne nájsť dôvod vzniku chorôb, ktoré sme nazvali civilizačnými. Tie majú najvyšší podiel na úmrtnosti. U nás na rakovinu zomrie každý tretí človek. Srdcovo-cievne choroby dosahujú ešte väčšie „úspechy“. Ani na chorobách, ktoré vďaka modernej medicíne už nie sú smrteľné, ako napr. cukrovka nie je nič príjemné. Príjemné však nie sú ani závratne rozmáhajúce sa alergie.
Čo zapríčinilo vznik civilizačných chorôb, čo sme „vyviedli“ a kedy? Ja tvrdím, že sme im umožnili vznik cca pred 150 rokmi. Vtedy sa totižto udialo, že sme začali lúpať obilie. Na lúpaní nie je nič zlé, však je to len taká maličkosť. Myslíme si my. No dopad tejto malichernosti je pre nás hrozný. Lúpaním sme zrno zbavili otrúb, s ktorými sme začali kŕmiť ošípané. Bolo nám síce pred dvetisíc rokmi povedané: „Nehádžte sviniam čo je sväté.“ Ježiš pokladal zrno za sväté. My sme to aj tak urobili. Čo sa tým vlastne udialo? Zbavili sme sa každodenného príjmu vlákniny, ktorej je najvyšší podiel v šupinách zrna. Áno najväčším a najpravidelnejším zdrojom vlákniny bol chlieb. Pravidelnosť konzumácie vlákniny bola vyžadovaná i pasážou z modlitby: „....chlieb náš každodenný...“ Chlieb, ovsenú, jačmennú, alebo kukuričnú kašu mal aj v tých dobách každý. Možno niekto len suché kôrky, ale mal.
Dnešná medicína nás nabáda na zvýšenú konzumáciu vlákniny. Ale načo ju mám jesť, keď moje telo z nej nespotrebuje ani gram? (Vláknina je vlastne nestráviteľná zložka potravy.) Keď ju nespotrebujeme, tak aký má význam? Ja viem hneď o troch:
1, Vláknina, vo vode nerozpustná, prechádza celým tráviacim traktom. Na svojej púti črevami ich pekne mechanicky, no však šetrne čistí ako sklený papier. V tenkom čreve je to dôležité preto, lebo udržuje klky tenkého čreva v stave, ktorý im umožňuje odvádzať živiny do krvného obehu. V hrubom čreve zas preto, aby vláknina vo vode rozpustná mala možnosť všetky balasty vzniknuté pri metabolizme, pozbierané po celom tele, nabaliť ich v hrubom čreve na vlákninu vo vode nerozpustnú. Tie potom spolu s ňou opúšťajú telo. Tak ako povedal Ježiš: „Či nechápete, že všetko čo vchádza do úst, ide do brucha a vyhadzuje sa do stoky?“ (Matúš 15.17.) Toto vyslovil, keď odôvodňoval, prečo človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst. No opustia tieto balasty telo bez vlákniny? Nie. A ak ho neopustia, začnú robiť problémy. Poškvrnia človeka.
2, Vláknina v tráviacom trakte vytvorí masu, ktorá nie len že uľahčí peristatiku čriev, ale vytvorí v nich aj prostredie vhodné na život a množenie sa probiotických kultúr. Tieto organizmy podporujú náš imunitný, ale i endokrinný systém. Funkcia imunitného systému je každému v kocke známa, no pri endokrinnom si treba uvedomiť, že robí aj akúsi logistiku organizmu. Rozhoduje, kedy, ktorá žľaza má pracovať a ako. Ak toto zlyhá a pri nedostatku vlákniny musí zlyhať, dochádza k cukrovke, zvýšenému cholesterolu a pod. Tak čo je to náhoda alebo nevyhnutnosť?
3, Okrem toho, čo som už napísal v prvom bode odôvodnenia a to že tvorí akési odpadové hospodárstvo organizmu, uľahčuje i prácu obličiek, ktoré nemusia odsávať vodu, ktorú absorbuje vláknina. Mimochodom viete si predstaviť ako by vyzerali naše sídliská, keby na nich neboli pripravené kontajneri? Ľudia by museli vysýpať smeti na zem alebo si ich uskladňovať doma, kým tie kontajneri neprivezú. Tak isto vyzerá aj náš organizmus bez vlákniny. V takomto „bordeli“ sa môže alebo musí (?) vyskytnúť hoc čo.
Teraz už vidíme, že aj choroby majú pramálo spoločného s náhodou. Keby sa ľudia len z polovice venovali svojmu zdraviu toľko, ako svojim chorobám mohli by sme vylúčiť zo svojich životov nepríjemnú náhodu zvanú choroba. Len treba pre to niečo urobiť. Nepomôže nám len modliť sa. Veď aj Ježiš povedal: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane! Vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho otca nebeského.“ (Matúš 7. 21.)

Zjednanie nápravy - porušenie zákona.

2006-12-21T10:22:00.000+01:00

Týmto článkom sa pokúšam zjednať nápravu, ku ktorej ma vyzval Ľudovít Herman, autor článku "Židia a kresťania, zmieria sa niekedy?"

V prvom rade sa mu chcem ospravedlniť, že som ho vo svojom článku prekrstil na Miloša. Článkom so len chcel upozorniť na rozdiel medzi učeniami a ich výkladom. Na túto časť jeho článku som sa aj odvolal hneď v úvode. Je pravdou, že som ho nechtiac prekrstil. Ešte raz sa ospravedlňujem. Nie som si však vedomý, že som znevážil jeho osobu, alebo názor. Takéto spôsoby sú mi vzdialené. A to však i napriek tomu Ľudovít tak pociťuje, tak prosím o prepáčenie. Musela to spôsobiť moja nedokonalosť vo vyjadrovaní. Ešte raz pardon.

RE: Židia a kresťania. Zmieria sa niekedy?

2006-12-20T19:24:00.000+01:00

„Židovstvo a kresťanstvo boli od prvopočiatku postavené proti sebe.“ Tvrdí vo svojom článku Miloš. Nie je to však tak. Ľudia hlásajúci sa, či už k jednej alebo druhej skupine, síce proti sebe vystupujú, ale samotný judaizmus a kresťanstvo si neprotirečia.

Jediným zdanlivým antagonizmom je ponímanie boha (to tvrdí aj Miloš). Židia veria v jediného boha a mi v trojjedinného. Je to však len tvrdenie nasledovníkov, či už Mojžiša alebo Ježiša. Mojžiš a Ježiš hovorili niečo iné. Mojžišovi Boh na jeho otázku „kto si?“ odpovedal: „Som, ktorý som.“ Ježiš vyhlásil: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 5. 17.) Tým sa Ježiš prihlásil k tomu istému Bohu. Keby ako jedny, tak i druhí, dôsledne dodržiavali druhé Božie prikázanie, tento rozdiel by nejestvoval. To prikázanie znie:
„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou.“ (prvá časť druhého Božieho prikázania.)
Toto prikázanie má jediný význam. Ak si budeme vedieť Boha predstaviť, zosobniť, tak potom tomu niečomu, už nie len že nebudeme schopný pripísať všemocnosť, ale budeme vedieť rozhodnúť o tom, že ten NAŠ JE INÝ, AKO TEN VÁŠ. Lepšie je, ak ho zaknihujeme jeho vlastným predstavením sa: „Som, ktorý som.“
Keby Židia boli akceptovali a neukrižovali Ježiša, nevzniklo by kresťanstvo. Nemohli ho však akceptovať. Vrchnosť za to, že ich pripravoval o ich zisky a vplyv nad ľudom keď tvrdil: „Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená?....... (Matúš 5. 13.), alebo: „Vy ste svetlo sveta.....“ (Matúš 5.14.). Mnohým jednoduchým ľuďom sa to zas nepozdávalo, pretože im nevoňala vlastná zodpovednosť za svoje problémy. Bolo pre nich ľahšie našiť to voľajakého ješitného boha.
My kresťania sme však s toho istého dôvodu usmrtili tiež dosť mysliteľov. Keby nebol upálený napríklad J. Hus, nevznikol by o sto rokov neskôr protestantizmus. Martin Luter a J. Hus zastávali tie isté požiadavky. Luter sa tiež musel pred pohlavármi cirkvi skryť a utiahnuť sa na hrad Wartburg pod menom rytier Juraj.
Kresťanstvo je učenie, ktoré vzniklo na základe Ježišovho učenia, nie je však Ježišovým učením. Keby bolo, tak by sme nemali toľko kresťanských cirkví. Vraj ich máme sedem. Vznikali postupne štiepením kresťanstva. Čo bolo príčinou tohoto štiepenia? Vždy to isté. Dogmy. Áno. To čo predstavitelia cirkvi na Ježišovom učení nevedeli pochopiť, nahradili dogmou. Tieto dogmy potom rozdeľovali ľudí a vznikali nové náboženstvá. Ježiš bol proti dogmám. Doslova povedal: „....Preto učiteľ, vyučený kráľovstvu nebeskému, je podobný hospodárovi, ktorý zo svojej komory vynáša nové i staré.“ (Matúš 13. 52.) Ešte aj v treťom storočí n. l., cirkevný otec (ešte neexistovala funkcia pápeža) Titus Flávius Alexandrijský tvrdil: „Bez viery niet poznania a bez poznania niet viery.“
Keďže nemáme patent na dogmy, používali ich aj iný. Dogmy platné v judaizme zabránili akceptácií Ježiša židmi. No tieto dogmy nezaviedol ani Mojžiš a ani Ježiš, ale tí, ktorí sa pasovali za vykladačov ich učení.
Mojžiš a Ježiš tvrdili to isté, no spoločenské vedomie bolo na rôznom stupni vývoja a preto používali rôzne výrazové prostriedky. To je jediný rozdiel medzi učením Ježiša a Mojžiša. Ak však napriek tomu ľudia ešte aj dnes nájdu dôvod, aby neakceptovali názor toho druhého, verte mi, môže za to len ich vlastný strach.
Nechajme nech si Židia veria čomu chcú a ako chcú. My si upracme na vlastnom stole, vyberme si brvno z vlastného oka a možno zistíme, že sa stratila aj smietka z oka môjho brata alebo aj nepriateľa.
Tak milý Miloš podľa mňa je to takto, no akceptujem, že ty máš iný názor.

Načo sú (nám) vianoce?

2006-12-18T18:55:00.000+01:00

Obligátne odpovede sú známe od nepamäti. Chcem vám však ponúknuť jeden úplne nový pohľad, ktorý keď som si uvedomil, mi zmenil život od základu. Môže aj váš. Posúďte sami.

Cirkev zostavila Vianočné sviatky zo spomienok na nasledovné udalosti:
1, 25. 12. Prvý sviatok vianočný – narodenie Ježiša Krista
2, 26. 12. Druhý sviatok vianočný – deň sv. Štefana
3, 27. 12. Deň neviniatok
4, 28. 12. Deň sv. Jána

Ak si uvedomíme symboliku týchto dní, tak sa pred nami objavia zákonitosti života. Symbol narodenia Ježiša, nám symbolizuje nový počiatok, narodenie, nový život. Dni, ktoré nasledujú nám naznačia, čo od života môžeme očakávať.
Symbol sv. Štefana nám ukazuje, že existuje hriech a trest. Podľa života svätých, sv. Štefan zomrel smrťou mučeníka, ukameňovaním. Ako človek iste robil aj chyby, takže zhrešil. Áno slovo hriech z hebrejčiny znamená netrafiť, minúť cieľ, takže akúsi chybu. Zhrešil a stihol ho trest. Je to jasný symbol hriechu a následného trestu.
Deň neviniatok nás upozorňuje na existenciu trestu bez hriechu. Už tým, že sa jedná o neviniatka museli byť bez hriechu. Každé z nich bolo Herodom zavraždené do druhého roku svojho života. Boli bez hriechu a stihol ich trest.
Korunku všetkému dáva deň sv. Jána. Ján vypil jed. Jasný symbol hriechu (chyby) a napriek tomu sa mu nič nestalo. Takže v živote nás môže stretnúť i hriech bez trestu.
Keď si to zhrnieme, tak tu máme hriech s trestom, trest bez hriechu a hriech bez trestu. Toto nás v živote môže stretnúť a aj stretáva. Teraz si každý môže položiť otázku: „Čo bude stretávať mňa a čo to vlastne ovplyvňuje.“ Rozhliadnutím sa okolo seba a osobnými skúsenosťami zistíme, že je to závislé od náhody. Iste budete so mnou súhlasiť, ak aspoň nepríjemné náhody vyhlásim za nespravodlivé. Nespravodlivé sú síce i prijemné náhody, no tie nám až natoľko neprekážajú. Musia však postihnúť nás a nie suseda. No a sme pri koreni veci. Tento svet je založený na nespravodlivých náhodách. Tak potom čo tie sprostosti o boji dobra a zla. Mimochodom hybnou silou sveta nie je boj dobra a zla, ale o tom inde. Je však svet naozaj závislý od náhod a nám nezostáva nič iné, iba modlenie a meditácia? Nie a riešenie máme na očiach už skoro dvetisíc rokov.
A tu je skutočný význam Vianoc. Pred dvetisícšesť rokmi sa narodilo dieťa, ktoré nám neskôr dalo návod, ako vylúčiť náhody zo života. Ja tento návod nazývam návodom na použitie života. V tomto článku opomeniem čo z jeho učenia urobili jeho nasledovníci. Zameriam sa len na to, čo tvrdil Ježiš. Ak si zložíme optiku svätosti a pátosu a pozrieme sa na Nový zákon ako na filozofické dielo, zistíme, čo mal na mysli, keď hovoril, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Nikdy nehovoril o posmrtnom živote ako o svojom kráľovstve. Vždy hovoril „iba“ o kráľovstve Božom. No vysvetlil nám aj kde toto kráľovstvo nájdeme. Doslova povedal: „....Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby to ľudia pozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto alebo tamto je! Lebo, ajhľa, kráľovstvo božie je medzi vami!“ (Lukáš 17. 20. a 21.) To znamená, že tu na tomto svete. Aký je rozdiel medzi týmto svetom a kráľovstvom Božím. Skoro žiadny. Tu má moc náhoda a v „jeho“ svete spravodlivosť. Doslova hovorí: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie, Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ (Matúš 6.33.)
Nebudem nikoho presviedčať, že je to ten istý svet. Áno. Tento svet je spravodlivý. Našim nešťastím je, že je spravodlivý, aj keď sa nám to nehodí. Ak si uvedomíme túto skutočnosť, tak máme možnosť túto spravodlivosť využiť na skvalitnenie svojich životov. Treba len priať zodpovednosť za svoje životy. Hľadať spravodlivosť v tom, čo nás postihlo a tú istú spravodlivosť, ktorá nás dostala do úzkych, využiť na nápravu problémov. Dá sa to.
Na záver ešte jednu poznámku. Viem, že sú medzi nami ľudia, ktorým sa prihodilo nešťastie, ktoré je už nenapraviteľné. Títo ľudia, ťažko nadobudnú presvedčenie o spravodlivosti sveta. Ježiš to vystihol slovami: „Neprávosť vrcholí, ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24. 12.) Nezmyselné, prehnané zákazy, príkazy a obmedzenia, ktoré sa do jeho posolstva dostali nepochopením tohto posolstva, či už z vypočítavosti alebo z nepochopenia zapríčinili, že mnoho ľudí túži, aby Boh vôbec nebol. Ježiš nás upozornil nasledovne: „Darmo ma však uctievajú, keď ľudským rozkazom učia ako učeniam (Božím).“ (Matúš 15. 9.) Návod na použitie života, ktorý nám priniesol obsahuje presný recept, ako vylúčiť nešťastné náhody. Ako som už povedal, tie šťastné nás neobmedzujú. Sú v ňom recepty na liečenie chorôb, banálnych, závažných i smrteľných, rozhodne všetkých vírusových, ako i civilizačných chorôb.
To je podľa mňa najväčší prínos Vianoc. S uvedomením si tohto ich rozmeru, už má význam dávať Vianociam i ďalšie prívlastky akými sú napr. Sviatky pokoja, mieru, šťastia, spolupatričnosti...
Prajem vám veselé Vianoce.